Bratislavské mestské hradby

Karczag Ákos – Szabó Tibor

H Pozsony, Pozsony vm.

Sk Bratislava

D Pressburg

 

48°08.581 S

017°06.259 V

 

↠ Prejdite na mapu

 

Mesto Bratislava (Pozsony) vzniklo na východ od Bratislavského hradu postaveného na Hradnom vrchu nad Dunajom. V 12–13. storočí sa na území pod hradom Bratislavského išpánstva usídlili rôzne etnické skupiny. Na južnom svahu Hradného vrchu a v údolí Vydrice žili Slovania, v oblasti zvanej Lamač (Lamacs) nemeckí osadníci a na východ od hradu žila maďarská pohraničná stráž. Komplex obcí v podhradí pravdepodobne prvýkrát obohnali obranným múrom po tatárskom vpáde (1241–1242) a tento múr z vonkajšej strany obklopovala vodná priekopa. Výsady mesta dal osade kráľ András III. v roku 1291. Tieto zahŕňali aj právo na výstavbu mestských hradieb a brán, v dôsledku čoho boli koncom 13. a začiatkom 14. storočia postavené obranné múry obklopujúce mesto.

Ohradný múr sa staval dlhodobo, preto sa spôsob výstavby jednotlivých úsekov odlišuje. V 14. storočí už stáli štyri mestské brány (najstarší údaj o nich je známy z roku 1341). Podľa písomného prameňa z roku 1346 kráľ Lajos I. (Veľký) nariadil, aby sa do výstavby opevnenia zapojili aj obyvatelia mesta.

Skutočne dynamický rozvoj obranného systému obklopujúceho územie veľkosti 21,4 hektárov nastal za vlády kráľa Zsigmonda (1387–1437). V roku 1397 poslal panovník významný peňažný príspevok na udržiavanie mestskej priekopy. V roku 1423 nariadil Zsigmond palatínovi Miklósovi Garaimu, aby sa postaral o to, aby mali obyvatelia Bratislavy k dispozícii v kráľovských lesoch dostatočné množstvo kolov a klátov na ohradenie mesta (z toho je možné usúdiť, že jedna časť opevnení mohla pozostávať z palisádového múru). V roku 1427 boli na stavby povolaní poddaní župy a začiatkom apríla v roku 1429 si práce obhliadol aj samotný kráľ Zsigmond. V tomto období boli mestské hradby posilnené sedemkrát, vytvoril sa 8-10 metrov vysoký dvojitý obranný múr a na vonkajšej strane múrov bola vykopaná nová vodná priekopa.

Mestské opevnenia sa ďalej rozvíjalo počas husitských vojen od 40. rokov 15. storočia. Náklady na výstavbu a údržbu múrov, veží a iných obranných systémov znášala predovšetkým mestská pokladnica, ale občas bolo možné spoľahnúť sa aj na priamu finančnú pomoc od panovníkov alebo úľavy na daniach.

V prvej polovici 16. storočia sa snažili o ďalšiu modernizáciu bratislavských mestských opevnení, respektíve veľkú pozornosť venovali aj údržbe hradieb. V knihách komory sa môžeme dočítať, že v rokoch 1510 a 1520 prebiehala oprava Rybárskej brány ako aj hradieb a priekop, ktoré sa tiahli v jej blízkosti. V roku 1520 dokončili výstavbu Prašnej bašty v blízkosti brány svätého Michala. Rímsy západných hradieb zamurovali a namiesto nich vytvorili strieľne rôzneho tvaru.

Po moháčskej katastrofe sa ďalší rozvoj a rozširovanie mestského opevnenia odvíjal od rozhodnutí bratislavskej mestskej rady a cisárskeho dvora, predovšetkým nariadení cisára Ferdinanda I. Z dobových opisov vyplýva, že po roku 1526 boli priekopy chrániace mesto výrazne zväčšené a prehĺbené a následne zaplavené vodou. Rybársku bránu, ktorú považovali za slabé miesto obrany mesta, dočasne zamurovali. Na prelome rokov 1530–1531 nariadili zbúranie kostolov svätého Michala a svätého Vavrinca, ktoré sa nachádzali mimo hradieb, pretože z ich veží by mali prípadní obliehajúci dobrý náhľad na mesto. Kamenný materiál zo zbúraných kostolov použili na výstavbu mestských hradieb a ich opevnení. Predsunuté opevnené územie na juh od mestských hradieb, tzv. Tábor, tiež zbúrali.

Taliansky architekt Giorgio Spatio predložil 29. mája 1531 svoje návrhy predstaveným Bratislavy (Pozsony). Pokúsil sa načrtnúť, akým spôsobom by bolo potrebné opevneniami a obrannými priekopami vybaviť tú časť mestských hradieb, z ktorých sa otvára Michalská brána, Laurinská brána a Rybárska brána. V roku 1540 ponúkol v liste svoje služby vedeniu mesta stavebný majster Hanns Furstennauer, aby postavil opevnenie tam, “kde ho naplánujú a kde je potrebné”.

