Holíč
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Holics, Nyitra vm.
Sk Holíč
D Weisskirchen
48°48.522 S
017°09.437 V
Mesto Holíč (Holics) sa nachádza 6 km juhozápadne od Skalice (Szakolca), pri hraniciach s Moravou. V jeho centre, v západnej časti mesta stojí opevnený kaštieľ. Hrad bol postavený v roku 1265 na mieste niekdajšieho dreveného hradu. V stredoveku ho nazývali Novým hradom, po nemecky Weisskirchen. Ešte pred rokom 1299 ho získal Máté Csák. Po jeho smrti (1321) zostal v rukách jeho českého príbuzného, Istvána Sternbergiho a Uhorskému kráľovstvu bol vrátený až v roku 1332. Potom opäť patril panovníkovi, spravoval ho jeho kastelán. Kráľ Zsigmond ho daroval Stiborovi Stiboricimu, ktorý ho v roku 1392 získal doživotne a v roku 1395 aj ako trvalý dar. Keďže smrťou jeho syna Stibora ml. rodina vymrela, hrad patril v rokoch 1435 až 1439 opäť kráľovi. Potom ho pravdepodobne prostredníctvom rímskeho hlavného kancelára Gáspára Schlicka dostala od kráľa Alberta v roku 1439 rodina Schlickovcov. Vlastnili ho približne do roku 1480. V roku 1489 dal kráľ Mátyás Holíč (Holics) do zálohy Czoborovcom, spolu s castellom v Strážach (Strázsa) za 3000 zlatých (po druhej spomínanej pevnosti dnes už niet ani stopy). Po roku 1507 ho obýval Imre Czobor, Ferenc Révay ho získal v roku 1540 od dcéry Imreho Czobora, Anny. Rodina Czoborovcov získala hrad pred rokom 1579 aj ako dar, v ktorom neskôr získala podiel rodina Révayovcov. V priebehu 17. storočia vlastnila hrad a panstvo Holíča rodina Révayovcov a Czoborovcov. V roku 1605 ubránil Péter Révay hrad pred útokom Bocskaiho hajdúchov. Krátko po tom ho obsadili české jednotky, aby ho v prípade potreby opäť bránili pred Bocskaim.
V septembri 1621 obsadilo pevnosť vojsko Gábora Bethlena, počas obliehania bola pevnosť vážne poškodená. Počas Rákócziho povstania v polovici júla 1705 ju obsadili kuruci pod vedením generála Antala Esterházyho, o dva roky neskôr však už bola v rukách cisárskych jednotiek. V roku 1739 kúpil hrad a jeho panstvo od zadlženého Józsefa Czobora manžel Márie Terézie, Ferenc Lotharingský, veľkovojvoda z Toskánska, ktorý ho dal prestavať na pompézny kaštieľ. Opevnenia starého hradu ponechali a čiastočne zrenovovali. Svoju úlohu v tom zrejme zohrala aj vojna s Prusmi (v roku 1742 počas prvej sliezskej vojny sa Prusi dostali až k Holíču (Holics) a obsadili mesto Skalica (Szakolca) vzdialené iba 5 km). Holíč zostal vo vlastníctve Habsburgovcov až do konca prvej svetovej vojny. V roku 1918 sa dostal do rúk Československého štátu. V roku 1963 a neskôr aj v roku 1970 ho opätovne vyhlásili za chránenú pamiatku. Potom niekoľkokrát zmenil majiteľa, niekedy sa v jeho priestoroch uskutočnili aj menšie opravné práce. Jeho obnova sa urýchlila v roku 2006. V súčasnosti sa v kaštieli nachádza galéria a múzeum porcelánu.
Hrad pozostávajúci pravdepodobne z palisádového opevnenia a valov bol postavený v druhej polovici 12. storočia na západnom okraji polostrova mierne vyčnievajúceho nad inundačné územie. Obranu rovinatej plochy zabezpečovali aj močiare inundačného územia rieky Morava vzdialené približne 3 km západne od hradu. Tento hrad bol v polovici 13. storočia prestavaný na pevnosť obdĺžnikového pôdorysu o veľkosti 57×39 metrov, ktorá bola obohnaná kamenným múrom. Počas archeologických výskumov odkryli niekoľko fragmentov múrov pochádzajúcich z tohto obdobia a zvyšky drevenej budovy v južnej časti hradu.
