Bratislava – hrad

Karczag Ákos – Szabó Tibor

H Pozsony, Pozsony vm.

Sk Bratislava

D Pressburg

 

48°08.536 É

017°06.002 K

 

↠ Prejdite na mapu

 

V predpolí Malých Karpát, na území mesta Bratislava (Pozsony) ležiacom na brehu rieky Dunaj, sa na dnešnom hradnom vrchu usadili ľudia už v období neolitu (mladšej doby kamennej). Pred začiatkom 3. storočia tu Rimania postavili strážny bod. Počas archeologických výskumov, ktoré sa začali na konci 60. rokov 20. storočia pod vedením Tatiany Štefaničovej, sa na území veľkom približne 300×200 metrov objavili najstaršie pozostatky hradu datované do 10. storočia. (Archeologička ich datovala do 9. storočia, avšak nedávne štúdie izotopov uhlíka (14C) spresnili jej zistenia, pozri nižšie).

Od začiatku 11. storočia bol hrad kráľovskou pevnosťou a centrom hradného išpánstva. V septembri 1042 ho obsadil cisár Henrik III., v júli 1052 ho však obliehal neúspešne. Na jeseň 1108 sa ho tiež neúspešne pokúsil obsadiť nemecký kráľ Henrik V., v roku 1146 ho však obsadilo vojsko nemeckých a rakúskych žoldnierov, ktorí podporovali žiadateľa o ruský trón, Borisa. Počas tatárskeho vpádu (1241–1242) sa hrad úspešne ubránil mongolským vojskám. V roku 1273 ho obsadil český kráľ Ottokár II. a až v druhej polovici septembra 1277 ho vrátil kráľovi Lászlóovi (Kunovi) IV. Na jar 1287 ho pod zámienkou podpory uhorského kráľa obsadilo rakúske knieža Albert a do maďarských rúk sa dostal až po Hainburskom mieri (1291). Po smrti kráľa Andrása III. sa pod titulom vdovskej pozostalosti jeho vdovy kráľovnej Ágnes dostal Bratislavský hrad a stolica do rakúskej správy a späť pod k uhorskému kráľovi sa dostal až po Bruckom mieri (21. september 1328). Odvtedy bol kráľovským hradom patriacim do bratislavského (pozsonyi) išpánstva, s výnimkou krátkeho obdobia, keď ho v rokoch 1386 až 1388 vlastnil ako zálohu moravský markgróf Jodok. Kráľ Zsigmond ho pred rokom 1045 daroval svojej sestre, princeznej Margit, a v roku 1410 Frigyesovi Hohenzollernovi, tiež ako zálohu. O tunajšej vláde Istvána ml. a Györgya Rozgonyiovcov existujú písomné údaje od roku 1421. Nástupca kráľa Zsigmonda, kráľ Albert, držal na tomto hrade v zajatí Borbálu Cillei (vdovu po Zsigmondovi) zadržanú v decembri 1437 a na slobodu ju pustil až v roku 1438. Na popud Bálinta Temesköziho a Mihálya Országa Gutiho sa 9. augusta 1450 György Farkasdi zradou zmocnil hradu zvereného Rozgonyiovcom, ktorý po vyjednávaniach čoskoro získal János Hunyadi. V roku 1452 ho odovzdal kráľovi Lászlóovi V., ktorý ho zveril Ulrikovi Cilleimu..