O mestskom opevnení informuje niekoľkokrát aj tzv. mestská kniha vedená v rokoch 1568 až 1586. V tejto knihe sa viedla administratíva o vojenskej povinnosti obyvateľov, respektíve o rozdelení vojenských stráží, pretože v prípade potreby sa na obrane museli podieľať aj obyvatelia mesta.

V roku 1663 cisársky vojenský inžinier Giuseppe Priami vypracoval pomerne progresívny plán opevnenia Bratislavy (Pozsony), v ktorom chcel zlúčiť hrad a mesto do jediného systému opevnenia (jeho architektonický koncept znázornil Lucas Schnitzer na medenej rytine). Jeho predstavy sa nakoniec nerealizovali, pretože obyvateľstvo bolo vehementne proti zbúraniu vonkajšieho mesta (“predmestia”) nachádzajúceho sa na mieste budúcej baštovej pevnosti a objavili sa aj závažné problémy v získaní prostriedkov na očakávané vysoké náklady.

Posledné veľké opevňovacie práce sa uskutočnili v roku 1670, vtedy obnovili palisády a do nich vytesané brány v predmestiach Špitál a Schöndorf. Po Satumarskom mieri (1711) stratili mestské hradby svoj význam a stali sa dosť zanedbanými. Od konca 17. storočia sa začal prudký rozvoj Bratislavy (Pozsony), preto v roku 1775 na príkaz kráľovnej Márie Terézie vypracoval F. A. Hillebrandt územný plán mesta. Následne boli východné a južné úseky mestských hradieb zbúrané, vodná priekopa bola zasypaná, na ich mieste boli postavené domy a staré mesto bolo prepojené s predmestiami. (Najväčšie búracie práce sa uskutočnili v rokoch 1775 až 1778.) V roku 1805 boli odstránené aj posledné časti palisád.

Významnejšie časti mestských hradieb sú dnes viditeľné na západnej strane centra mesta a v blízkosti Michalskej brány na severnej strane. Výška z veľkej časti obnovených západných mestských hradieb je asi 9 metrov, hrúbka ich múrov sa pohybuje medzi 1,6-2 metrami. Na múroch bola drevená ochodza. Na tejto strane chránili múry štyri veže, na nich sa podarilo identifikovať niekoľko druhov strieľní. Na severom rohu západných mestských hradieb stojí aj dnes Severozápadná bašta, smerom na juh od nej je Vtáčia bašta postavená v polovici 15. storočia a po menšej veži polkruhového pôdorysu nasleduje Nová bašta vybudovaná na vonkajšom múre, ktoré sa prvýkrát spomína v roku 1440. Potom prerušuje líniu múrov západná fasáda katedrály svätého Martina integrovaná do obranného systému a ďalej na juh stála dnes už zničená Vydrická brána a na južnom nároží nasledovala Obuvnícka bašta. Odtiaľ sa mestské hradby stáčajú na juhovýchod, kde sa uprostred nich otvárala Rybárska brána a vo východnom rohu múrov sa týčila Pekárska bašta (ktorá bola prvýkrát spomenutá v roku 1439). Múry, ktoré sa tu stáčali na sever, preťala Laurinská brána. Úsek múru postavený ďalej v smere na sever – severozápad posilňovali ďalšie štyri veže polkruhového pôdorysu (všeobecne nazývané “bašty”) medzi Laurinskou a Michalskou bránou. Ich názov v poradí ich umiestnenia bol nasledovný: Mäsiarska bašta, Židovská bašta, Kláštorná bašta a Prašná bašta, ktorá dodnes stojí v blízkosti Michalskej brány. Po opevneniach Michalskej brány postupujúc na západ nasleduje najprv Rieb bašta a potom z väčšej časti obnovená Severozápadná rohová bašta.

Najdôležitejšími prvkami obranného systému mesta boli mestské brány a ich opevnenia. Zo štyroch nižšie uvádzaných mestských brán stojí už iba Michalská brána prestavaná v roku 1758, niekdajší vzhľad ďalších troch brán je možné rekonštruovať najmä z dobových rytín a vedút.

Opevnenia Michalskej brány chránili severný vstup do mestských hradieb. Hoci sa vo všeobecnosti predpokladá, že bola pôvodne postavená v 13. storočí, prvá písomná zmienka o nej je známa až zo začiatku 15. storočia. Strechu veže brány obnovili v roku 1457 a po roku 1511 bola veža navýšená. Cesta vedúca von z mesta prechádzala cez dolnú úroveň veže brány, potom sa stáčala na východ v priestoroch barbakánu postaveného pred vežou a viedla ďalej cez most nad vodnou priekopou pred mestskými hradbami. Veža brány a barbakán, ktorý bol značne prestavaný v 17. Storočí, stoja dodnes.