Ďalšiu etapu výstavby jej možné datovať do 14. storočia. V tom čase zbúrali drevené budovy v južnej časti areálu hradu a pozdĺž južného múru postavili v smere z východu na západ pozdĺžnu palácovú budovu s veľkosťou 49×11,5 metra. Zachovala sa do výšky dvoch podlaží a bola integrovaná do budovy neskoršieho kaštieľa. Niekdajší palác bol na východnom a západnom konci ukončený vežou. V prvej polovici 15. storočia, ešte pred rokom 1444, ho prestavali v gotickom slohu a neskôr po výmene majiteľov a menších vojenských udalostiach ho okolo roku 1470 obnovili a pokračovali v jeho výstavbe.
V smere na sever postavili nové palácové krídlo na trámových základoch, ktoré sa pripájalo k západnému koncu staršej budovy paláca a pri výstavbe ktorého použili aj stavebný materiál, ktorý pochádzal zo starších zbúraných častí. Toto krídlo budovy a jej vonkajšie múry otáčajúce sa v smere na východ sa už nezmestili do hradného areálu z 13. storočia, ktorý bol obohnaný múrom v tvare obdĺžnika, preto v tom čase postavili väčší hrad s pôdorysom v tvare takmer pravidelného štvorca rozmerov 66×62 metrov ohraničený múrmi zaoblenými na nárožiach, pričom najprv zbúrali významnú časť starších ohradných múrov. Z pôvodných hradieb sa zachoval iba jeden úsek západného múru a východná strana s oporným pilierom uprostred. Nové hradby boli postavené na dubových koloch zapustených do močaristého terénu a potom hrad obohnali vodnou priekopou.
Ďalšiu prestavbu dokončili v poslednej tretine 16. storočia. Táto rozsiahla renesančná výstavba sa týkala celej budovy paláca alebo už skôr kaštieľa, ale ešte vždy v rámci hradného územia, ktoré bolo rozšírené v 15. storočí. V tom čase bol vybudovaný severný a západný trakt kaštieľa a celý komplex budov bol navýšený o jedno podlažie. V dôsledku rastúceho tureckého nebezpečenstva vybudovali nové vonkajšie opevnenie. Na oveľa väčšom území mimo staršej vodnej priekopy postavili pevnosť s päťuholníkovými baštami na nárožiach. Na vonkajšej strane týchto impozantných hradieb s baštami, ktoré pokrývali územie veľkosti 250×230 metrov, postavili novú vodnú priekopu lomenej línie pokrytú tehlovým múrom aj z vonkajšej strany. Na východnej a západnej strane viedli ponad vonkajšiu aj vnútornnú vodnú priekopu mosty. Počas bojov v 17. storočí bol hrad aj kaštieľ poškodený, ale škody boli čoskoro opravené.
Habsburgovci získali hrad v roku 1739 a v rokoch 1749 až 1754 ho výrazne prestavali. Na základe návrhov J. N. Jadota a F. A. Hildebrandta bol trojkrídlový kaštieľ otvorený smerom na východ prestavaný v barokovom slohu. Na príkaz cisára Józsefa II. odvodnili v rokoch 1780 až 1790 vnútornú vodnú priekopu a zasypali ju zeminou. Reprezentatívna budova mala 98 izieb a honosné zariadenie, realizácia jej interiéru je spojená s menom J. B. Chamanta. Po dokončení prestavby slúžil kaštieľ a hrad ako rodinná rezidencia až do roku 1918. V roku 2006 sa začali reštauračné práce na hrade, v dôsledku silných dažďov sa v septembri 2010 zrútila juhovýchodná bašta vonkajšieho opevnenia. Takmer úplne zachovaná budova kaštieľa je dostupná pre verejnosť a pravidelne sa v nej usporadúvajú výstavy. Vonkajšie opevnenie s talianskymi baštami, vodné priekopy, ako aj most vedúci k hlavnému vchodu sa zachovali takmer neporušené.
Zdroje:
MVV Nyitra 1899. 525–526.
Thaly 1905. I. 56, 138.
Fügedi 1977. 141.
Györffy ÁMF 1987. IV. 481–482.
KMTL 265.
Engel 1996. I. 327.
Mrva 2005. 23–24.
Plaček–Bóna 2007. 133–134.
Neumann 2007. 109–110.
Fotografia:
Západná strana kaštieľa
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Holics, 463–465.