Jelenec – Hrad Gýmeš
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Gímes, Nyitra vm.
Sk Jelenec
48°24.693 S
018°13.348 V
Obec Jelenec (Gímes) leží 14 km severovýchodne od Nitry, v údolí Jelenského potoka. Jej hrad bol postavený severne od obce vo vzdialenosti 3,7 km na 514 metrov vysokom skalnom vrchu v južnej časti pohoria Tribeč. Zrúcanina sa nachádza 1,8 km severovýchodne od rekreačného strediska Remitáž.
Hrad dal postaviť predok rodiny Forgáchovcov András, syn Ivánku z rodu Hontpázmány pred rokom 1253. V roku 1253 sa spomína ako Divénykő, jeho výstavba prebiehala aj v roku 1265. V roku 1295 si ho synovia Andrása rozdelili medzi sebou, po roku 1303 ho získal Máté Csák. Po jeho smrti (1321) patril kráľovi Károlyovi I. a od roku 1356 ho vlastnila kráľovná Erzsébet. O niekoľko rokov neskôr ho získal ako honor knieža László Oppelni a patril mu do roku 1376. Kráľovná Mária ho vrátila jeho pôvodným staviteľom, Forgáchovcom: od roku 1386 v ňom býval Balázs Forgách a jeho príbuzní. V rokoch 1443 a 1468 sa v listinách píše o vzájomných sporoch medzi Forgáchovcami ohľadom údržby hradu a rozdelenia hradných častí. Členovia rodiny rozdelenej na niekoľko vetiev žili v tom čase predovšetkým vo svojich kúriách v Komjáti a nie na hrade. V 40-tych rokoch 16. storočia sa Forgáchovci dostali do nemilosti, Niklas Salm, vojvodca Ferdinánda, obsadil pevnosť po obliehaní v roku 1548. V roku 1550 kráľ odpustil Forgáchovcom, ktorí dostali Gýmeš späť. Hrad však zanedbávali, márne ich panovník upozorňoval, aby ho strážili a udržiavali. V roku 1562 a neskôr po smrti Zsigmonda Forgácha v roku 1568 si rodina opäť rozdelila majetky a hrad Gýmeš sa dostal do rúk Zsigmondovho syna Imreho. Opevnenie a čiastočnú opravu hradu však vykonal po roku 1595 až Zsigmondov vnuk Ferenc a potom v prácach pokračoval v 20-tych rokoch 17. storočia Zsigmond (II.) Forgách. V roku 1619 ho obsadila armáda Gábora Bethlena, v tom čase bol hrad značne poškodený a Zsigmond Forgách začal s jeho opravou už v roku 1620. V roku 1637 bol hradným pánom Zsigmondov syn Ádám Forgách a v tom čase premiestnili kvôli tureckému nebezpečenstvu rodinný archív do Hlohovca (Galgóc), ktorý bol považovaný za bezpečnejší. V novembri 1663 Turci obsadili a vypálili Gýmeš. Po tom, čo ho čiastočne obnovili, ho Turci v roku 1671 kvôli slabej a nešikovnej obrane Lászlóa Szobonyaiho opäť obsadili a spustošili. Ádám Forgách dal pevnosť, ktorá bola v pomerne zlom stave, v roku 1672 do zálohy Györgyovi Berényimu a jeho manželke Zsófii Esterházy a v ich rukách bola ešte aj na konci 17. storočia. Počas Rákócziho povstania bol hradným pánom kurucký generál Simon Forgách, preto cisárske jednotky Gýmeš obsadili a v roku 1708 ho aj skonfiškovali. V roku 1709 ho kúpil český kancelár Johann Wenzel Wratislaw. V roku 1711 ho dostal do prenájmu Pál (IV.) Forgách, ktorý bol verný cisárovi, a v roku 1718 ho získal od kráľa Károlya III. ako trvalú donáciu. Forgách tu žil až do svojej smrti, spolu so svojim synom Pálom V. dal hrad v rokoch 1712 až 1755 prestavať. Pevnosť bola z veľkej časti obývateľná ešte aj na začiatku 19. storočia, potom ju však opustili a jej zariadenie dali previesť do rodinného kaštieľa v Jelenci (Gímes). V 30-tych rokoch 19. storočia sa začal hrad rúcať a na konci 40-tych rokov 19. storočia bol už v ruinách.