Na základe uznesenia trnavského (nagyszombati) snemu z roku 1535 sa Bratislava (Pozsony) aj oficiálne stala hlavným a korunovačným mestom Uhorského kráľovstva a hlavným sídlom uhorského kráľa. Od roku 1552 sa tu uchovávali aj korunovačné insígnie. Na konci 16. storočia získal palatín Miklós Pálffy od Rudolfa II. dedičské právo užívania hradného panstva. Zároveň získal aj hodnosť hlavného kapitána a hlavného išpána, ktoré Ferdinánd III. v polovici 17. storočia rozšíril na všetkých mužských potomkov Pálffyovcov. V máji 1605 sa Bocskaiho vojsko neúspešne pokúšalo obsadiť Bratislavu, ktorú chránili pod vedením plukovníka Mörsberga. Dňa 14. októbra 1619 obsadilo mesto aj hrad vojsko Gábora Bethlena, o rok neskôr však pokus generála Dampierrea o ich opätovné získanie zlyhal. Cisárskemu vojsku na čele s generálom Buquoyom sa ho podarilo obsadiť až 7. mája 1621. Obnovu poškodenej budovy začal Pálffy až po roku 1629. O niekoľko desaťročí neskôr hrad často navštevovala aj Mária Terézia, v jej časoch bola prestavba v rokokovom slohu zverená viedenskému (bécsi) dvornému architektovi Jeanovi Nicolas Jadotovi. V roku 1761 cisárovná vyzvala Uhorskú komoru, aby práce čo najskôr dokončili, pretože jej dcéra sa mala čoskoro vydávať. Zať Márie Terézie, Sasko-Tešínský (szász-tescheni) vojvoda Albert tu býval so svojou manželkou Máriou Krisztinou v období od roku 1766 do roku 1780 ako miestodržiteľ Uhorska. Tieto roky boli jedným z období rozkvetu hradu. Po smrti cisárovnej (1780) hrad už viac nebol rezidenciou miestodržiteľa, pretože József II. túto funkciu zrušil (svojho švagra, vojvodu Alberta preložil do Dolného Rakúska (Alsó-Ausztria)). Uhorské korunovačné klenoty a Albertovu pokladnicu dal v roku 1784 previesť do Viedne (Bécs), pričom pokladnica sa stala základom slávnej grafickej zbierky Albertina (nachádzajú sa v nej aj návrhy prestavby Bratislavského (pozsonyi) hradu pochádzajúce z druhej polovice 18. storočia). Keďže Budín (Buda) sa opäť stával čoraz dôležitejším a zrušila sa rezidenčná rola Bratislavy, jej stará žiara začala pomaly blednúť. Palác a Collegium Theresianum založené v roku 1746 sa stalo seminárnym strediskom kňazov a po smrti cisára Józsefa II. (1790) bolo tiež zrušené. Do roku 1802 bol hrad prázdny, potom bol prestavaný na kasárne a neskôr počas napoleonských vojen sa ho Francúzi dvakrát (1805, 1809) zmocnili. Dňa 28. mája 1811 vypukol požiar, pri ktorom hrad úplne vyhorel. Aj naďalej bol vo vlastníctve vojenskej pokladnice a bol čoraz viac zanedbanejší. Na začiatku 20. storočia bol schátraný a na pokraji zrútenia. Vojsko opustilo hrad až v roku 1946 a v roku 1947 bol sprístupnený pre verejnosť. V roku 1953 sa začala rekonštrukcia budovy paláca, ktorá bola dokončená v roku 1968. Archeologické práce prebiehajú v areáli hradu a v jeho okolí od roku 1958. V súčasnosti je hrad reprezentačným sídlom štátu, sídlom prezidenta Slovenskej republiky, resp. sa v ňom nachádzajú miestnosti a expozície Slovenského národného múzea.

Na 211 metrov vysokom hradnom vrchu vypínajúcom sa nad severným brehom Dunaja sa po pravekých osadníkoch objavili aj Rimania a Kelti. Nadvládu Avarov na území ukončili v rokoch 796 až 803 útoky Frankov. Územie sa potom dostalo pod nadvládu Slovanov a okolo roku 830 bolo pripojené k moravskému štátu. Počas archeologického výskumu Tatiany Štefaničovej sa na území hradu našli obranné múry drevozemnej konštrukcie, ako aj zvyšky kamenných a drevených budov, ktoré archeologička datovala do obdobia Veľkomoravského kniežatstva v 9. storočí. Trojloďovú baziliku postavenú na východ od hradného vrchu datuje Štefaničová do druhej polovice 9. storočia. Maxim Mordovin poukázal na to, že vzorky odobrané z raného opevnenia boli neskôr podrobené analýze izotopov 14C. Kalibrované údaje odobratých vzoriek sa pohybovali v rokoch 930 až 1010, teda anulovali Štefanovičovej predchádzajúce časové zaradenie.

