Hlohovec
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Galgóc, Nyitra vm.
Sk Hlohovec
D Freistadtl
48°25.169 S
017°47.254 V
Obec Hlohovec (Galgóc) leží 19 km severovýchodne od Trnavy (Nagyszombat), južne od pohoria Považský Inovec, na ľavom brehu Váhu. Podľa najnovších výskumov (Tamás Fedeles, 2011) ide v prípade išpánskych hradov v Hlohovci a Posádke (Szolgagyőr), ktoré sa spomínajú v prameňoch a historickej literatúre, o tú istú pevnosť. Prvýkrát sa spomína v roku 1113 v súvislosti s obyvateľmi hradu. V období Árpádovcov sa považoval za významné stredisko, po vpáde Tatárov (1241-1242) stratil svoje postavenie, v roku 1294 ho už nazývajú zničeným. O jeho rozsahu a spôsobe výstavby nie sú žiadne informácie, jeho existenciu potvrdzuje iba niekoľko úlomkov črepov z raného Árpádovského obdobia.
Hlohovec (Galgóc) získali ako kráľovský majetok v roku 1349 Miklós “Kont” Raholcai a jeho súrodenci. Hrad na jeho predchádzajúcom mieste dal pravdepodobne postaviť palatín Miklós Kont Újlaki v rokoch 1349 až 1367. V písomných prameňoch sa pevnosť prvýkrát spomína v roku 1400. Hrad týčiaci sa nad brodom rieky Váh sa stal jedným z dôležitých panovníckych centier Újlakiovcov. V roku 1403 ho obliehaním získal vojvoda Stibor Stiborici od Lászlóa Újlakiho, bána z Macsó, ktorý sa pridal do tábora protikráľa Lászlóa Nápolyiho stojaceho proti kráľovi Zsigmondovi. Určitý čas zostal vo vlastníctve Stibora, avšak Újlaki onedlho prešiel na stranu Zsigmonda, zobral si za ženu Annu, dcéru Stibora, a tak sa Hlohovec opäť dostal do jeho rúk. V roku 1453 dal kráľ László V. hrad ako novú donáciu sedmohradskému (erdélyi) vojvodovi Miklósovi Újlakimu. Pevnosť zostala majetkom Újlakiovcov až do ich vymretia v roku 1524. Vtedy ju dostal Elek Thurzó. Hrad potom patril viac ako sto rokov Thurzóovcom. Hradný pán Szaniszló Thurzó sa 2. mája 1605 vzdal Bocskaiho hajdúchom a 13. marca 1622 vojskám Gábora Bethlena. Gábor Bethlen sa tu potom často zdržiaval, odtiaľto riadil aj zadunajské vojenské operácie a počas mierových rokovaní v roku 1623 tu čakal na vyslancov Ferdinánda II.
Po vymretí Thurzóovcov (1636), vo februári 1639 získal hrad Ádám Forgách najprv ako zálohu a v roku 1642 aj ako trvalý dar. Hoci útok Turkov už raz odrazili, po obsadení Nitry sa Turkom predsa podarilo v polovici októbra 1663 obsadiť hrad a takmer dvadsať rokov bol v ich rukách. Dňa 29. novembra 1703 ho obsadil cisársky hlavný veliteľ Leopold Schlick na úteku pred kuruckým vojskom generála Sándora Károlyiho, 2. decembra vpochodovali do jeho priestorov kuruci. V novembri a decembri 1704 riadil Ferenc Rákoczi II. obliehanie Leopoldova (Lipótvár) z kaštieľa v Hlohovci (Galgóc). V auguste 1705 dal cisársky vojenský veliteľ, poľný maršal Louis Herbeville Hlohovec vypáliť. (O niekoľko mesiacov neskôr začali kuruci bombardovať hrad Pálffyovcov, Červený Kameň (Vöröskő), aby pomstili zničenie majetku kuruckého poľného maršala Simona Forgácha.) Po porážke povstania Forgách nasledoval Rákócziho do vyhnanstva, jeho hrady a panstvá boli skonfiškované.
Dűa 14. novembra 1720 kúpil György Lipót Erdődy Hlohovský (Galgóc) hrad a jeho panstvo od Kráľovskej komory za 24 tisíc zlatých forintov. Po jeho smrti (1758) prebral majetky jeho syn Antal (†1769). Po ňom vlastnil Hlohovec jeho brat János Erdődy. Jeho nástupcu, grófa Józsefa Erdődyho navštívil na hrade, ktorý bol medzičasom prestavaný na barokový kaštieľ, v roku 1802 cisár Ferenc II. Po smrti grófa Józsefa Erdődyho (1824) spravovala panstvo Hlohovca a spolu s ním aj Piešťany (Pöstyén) jeho druhá manželka Erzsébet Mayer do roku 1855, kedy sa ho ako bezdetná zriekla v prospech Kajetána Erdődyho, ktorý pochádzal z inej vetvy rodiny. Kajetán zomrel čoskoro, v roku 1856. Jeho dedičom sa stal jeho syn, kráľovský pokladník Ferenc Xavér Erdődy (1830–1906), ktorý tu žil s Ilonou Erdődy (1831–1932). Keď sa v roku 1891 konalo v okolí Hlohovca cisárske vojenské cvičenie, cisár Ferenc József I. bol tri dni ubytovaný v Hlohovskom kaštieli. O rok neskôr kaštieľ opäť privítal kráľovského hosťa v osobe bulharského kráľa Ferdinánda I., ktorý počas svojej liečby navštívil kúpele v Piešťanoch (Pöstyén). Po smrti Ferenca Erdődyho zdedil Hlohovec jeho syn, Imre Erdődy (1854–1925).
Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie sa v januári 1919 usadilo v kaštieli české delostrelectvo a jeho veľkú časť zničili a vylúpili. Pri následnej pozemkovej reforme uskutočnenej prvou Československou republikou sa Erdődyovci museli vzdať značnej časti svojich pozemkov. Posledným pánom zvyšnej časti hlohovského (galgóci) panstva bol syn Imreho Erdődyho, Vilmos Erdődy, ktorý ostávajúci majetok prevzal v roku 1926. Začiatkom apríla 1945 bol Červenou armádou donútený opustiť kaštieľ a jeho panstvo, zomrel v roku 1959 vo Švajčiarsku.
Na konci 2. svetovej vojny fungovala v priestoroch kaštieľa sovietska vojenská nemocnica a potom sa tam nasťahovala jedna z jednotiek československej armády. Na základe Benešových dekrétov bol majetok Erdődyovcov skonfiškovaný pre obvinenie z kolaborácie s nacistami a prešiel k československého štátu. V jednom z krídel kaštieľa bol potom zriadený štátny detský domov. V ostatných zachovaných miestnostiach bol v roku 1948 zriadený zdravotnícky výskumný ústav, kde sa venovali štúdiu detských duševných chorôb a deformácií. V roku 1949 presťahovali výskumný ústav do Bratislavy (Pozsony). V roku 1951 sa presťahoval aj detský domov a potom ho upravili na výchovný ústav pre mladistvých vo veku od 14 do 18 rokov. “Polepšovňa” sa z priestorov kaštieľa definitívne vysťahovala iba v septembri 1999. Potom bola budova neobývaná. V súčasnosti sa mesto Hlohovec (Galgóc) snaží zachovať hrad z vlastných finančných zdrojov, pričom sa obmedzuje len na najnaliehavejšie údržbové práce.
Stredoveký Hlohovský (Galgóc) hrad, z ktorého už dnes nie je nič vidieť, stál na južnom konci hrebeňa kopca tiahnuceho sa v smere zo severovýchodu na juhozápad na juhozápadnom konci mesta. Archeologický výskum uskutočnený na malej ploche pri južnej časti kaštieľa postaveného na mieste niekdajšieho hradu odhalil fragmenty múru zo 14-15. storočia a vykopávky v hradnej kaplnke dokázali, že kaplnka bola postavená v druhej polovici 14. storočia. Skutočnosť, že kaplnka bola pristavaná k staršiemu hradnému múru, indikuje, že v 14. storočí sa uskutočnila rozsiahla prestavba.
V čase tureckého nebezpečenstva, v 16. storočí, sa na hrade uskutočnili opevňovacie práce; začiatkom 17. storočia hrad pozostával z vnútorného hradu s poschodovou budovou a vežou a vonkajšieho hradu, ktorý bol opevnený vežami. Z opevnenia zhotoveného pravdepodobne so zapojením talianskych majstrov v 16. storočí sa zachovala iba spodná časť severnej bašty hradu.
Podrobnosti o prestavbách po tureckom víťazstve v roku 1663 nie sú známe, v každom prípade je isté, že Osmani používali hrad ako pohraničnú pevnosť. Po znovuzískaní hradu boli jeho budovy vypálené počas Rákócziho povstania. Kompletnú rekonštrukciu vážne poškodenej pevnosti začala v 18. storočí rodina Erdődyovcov. V tom čase zlikvidovali vonkajší hrad a jeho opevnenia. Na mieste vnútorného hradu dali postaviť kaštieľ v barokovom slohu s nepravidelným päťuholníkovým pôdorysom, pozostávajúci z piatich krídel usporiadaných okolo centrálneho nádvoria. Hlavné línie nového komplexu budov pravdepodobne sledovali obrysy niekdajšieho hradu.
Ďalšia prestavba sa uskutočnila na prelome 18. a 19. storočia. V tom čase zbúrali poslednú zachovanú baštu, ktorej zachovaná spodná časť v severnom rohu kaštieľa sa stala základom pre terasu s výhľadom na údolie Váhu. Ďalšie rekonštrukčné práce realizované v druhej polovici 20. storočia možno považovať skôr za búranie, keďže vnútornú priestorovú štruktúru kaštieľa úplne prerobili a zničili.
Barokovo-klasicistická budova kaštieľa dnes stojí vyprázdnená a opustená, na jej území neboli uskutočnené väčšie archeologické výskumy, hoci pod kaštieľom sa ukrývajú pozostatky niekdajšieho hradu.
Zdroje:
Thaly 1885–1892. III. 276, 398, 436.
Komáromy 1889a. 410–412.
MVV Nyitra 1899. 57–59, 487–488, 618, 640.
Bártfai Szabó 1910. 458–462.
Follajtár 1928. 143–145, 149.
Nagy 1961. 240–241.
Fügedi 1977. 135.
Benda 1981. II. 530.
Györffy ÁMF 1987. IV. 280, 383–390
Györffy 1993. 11–18.
KMTL 229, 654.
Engel 1996. I. 315.
Erdélyi 1998. 123.
Plaček–Bóna 2007. 129–131.
Fedeles 2011. 205–207, 210.
Domokos 2013. 38.
Fotografia:
Hlohovský kaštieľ zo severovýchodu
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Galgóc, 392–395.