Najstaršie časti Gýmeša boli postavené počas vlny výstavby hradov, ktorá začala po nájazde Tatárov. Na najvyššom bode severovýchodného skalnatého výbežku hradného vrchu bola postavená obytná veža štvorcového pôdorysu s vonkajšími rozmermi 9,7×9,4 metra, ktorej juhozápadnú a juhovýchodnú stranu spevnili dvoma vonkajšími opornými piliermi na oboch stranách. Vnútorné stropy veže, ktorá sa dodnes zachovala do výšky troch podlaží, boli z trámov, jeden jej vchod bol na dolnom podlaží severovýchodnej strany a viedol do prízemia veže. Na veži bol vytvorený vchod aj na druhom podlaží severozápadnej strany, kde bol pravdepodobne aj padací most.
Severne až severovýchodne od tejto veže vo vzdialenosti približne 35 metrov postavili aj vežu takmer polkruhového pôdorysu. Jednou z úloh tejto veže mohla byť ochrana hradnej brány postavenej severovýchodne od nej. Tieto dve veže spájal hradný múr, ktorý bol postavený aj ďalej od polkruhovej veže smerom na severovýchod až po okraj skaly, kde bola aj brána, odtiaľ sa strmo stáčal na západ a na severnej až severozápadnej strane sledoval v lomenej línii okraj skalnatého vrchu. Pri línii juhozápadnej roviny veľkej štvorcovej obytnej veže sa hradný múr stáčajúc juhovýchodne takmer v pravom uhle uzatváral pri západnom nároží obytnej veže. Približne trojuholníkové územie ohraničené hradnými múrmi z 13. storočia bolo po stranách začínajúc od obytnej veže veľké približne 65, 70 a 54 metrov. Na vnútornej severozápadnej strane hradného múru medzi dvoma veľkými vežami postavili palác a na hradnom nádvorí vybudovali hospodárske budovy aj cisternu.
Na konci 13. storočia dal Tamás, najúctyhodnejší z piatich synov Andrása z rodu Hont-Pázmány postaviť vlastné obydlie v blízkosti vyššie opísaného hradu, iba 35 metrov ďalej na východ od jeho severovýchodného rohu. Minimálne dvojpodlažná budova lichobežníkového pôdorysu o veľkosti 24×10 metrov, ktorú dal postaviť išpán Tamás, stála oddelene od zvyšku hradu, s predchádzajúcimi hradnými múrmi ju múry nespájali.
Ďalšia väčšia etapa výstavby sa začala po smrti Mátého Csáka, keď sa hrad dostal do kráľovských rúk. V tom čase, prvej polovici 14. storočia bol postavený východný vonkajší hrad, ktorého múry sa pripájali k východnej strane hradu z 13. storočia, teraz už vnútorného hradu. Na severe spájal severovýchodný roh vnútorného hradu s palácom išpána Tamása, na juhovýchodnom svahu sa tiahol v lomenej línii do blízkosti staršej štvorcovej veže. Tu, na úseku medzi obytnou vežou a novým juhovýchodným hradným múrom, bola postavená brána východného vonkajšieho hradu s obrannou bránovou vežou hranatého pôdorysu. V druhej polovici 14. storočia pristavali k severovýchodnému nárožiu bránovej veže dvojpodlažnú podlhovastú budovu opretú o vnútornú stranu juhovýchodného hradného múru. Postavili aj ďalšiu podobnú budovu, ktorá sa pripájala k vonkajšej strane východného múru vnútorného hradu. V tom istom čase, na prelome 14. a 15. Storočia, postavili pozdĺž vnútornej strany juhozápadnej steny vnútorného hradu nový palác, ktorý sa pripájal k západnej strane veľkej obytnej veže.
V druhej polovici 15. storočia postavili aj ďalší palác na západnom nároží vnútorného hradu, na vonkajšej strane hradného múru. Nový palác vybudovali aj na severovýchodnom ostrom rohu východného vonkajšieho hradu, ktorý bol spojený s predchádzajúcim palácom išpána Tamása, s ktorým spoločne tvorili tzv. “osemuholníkovú vežu”. V tomto čase vznikli nové budovy aj v severozápadnej časti nádvoria vnútorného hradu.