 

 

Na základe archeologických výskumov bol najstarší val postavený priamo na vrstvy z laténskej doby nachádzajúce sa na okraji približne 300×200 metrov veľkého Hradného vrchu. Trámy tohto valu kazetovej štruktúry boli pospájané hákovým upevnením typickým pre poľské územia. Kazety o veľkosti 1,4–1,5×1,1 metrov boli usporiadané v dvoch radoch. Odkryté trámy mali priemer 20–30 cm a boli dlhé 1,5 metra. Na odkrytom úseku bol val pri základoch široký 4,5 metra, ale jeho pôvodná šírka mohla dosahovať 8 metrov. Vo vnútornej časti valu bola vytvorená drevená plocha na peší presun v šírke 1,5 metra. Na jeho vonkajšej strane mohla byť priekopa, ktorej rozmery už nebolo možné stanoviť v dôsledku neskorších stavebných prác. Tento prvý val bol zničený požiarom.

Nad líniou zhoreného valu postavili v 11. storočí nový val. Jeho zachovaný úsek je 3 metre široký a 3,6 metra vysoký. Tento druhý val bol postavený odlišne ako predchádzajúci, s tzv. vláknitou štruktúrou. Jej podstatou je, že kolmo na pozdĺžnu os valu naukladali na seba na oboch stranách valu rady trámov, ktoré sa smerom dovnútra zužovali. Vzájomná vzdialenosť jednotlivých trámov sa pohybovala od 30 do 70 cm. Rady trámov boli vystužené diagonálne alebo zvislo zapustenými trámami. Pri výstavbe valu, ktorý sa šikmo zužoval smerom nahor, boli medzi jednotlivé rady trámov vložené pozdĺžne trámy v blízkosti vonkajších koncov trámov kolmých na val. Priestor medzi jednotlivými radmi trámov vyplnili spevnenou zeminou, hlinou. Na niektorých miestach spevnili vonkajšiu stranu valu nasucho kladeným kamenným múrom, ktorého hrúbka bola v spodnej časti 1,3 metra a v hornej časti 0,9 metra. Na vnútornej strane valu našli zvyšky tesanej drevenej konštrukcie. Celková šírka valu druhej periódy dosahovala 12,2 metra.

Na území hradu odkryli niekoľko zvyškov stavieb. Zvyšky južného paláca nájdené na južnej strane centrálnej vyvýšeniny Hradného vrchu tvoria násyp patriaci k 75 cm širokému múru, na ktorom bola postavená obytná veža z 13. storočia. Omietnuté múry palácovej budovy boli vyhotovené z kameňov malých rozmerov naukladaných do hliny. Našla sa severná časť menšej budovy s rozmermi 4,6×2,2–2,5 metra. Na jej 60 cm širokých základoch stála pravdepodobne zrubová stavba. Tieto dve stavby boli archeológmi datované do 9. storočia.

Odkryli sa aj významnejšie zvyšky severnej palácovej budovy. Tento palác bol pôvodne dlhý 27,25 metra, z čoho sa zachovalo 21,7 metra. Našiel sa jeho vchod a základy široké 1,1–1,2 metra vyhotovené z okruhliakov. Steny paláca, ktorý existoval od polovice 12. storočia do polovice 13. storočia, boli hrubé 1,05 metra a boli zvnútra aj zvonka omietnuté.

V prípade prepošstva odkrytého na východnom okraji hornej terasy Hradného vrchu je možné rozlíšiť tri stavebné obdobia. Na mieste starého kostola zničeného v 10. storočí postavili vežu s rozmermi 7,2×4 metre s doteraz nezistenou funkciou, ktorej základové múry odkryli počas archeologických výskumov. Po roku 1000 bol na mieste predchádzajúcej trojloďovej baziliky postavený kostol najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý bol zbúraný oveľa neskôr, v roku 1221.

Opevnený hrad druhého obdobia z 11. storočia na vonkajšej strane valu bol z vonkajšej strany opevnený maltovým kamenným múrom. Z neho sa zachovali iba kamenné sutiny široké 1,8–2 metre a hrubé 0,4–0,5 metra. Najneskôr v 13. storočí bola k valu postavená kamenná veža. Valy boli zbúrané počas gotických stavebných úprav.

Opevnený hrad úspešne odolal útoku tatárskych vojsk v roku 1241. Skúsenosti z tatárskeho vpádu si však vynútili modernizáciu hradu. Valy na okraji vrchu vtedy ešte neboli zbúrané, dokonca okrem ich pravidelnej obnovy boli opevnené aj kamennými vežami štvorcového pôdorysu. Skutočnú zmenu však znamenala výstavba kamenného hradu na centrálnej vyvýšenine náhornej plošiny okolo roku 1245. Múry štvorcového hradu s rozmermi strán 21,8×21,9 metra boli hrubé 2,35 metra. Na nádvorí hradu bola vytvorená cisterna. Budovu (obytnú vežu?) zbúrali pri veľkej prestavbe v 15. storočí. Prednedávnom odkryté základy neukazujú vnútorné usporiadanie niekdajšej veže.