Vydrická brána bola postavená v juhozápadnom rohu hradieb v blízkosti katedrály svätého Martina. V mestských záznamoch sa prvýkrát spomína v roku 1434, ale brána vedúca k dunajskému prievozu tu bola pravdepodobne už v 13. storočí. Budova bývalej brány bola v roku 1455 úplne prestavaná. Bránu zbúrali v roku 1777, jej stopy sa v súčasnosti nachádzajú už iba pod úrovňou terénu.

Rybárska brána sa otvárala približne v strede juhovýchodných mestských hradieb smerom k Novému mestu pred hradbami, cez túto bránu bolo možné sa dostať k brehu Dunaja. Jednu časť opevnenia vonkajšej strany brány prestavanej v 50. rokoch 18. storočia a zbúranej v priebehu 19. storočia odkryli a obnovili. Pozrieť si ju je možné v priestoroch vytvorených v podzemí.

Laurinská brána stála na východnom okraji mesta a kontrolovala premávku na trase v smere z východu na západ v rámci hradieb. Prvá menšia veža obdĺžnikového pôdorysu s bránou tu stála v 13. storočí. Viackrát prestavanú bránu doplnili v 15. storočí barbakánom a zväčšili aj výšku veže brány. V období tureckých hrozieb v 16. storočí opevnenia brány obnovili a doplnili. Na vyobrazení z roku 1608 sa veža brány objavuje ako budova tvaru hranola s vysokou strechou, popri ktorej sa tiahol polkruhový obranný múr. Cez vodnú priekopu viedol drevený most a na vonkajšom konci mostu sa týčila strážna veža. Laurinská brána bola zbúraná v roku 1778.

Mestské opevnenia, ktoré sa budovali od začiatku 17. storočia, tiež tvorili významnú súčasť obrany mesta. Počas nárastu tureckého nebezpečenstva boli severné a východné vonkajšie mestské časti posilnené obranným múrom zväčša palisádového typu, miestami posilneným päťuholníkovými baštami a redanmi. Tieto palisády boli zväčša “pospájané”, teda pozostávali z nahusto rozmiestnených vertikálnych drevených stĺpov, ktoré boli pospájané železnými svorkami. Vonkajší obranný systém vytvorený najmä v rokoch 1605 až 1619 dokončili iba v roku 1675. Palisádový múr a pred ním sa tiahnuca priekopa so začiatkom na východnej strane Hradného vrchu obklopovali predmestia Svätý Michal, Schöndorf, Špitál a Dunajské predmestie. Postupujúc zo západu na východ po vonkajšej mestskej obrannej línii boli postavené nasledovné brány: na severozápadnom úseku sa otvárala Kozia brána (zbúraná v roku 1830), uprostred severnej brány nasledovala Brána na Suchom mýte, ďalej na východ bola Schöndorfská brána a potom Špitálska brána (zbúraná v roku 1850). Na západnej strane uzatvárala rad Dunajská brána (zbúraná v roku 1825) v blízkosti súčasnej križovatky Dunajskej a Rajskej ulice. Pramene spomínajú aj Železnú bránu na vonkajších mestských hradbách, avšak jej niekdajšiu polohu už nie je možné identifikovať. Tento obranný systém stratil v 19. storočí svoj vojenský význam a postupne prevzal kontrolnú úlohu súvisiacu s obchodom v meste a na jeho mieste boli postavené mýtnice. Z vonkajších obranných múrov a brán zo 17. storočia už dnes nie je vidieť nič, pamiatku na ne však dodnes zachováva na ich línii v smere zo západu na severozápad súčasná ulica Palisády.

 

Zdroje:

Rómer 1865. 262–272.

Ortvay 1892–1912. II/1. 122–147, 151–172. II/3. 257–269.

MVV Pozsony 1904. 134, 148, 523–524.

Mencl 1938. 65–73.

Gárdonyi 1941. 20–21.

Ševčíková 1974. 22–24, 26, 30–31, 39–43.

Ferus–Baxa 1983. 151–156, 163.

Rábik 2006. 6–7.

C. Tóth 2013. 115, 117.

Kucharik 2014. 8–14, 17, 22–23.

 

Obrázok:

Bratislava, nákres hradu, mestských hradieb a vonkajšieho valu

 

1. Budova hradného paláca

2. Vonkajšie opevnenia

3. Vodná veža

4. Kaplnka svätého Mikuláša

5. Kostol svätého Martina

6. Vydrická brána

7. Rybárska brána

8. Laurinská brána

9. Michalská brána

10. Kostol svätého Michala

11. Kozia brána

12. Brána na Suchom mýte

13.Schöndorfská brána

14. Špitálska brána

15. Dunajská brána

16. Kostol svätého Vavrinca

 

Fotografia:

Západná časť mestských hradieb

Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Pozsony – városfal, 959–963.