Cerová-Rozbehy
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Korlátkő, Nyitra vm.
Sk Cerová–Rozbehy
48°34.527 S
017°23.162 V
Obec Cerová (Korlátkő) leží 27 km južne od Senice (Szenice). Vo vzdialenosti 1,3 km juhovýchodne od jej centra, na 455 metrov vysokom skalnom vrchu vystupujúcom z okolia, sa nachádza hrad Korlátko. (K zrúcanine je možné sa dostať aj z obce Rozbehy (Korlátfalva), ktorá je dnes už súčasťou Cerovej, odtiaľ je vzdialená vzdušnou čiarou približne 900 metrov na severozápad.)
Hrad pravdepodobne postavili v druhej polovici 13. storočia, jeho stredoveký nemecký názov bol Konradstein. Pál Engel ho spomína ako kráľovský hrad, ktorý existoval už pred rokom 1321. Od roku 1336 bol súčasťou bratislavského išpánstva. V roku 1385 bol v rukách moravského markgrófa Prokopa. V roku 1390 ho od neho získal späť kráľ Zsigmond, ktorý ho v roku 1394 daroval svojmu obľúbenému prívržencovi, Stiborovi Stiboricimu. Keď Stibor ml. v roku 1434 umrel, v rokoch 1435 až 1439 opäť patril kráľovi. V júni 1439 ho získal Miklós Újlaki, ktorý bol v roku 1443 nútený odovzdať hrad českému žoldnierovi Janovi Mesenspekovi z Helfensteinu výmenou za svoje dlhy. V nasledujúcom roku ho už vlastnil lúpežný rytier Janda z Moravan, ktorý pravdepodobne patril k Pongrácovi Szentmiklósimu. Újlaki ho napokon v roku 1445 daroval zastupujúcemu bánovi Osvátovi Bucsányimu z Macsó, ktorý ho v nasledujúcom roku odkúpil od Jandu a žoldnierskeho vodcu Jana Čapeka a v roku 1453 ho získal ako dar od kráľa. Následne ho vlastnila rodina Korlátköviovcov, ktorých predkom bol Osvát Bucsányi. Kráľ Mátyás ho v roku 1473 po obliehaní obsadil od Korlátköviovcov, ktorí podľa jeho názoru prestali byť verní a v roku 1481 ho vlastnil ako zálohu jeho nemecký vodca žoldnierov a miestodržiteľ v Dolnom Sliezsku Georg von Stein. Korlátköviovci získali späť pevnosť až po dlhotrvajúcich sporoch a v roku 1498 už bola opäť v ich rukách. Po smrti Zsigmonda, posledného mužského potomka rodu Korlátköviovcov, získal v roku 1546 hrad kráľovský kapitán Ferenc Nyári prostredníctvom svojej manželky Erzsébet Korlátkövi. V zmysle jeho testamentu z roku 1551 sa hrad Korlátko dostal do vlastníctva ženskej vetvy rodiny Korlátköviovcov. O hrad sa následne delili potomkovia štyroch dcér Osváta, rodiny Szentmiklósi Pongrác, Apponyi, Majthényi a Zábláti alebo Hrussóy, ako aj ich príbuzní a niekedy aj majitelia záložného práva. O údržbu pevnosti sa neveľmi starali, preto začala pomaly chátrať. V roku 1669 ju opísali ako “veľmi schátranú a spustnutú”. Na základe opisu z roku 1682 stáli už iba holé múry bez strechy a podlahy, pivnice horného hradu a miestnosti s klenbami pri hornej bráne boli schátrané, väčšina budov bola v ruinách a aj veža bola takmer zničená. O obnovu a opravu pevnosti sa snažil János Labsánszky, ktorý sa oženil s jednou z dcér Pongráczovcov a v 80-tych rokoch 17. storočia získal podiel z hradu. Počas Rákócziho povstania v roku 1703 obsadili hrad kuruci, v roku 1707 ho od nich získala späť armáda Guida von Starhemberga. Smrťou syna Jánosa Labsánszkeho, Lászlóa Labsi Korláthkőyho, cisárskeho a kráľovského radcu (1750), vymrela mužská vetva rodiny. Hrad sa potom stal neobývaným a definitívne spustol.