V čase išpána Rolanda v rokoch 1248 až 1299 postavili na juhozápad od tejto budovy vo vzdialenosti 10 metrov Korunnú vežu s múrom hrubým 3 metre a rozlohou približne 10×10 metrov. Päťpodlažná budova dosiahla po neskoršom navýšení výšku 37 metrov. Ku Korunnej veži sa pravdepodobne pripájala väčšia plocha hradného múru s nepravidelným pôdorysom lichobežníka zahŕňajúca aj centrálnu obytnú vežu a na južnej strane múru stála menšia veža. K západnej strane tohto hradného múru sa pripájal vonkajší hradný múr obklopujúci náhornú plošinu.

 

 

Prestavba hradu sa začala už v roku 1423. Na prácu dozerali bratislavskí (pozsonyi) išpáni István Rozgonyi a jeho brat György a s riadením stavby začal kráľovský stavebný majster Schwarz Kunz. V roku 1431 ho vystriedal Reichard, neskôr v rokoch 1434 až 1437 János Berényi Kakas, respektíve cisársky hlavný stavebný majster Konrád Erlingi. Staršie vonkajšie drevozemné hradby zbúrali spolu so štvorcovými vežami, ktoré k nim boli pristavané, a pred ne postavili nové kamenné múry. K novým obranným múrom boli na severe a severovýchode postavené delové veže (severovýchodná je veža Luginsland). V juhovýchodnom nároží nových vonkajších múrov bola na ceste vedúcej do mesta postavená bránová veža dnes známa ako Korvínska (alebo Žigmundova) brána spolu s priľahlými hradbami. Dá sa predpokladať aj niekdajšia existencia druhej veže na juhozápadnom rohu múru, ktorá sa však nezachovala.

 

 

Počas tých istých stavebných prác dal kráľ Zsigmond zbúrať staršiu obytnú vežu a namiesto nej dal na oveľa väčšom území vybudovať novú dvojpodlažnú hradnú budovu nepravidelného obdĺžnikového pôdorysu s vnútorným nádvorím. Súčasťou nového hradu bola aj Korunná veža na juhozápade a niekdajší západný hradný múr. Hrúbka múrov budovy sa menila podľa toho, nakoľko boli vystavené útokom. Na západnej strane dosiahla hrúbka múrov 7,5 metra, kým na severnej strane bol múr hrubý 6 metrov a na východnej a južnej strane iba 4 metre. V južnom a východnom krídle budovy prekrytom oblúkovou strechou boli obytné a reprezentačné miestnosti, pričom v ďalších dvoch krídlach budovy boli vytvorené hospodárske a služobné miestnosti. Vchod do hradu bol vybudovaný na južnej strane. Hrad bol okrem spomínaných funkcií prispôsobený aj na modernú obranu tým, že v ňom vybudovali tri delové komory so šiestimi strieľňami. Zásobovanie hradu vodou vyriešili vyvŕtaním 84,5 metrov hlbokej studne, ktorú začali kopať v lete 1434. Do smrti kráľa Zsigmonda (1437) neboli dokončené rozsiahle práce, ktoré pokračovali ešte niekoľko desaťročí. Okolo hradu sa postavila suchá priekopa s padacím mostom a pozdĺž vonkajšej strany priekopy s murovanou kontraeskarpou.

Uhorská kráľovská komora a ďalšie úrady sa v dôsledku tureckých útokov po roku 1531 presťahovali do Bratislavy (Pozsony). S tým súvisiace nevyhnutné rekonštrukcie a prestavby boli vykonané po roku 1561 z poverenia kráľa Ferdinánda I. a pod vedením Pietra Ferrabosca. Niekdajšie vysoké strechy hradu zbúrali a následne urobili polosedlové strechy na krídla budovy. Uskutočnili sa tiež úpravy interiéru a pred južné priečelie postavili priečkový múr a dve rondely.