Práce na zvýšenie obranyschopnosti hradu sa začali v poslednej tretine 16. storočia výstavbou južného vonkajšieho hradu. Vytvorili ho zástavbou priestoru pred juhozápadnou stranou vnútorného hradu tak, že na juhovýchodnom okraji južne sa zužujúceho hrebeňa postavili pevný hradný múr lomenej línie vybavený strieľňami, ktorý sa na najužšej časti hrebeňa stáčal na západ a potom sa tiahol ďalej na sever k západnému nárožiu vnútorného hradu, kde výrazne opevnili múry predchádzajúcej vonkajšej palácovej budovy. Pri výstavbe južného vonkajšieho hradu bola na juhovýchod od pozdĺžnej budovy na juhovýchodnej strane východného predhradia postavená delová terasa dlhá približne 30 metrov. V súčasnosti už zničené obranné stavby brány a samotná brána južného vonkajšieho hradu boli postavené na najjužnejšom mieste chráneného územia, na hrebeni svahu.
V roku 1613 Zsigmond (II.) Forgách ešte viac posilnil obranu najzraniteľnejšej juhovýchodnej strany výstavbou novej delovej bašty s lomenou líniou. Táto delostrelecká stavba vybavená mnohými strieľňami bola vybudovaná na mieste, kde sa stretával východný a južný vonkajší hrad, v juhovýchodnom predpolí hradných múrov, a dostupná bola cez tunel vytvorený v skale pri juhozápadnom rohu bašty. Na jej dolnom podlaží boli umiestnené delá a na hornom podlaží boli menšie strieľne pre ručné strelné zbrane. Súčasne s touto výstavbou bol zrušený vchod do východného vonkajšieho hradu a premiestnený k novej bráne vysekanej do juhozápadného múru vnútorného hradu pri západnom nároží južného vonkajšieho hradu.
Opravné práce hradu poškodeného počas obliehania v roku 1619 sa začali už v roku 1620 a pokračovali do obdobia pred rokom 1672. Po skončení Rákócziho povstania sa v roku 1713 začala posledná etapa veľkej prestavby hradu. Vo východnom vonkajšom hrade vytvorili vysvätený hradný areál a niekdajšiu severovýchodnú “osemuholníkovú vežu” prestavali na hradný kostol zasvätený svätému Ignácovi; na jeho západnú stranu pristavali kaplnku svätého Jána. Priestor pred kostolom a kaplnkou oddelili múrom, čím vzniklo nové nádvorie. Sakrálne stavby boli dokončené v roku 1721 a ešte v tom istom roku prestavali budovu pripojenú k severnému múru kostola svätého Ignáca a vytvorili ešte jednu kaplnku, tentoraz na počesť svätého Pavla.
V nasledujúcich desaťročiach pokračovali stavebné a rekonštrukčné práce ďalej. V roku 1725 opravili múry kaplnky, v rokoch 1733–1734 strešnú konštrukciu kostola a kaplnky, ako aj ďalšie časti budov. Onedlho, v roku 1745, zrekonštruovali rezervoár pri kuchyni a neskôr v roku 1750 aj juhozápadný palác vnútorného hradu. Južný vonkajší hrad a jeho bránu obnovili v roku 1755. Majitelia opustili hrad na začiatku 19. storočia a ten pomaly začal chátrať. O odpustových slávnostiach a púťach na deň svätého Ignáca sú záznamy ešte aj z roku 1814.
Zdroje:
Fényes 1851. II. 48–49.
Soós 1889–1928. XVI. 144–149, 164–171, 177.
Bártfai Szabó 1910. 463.
Ethey 1936a. 60–63.
Fügedi 1977. 136–137.
Györffy 1987. IV. 391–393.
KMTL 236.
Engel 1996. I. 317–318.
Könyöki 2000. 119–120.
Fehér 2003. 151–180, 205–212.
Plaček–Bóna 2007. 121–125.
Neumann 2007. 106–107.
Fotografie:
Hrad Gýmeš zo vzduchu
Barokový interiér hradného kostola svätého Ignáca
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Gímes vára, 419–423.