Centrálnu časť hradu tvorila valcovitá veža s priemerom 10,5 metra postavená na polygonálnom základe a palác postavený na sever od nej, ako aj hradný múr obklopujúci západné predpolie paláca. Veža (obytná veža?) s hrúbkou múrov takmer 3 metre a palác pozostávajúci z dvoch miestností boli postavené v druhej polovici 13. storočia. Brána vnútorného hradu, ktorý bol postavený v tom čase, sa nachádzala na jeho severnej strane.
Na prelome 14. a 15. storočia pokračovali vo výstavbe hradu smerom k nižšie položenému severnému skalnatému územiu. Na západnom–severozápadnom–severnom okraji brala postavili hradný múr približne polkruhového pôdorysu, ktorého vonkajšiu stranu spevnili štyrmi opornými piliermi s trojuholníkovým prierezom na vonkajšej časti múrov. K severovýchodnému múru vnútorného hradu z 13. storočia sa na východnej strane brala pripájal ďalší oblúkový hradný múr. K vnútornej strane hrubého západného, severozápadného a severného obranného múru severnej časti hradu boli pristavané budovy, ktoré medzi sebou a zakriveným východným hradným múrom vytvorili aj malé hradné nádvorie. V 15. storočí obklopili múrmi aj približne 25 metrov dlhý skalnatý výbežok kopca pod juhovýchodnou stranou veľkej veže. Týmto sa dokončila výstavba opevnenia celého približne 95 metrov dlhého skalného výbežku tiahnuceho sa zo severozápadu na juhovýchod.
Vo východnom predpolí hradného brala postavili v prvej polovici 16. storočia vonkajší hrad. Jeho územie ohraničili rovnými múrmi tiahnucimi sa na severnej a východnej strane, ktoré sa v pravom uhle spájali v severovýchodnom nároží hradného nádvoria. Na tomto nároží postavili delovú vežu takmer kruhového pôdorysu. Pred severný a východný múr vonkajšieho hradu vykopali hradnú priekopu, cez ktorú viedol most k hradnej bráne vo východnom múre.
Neskôr, rozobratím južného úseku východného múru vonkajšieho hradu postavili 20×10 metrov veľkú hospodársku budovu a vykonali aj iné menšie úpravy na hrade, ale na základe súčasného stavu výskumu boli posledné významné prestavby dokončené začiatkom 17. storočia.
Je potrebné spomenúť predhradie tiahnuce sa od juhovýchodného rohu hradu smerom na juhovýchod, ktoré bolo pravdepodobne používané v 15. storočí. Na juhozápadnom okraji areálu v tvare nepravidelného oválu veľkého 55×50 metrov je viditeľný val, na ktorého vnútornom území sú prehĺbeniny terénu a prirodzenú vyvýšeninu v strede spája umelý hrebeň s juhovýchodným rohom hradu. Predhradie bolo pravdepodobne ohraničené dreveným oplotením alebo palisádovým múrom a na malej vyvýšenine v strede mohla stáť menšia drevená stavba.
Zdroje:
Thaly 1880. 30.
Jedlicska 1891. 48–74.
Thaly 1905. I. 32, 137.
Fügedi 1977. 152.
Györffy ÁMF 1987. IV. 412.
KMTL 369.
Engel 1996. I. 345–346.
Könyöki 2000. 135–136.
Neumann 2007. 21–26, 36–40. 95–97, 103, 115.
Plaček–Bóna 2007. 157–160.
Neumann 2011. 14–17.
Fotografia:
Korlatko z východu
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Korlátkő – Korlátfalva, 647–649.