Hrad poškodený v bojoch počas prvých desaťročí 17. storočia prestavali v rokoch 1635 až 1646 na základe plánov Giovanniho Battistu Carloneho pod dohľadom bratislavského (pozsonyi) kastelána Pála Pálffyho. Západné a severné krídlo paláca kompletne prestavali. Dvojpodlažný palác navýšili o ďalšie poschodie, postavili sa nové chodby, schodiská a kaplnka. Na nárožiach palácovej budovy postavili ozdobné veže podobné Korunnej veži.

V čase ďalšieho tureckého postupu vypracoval vojenský inžinier Giuseppe (Joseph) Priami v roku 1663 dva návrhy na opevnenie hradu pomocou talianskych bášt, ktoré sa však odhliadnuc od niekoľkých drobných detailov nikdy nezrealizovali. Na juhozápadnej strane vonkajšieho hradu vybudovali po roku 1664 Leopoldovu bránu a v roku 1673 sa na južnej a západnej strane postavili lomené opevnenia vhodné na umiestnenie diel.

V roku 1712 bola na západnej strane vonkajšieho hradu vybudované Karolova brána a zamurovala sa Leopoldova brána prístupná cez vnútorný tunel. V tom istom čase bola zrušená rondela pred západnou fasádou hradu a namiesto nej postavili delovú terasu nad prístupovú cestu.

 

 

Na výstavbu v rokoch 1761 a 1766 dohliadal Franz Anton Hillebrandt. Počas tejto výstavby sa pred južnú stranu Žigmundovho paláca vyhotovila fasáda v barokovom slohu, k východnej strane hradu bola pristavaná budova Theresianum, na severnej strane postavili jazdiareň, resp. v tomto období vzniklo barokové palácové krídlo s čestným nádvorím na západnej strane hradnej budovy, ktoré bolo neskôr zbúrané a prednedávnom nanovo postavené. Pred južnou stranou hradu bola postavená budova hlavnej stráže pozostávajúca z dvoch symetrických častí, kde bola ubytovaná stráž. Vodovod bol inštalovaný podľa plánov bratislavského (pozsonyi) Farkasa Kempelena. Neskôr József II. zrušil rezidenčný charakter hradu, čím sa začal úpadok hradu a požiar v roku 1797 pevnosť ešte viac poškodil. V napoleonských časoch bol komplex budov v roku 1802 prestavaný na kasárne. Vojsko ďalej ničilo budovy a počas náhodného požiaru v roku 1811 hrad vyhorel. Materiál budov opustených po pohrome čiastočne rozobrali miestni obyvatelia. V tom čase zbúrali Theresianum, jazdiareň, zimnú záhradu a hospodárske budovy. Vojsko aj napriek poškodeniu naďalej využívalo priestory hradu ako cvičisko až do roku 1946. Potom bol hrad s poškodenými budovami a zničenými parkmi odovzdaný do užívania verejnosti a na severnej strane ústrednej budovy, na mieste niekdajšej okrasnej záhrady vyhĺbili do terénu amfiteáter, ktorý bol neskôr zrušený. Reštaurátorské a rekonštrukčné práce boli dokončené prednedávnom.

 

 

Zdroje:

MVV Pozsony 1904. 140–143.

Štefanovičová 1975. 7–23, 28–29, 46–57, 88–100.

Nováki–Sándorfi 1981. 149.

Holčík– Štefanovičová 1982. 19, 37, 40–60, 63–75.

Fiala 1987. 246, 248, 257, 259.

Horler 1990. 140.

G. Györffy 1991. 79–81, 109–111.

KMTL 553–555.

Engel 1996. I. 393–394.

Bóna 1998. 35, 95.

Könyöki 2000. 249–250.

Feld 2002. 82–83.

Fundarek 2003. 20, 22.

Mrva 2005. 22–23.

Plaček–Bóna 2007. 74–78.

Henning–Ruttkay 2011. 271–273.

C. Tóth 2013. 115–116.

Domokos 2013. 44–45.

Mordovin 2014. 180.

Mordovin 2016. 94.

 

Fotografie:

Bratislava, pohľad na hrad z juhu

Korunná veža

Korvínska alebo Žigmundova brána

Severná strana hradu s budovou krytej jazdiarne, ktorá bola nedávno znovu postavená

Južná delová terasa s výhľadom na Dunaj

Obnovená baroková záhrada a budova severných kasární

Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Pozsony vár, 951–959.