Borinka – Pajštún
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Pozsonyborostyánkő, Pozsony vm.
Sk Borinka
D Ballenstein
48°16.530 S
017°04.984 V
Obec Borinka (Pozsonyborostyánkő) sa nachádza 20 km severne od Bratislavy (Pozsony). Ruiny jej hradu sa týčia vo vzdialenosti 1,4 km severne od centra obce na hradnom vrchu vysokom 486 metrov.
Stredoveký názov hradu bol Pajštún (nemecky Beilenstein, Pailenstein, resp. Bernstein). V roku 1314 patril rakúskym Tellesbrunniovcom ako léno. V roku 1349 ho získal kráľ Lajos I. (Veľký) výmenou, následne patril k bratislavskému (pozsonyi) išpánstvu. V roku 1388 bol v rukách Leustáka Jolsvaiho. V roku 1390 ho kráľ Zsigmond daroval Péterovi Szentgyörgyimu, v roku 1437 ho vlastnil jeho vnuk, László. Po vymretí staršej vetvy Szentgyörgyiovcov dal kráľ Albert hrad Gáspárovi Schlickovi, ale potom ho predsa získali príbuzní Baziniovci. Pri deľbe majetku rodiny (1446) ho získala vdova Pétera Baziniho, Hedvig Marcali a jej synovia. Mladí grófi Szentgyörgyiovci ho vlastnili až do ich vymretia v roku 1543. V rokoch 1544 až 1550 ho získal do zálohy Gáspár Serédy a potom taktiež ako záloha patril rodine Salmovej z Neuburgu. Po smrti Ecka Salma (1574) bol hrad v rukách jeho brata Juliusa a neskôr v roku 1592 ho so súhlasom cisára Rudolfa II. dostal do zálohy Miklós Pálffy za 84 156 zlatých. Keďže časť výkupnej sumy zaplatila jeho mladšia sestra Katalin Pálffy a jej manžel István Illésházy, do roku 1599 patrila pevnosť im. Hrad sa potom definitívne dostal do rúk Pálffyovcov, ktorí ho vlastnili až do jeho zničenia. Po smrti Miklósa Pálffyho bola na základe kráľovskej donácie z roku 1603 jeho vdova Mária Fuger a jej synovia István, János, Pál a Miklós zapísaní ako majitelia hradu. Po dohode v roku 1619 dostal hrad v Borinke (Borostyánkő) Pál (IV.) Pálffy (1592–1653), neskorší palatín, ktorý uskutočnil významné prestavby. Po jeho smrti sa Borinka stala jedným z obľúbených miest jeho vdovy, Francisky Khuen. V roku 1759 po zásahu bleskom vypukol požiar a strecha pevnosti z veľkej časti zhorela. V tom čase sa v pevnosti zdržiaval už iba symbolický počet stráží. Hrad bol ešte čiastočne zrekonštruovaný, avšak jeho kompletná obnova bola považovaná za príliš nákladnú. V roku 1809 vojská Napoleona vyhodili pevnosť do vzduchu, v tom čase už nemala žiadny vojenský význam.
Najstaršia časť hradu s takmer trojuholníkovým pôdorysom bola postavená na náhornej plošine veľkej približne 75×70 metrov a ohraničenej strmými skalami na severnej a juhovýchodnej strane. Tento starý hrad bol počas prestavieb v 16-17. storočí takmer úplne zbúraný, identifikovať je možné iba niekoľko jeho fragmentov. Pred hradným múrom mohol mať nejaké vonkajšie opevnenie, možno priekopu, iba na menej strmej, západnej strane. Hradná brána bola na severozápadnej strane, kde zostala aj po kompletnej prestavbe.
Počas prvej výstavby dokončenej v polovici 16. storočia takmer úplne prestavali múry starého hradu, zrekonštruovali severozápadnú bránu, vedľa nej postavili vežu kruhového pôdorysu s kordónovou rímsou a armovaným múrom a v tom čase vybudovali aj štvorhrannú vežu. Uprostred hradného nádvoria zapustili do skaly cisternu obdĺžnikového pôdorysu zakrytú klenbovým krytom.
Druhá prestavba sa začala pravdepodobne za Miklósa Pálffyho vybudovaním západného, severovýchodného a juhozápadného paláca. Charakteristické tesané kamenné konzoly posledného menovaného paláca sú viditeľné na juhozápadnej vonkajšej strane vnútorného hradu. Počas tunajšieho panovania Pála Pálffyho a pod dohľadom Giovanniho Albertalla sa obnovili, resp. rozšírili obranné konštrukcie hradu. V roku 1644 riadil výstavbu Talian Filiberto Lucchese. Na západnej strane, ktorá bola ľahšie napadnuteľná, postavili nový vonkajší hrad s lomenou líniou. Jeho vchod s kamenným rámom a padacou mrežou vznikol na južnom konci západného paláca vnútorného hradu. Cez bránu bolo možné sa dostať na nádvorie vonkajšieho hradu a odtiaľ cez staršiu severozápadnú bránu vstúpiť do priestorov vnútorného hradu. Vonkajší hrad bol vybavený polygonálnymi dobovými delostreleckými opevneniami, polbaštami a pred západný vonkajší múr postavili aj predsunutú hranatú vežu typu “puntone”. Severnú okrúhlu vežu prestavali na rondelu so strieľňami a zmodernizovali aj obranné múry vedúce pozdĺž skalného okraja vnútorného hradu.
V polovici 18. storočia pustošil na hrade požiar, ale k definitívnemu spustošeniu došlo až v roku 1809, keď Napoleonove vojská vyhodili hrad do vzduchu.
Zdroje:
MVV Pozsony 1904. 103, 531.
KMTL 121.
Engel 1996. I. 285.
Könyöki 2000. 253–258.
Házi 2000. 440–442.
Fundarek 2003. 22–23.
Mrva 2005. 21–22.
Plaček–Bóna 2007. 228–231.
Fotografie:
Juhozápadná bašta vonkajšieho hradu v 17. storočí
Južná brána hradu, pred ňou spadnutá kamenná konzola juhozápadného paláca
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Pozsonyborostyánkő – Borostyánkő, 978–979.