Kolárovo – Žabí hrad
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Gúta, Komárom vm.
Sk Kolárovo
D Gutta
47°55.517 S
018°00.244 V
Hrad Kolárovo (Gúta) stál pri rieke Váh 22 km severozápadne od Komárna (Komárom) a severne od sútoku Váhu a Malého Dunaja (v Druhom vojenskom prieskume [1806–1869] ešte pod názvom Starý Dunaj) ohraničujúceho Žitný ostrov (Csallóköz) zo severu až severovýchodu. Medzi týmito dvoma riekami západne od hradu tiekla riečka “Malý Dunaj”, ktorá privádzala do ramena vtedy nazývaného Starý Dunaj vody stekajúce z močaristého územia “Starého ostrova” nachádzajúceho sa severozápadne od pevnosti. V Treťom vojenskom prieskume (1869–1887) sú rieky postupujúc zo západu na východ pomenované nasledovne: na severovýchodnom okraji Kolárova tečúci “KL. Donau-Malý Dunaj”, “Malý Dunaj” odvádzajúci vodu z močiara Starého ostrova, potom nasleduje “Waag-Váh”. Úsek rieky po sútoku ramien Dunaja a Váhu až po Komárno označuje mapa menom “Waag (Váh Dunaj)”.
Na reguláciu Váhu bol zriadený inžiniersky úrad v 70-tych rokoch 19. storočia a potom nasledovalo zriadenie protipovodňových združení “Pravého brehu Váhu” a “Ľavého brehu Váhu” ešte pred 90-tymi rokmi 19. storočia, ktoré sa snažili o to, aby bol dolný tok Váhu splavný a okolité územia chránené pred povodňami. Súčasná podoba vznikla v dôsledku riečnych regulačných prác, keď bol tok Starého Dunaja (iným menom Malý Dunaj) odklonený riečnym oblúkom od severovýchodného okraja obce Kolárovo (Gúta) smerom na východ tak, že sútok Starého Dunaja a Váhu, ktorý bol predtým južnejšie, sa teraz dostal na sever od hradu v Kolárove. Úsek hrádze postavený juhovýchodne od sútoku preťal areál hradu na dve polovice a zničil jeho východnú časť. Starý Dunaj (alebo Malý Dunaj), ktorý kedysi tiekol na okraji obce Kolárovo, je v súčasnosti už iba mŕtvym ramenom.
Vojtech Lobotka sa vo svojom stručnom opise domnieva, že z roku 1349 existujú údaje o tom, že predchodcu hradu zo 16. storočia dal postaviť kráľ Lajos I. (Veľký) na ochranu riečnych brodov a obchodných ciest vedúcich týmto smerom. Podľa Richárda Horvátha však bolo Kolárovo (Gúta) na základe zachovaných listín ako majetok ostrihomského (esztergomi) arcibiskupstva vždy oppidom (trhovým mestom), overené písomné pramene nespomínajú pevnosť až do konca stredoveku.
Gusztáv Winkler datuje bez udania prameňov výstavbu palisádového hradu so štvorcovým pôdorysom a talianskymi baštami na rohoch na tomto území do obdobia rokov 1530 až 1600. Jeho publikovaná kresba sleduje nákres “Mapa Kolárova (Gúta) a jeho okolia” od neznámeho autora z roku 1667, ktorý je uchovaný v Hlavnom provinčnom archíve v Karlsruhe. Podľa toho hrad postavený na sútoku Váhu a Starého Dunaja so štvorcovým pôdorysom a štyrmi baštami obklopovala vodná priekopa, na vonkajšej strane ktorej bol postavený svah(glacis) s krytou cestou a priestormi pre zbrane. Hrad mal dve brány, ku ktorým sa dalo dostať cez most vedúci nad vodnou priekopou. Nákres nenaznačuje stavebný materiál bášt a kurtín, predpokladá sa však, že boli palisádové so zemným násypom na vnútornej strane. Okolie bášt zasypali, pri ústí bášt vytvorili rampy na zdvihnutie kanónov. Budovy v rámci hradu mapa nezobrazuje. Zobrazenie z roku 1667 ukazuje ďalšie valy patriace ku Kolárovu. Na nákrese vidíme pri Váhu a na jeho vedľajšom ramene opevnenia predmostia, na východnom brehu Váhu pri tamojšom moste štvorcovú redutu obklopenú priekopou a na úseku brehu Starého Dunaja oproti ústiu Váhu menší val tvaru štvorcípej hviezdy, ktorý je tiež obklopený priekopou. Neznámy autor kresby predstavil aj prierez hradného valu, z ktorého je možné usúdiť, že hradnú priekopu zo strany hradu (escarpe) vymurovali minimálne do výšky hladiny vody v priekope a iba valy nad touto úrovňou boli vyhotovené najmä zemnými prácami.
Po tureckom obliehaní a dobytí Nových Zámkov (Érsekújvár) vypracoval v roku 1663 vojenský inžinier a vojenský veliteľ Bratislavy (Pozsony) Joseph Priami návrhy na opevnenie viacerých hradov v severozápadnom Uhorsku a niekoľkých priechodov na Žitnom Ostrove (Csallóköz). Postup Turkov smerom na Viedeň (Bécs) brzdili pozdĺž Váhu pevnosti Kolárova (Gúta), Šintavy (Sempte), Hlohovca (Galgóc) a Sellye. Priamiho nákres z roku 1663 opevnení priechodov na Žitnom ostrove zobrazuje aj hrad Kolárova so štyrmi baštami a niekoľkými barakmi a stanovým táborom na území vnútorného hradu. Ešte v tom istom roku vznikol aj ďalší návrh opevnení, v ktorom plánovali na brehu Váhu postaviť baštovú pevnosť pravidelného päťuholníkového pôdorysu. Postavená síce nebola, ale jej návrh sa zachoval.
Ďalší plán, podrobnejší ako predchádzajúce, vznikol v roku 1679. Vojenský inžinier Johann Georg Fischer na ňom zobrazuje známy hrad so štyrmi baštami iba s jednou bránou. Nákres zobrazuje okrem pôdorysu hradu aj rôzne prierezy valov, menšie valové opevnenia postavené pri Váhu a poskytuje k nim aj podrobné opisy. Most zobrazený v roku 1667 už nie je na tomto nákrese viditeľný.
Hrad v Kolárove (Gúta) zohrával dôležitú úlohu aj počas Rákócziho povstania. Začiatkom roka 1704 bol v rukách kurucov, v apríli 1704 ho obsadili cisárske jednotky. Hlavný generál Miklós Bercsényi poslal 3. júna 1704 kapitána Bratislavskej (Pozsonyi) župy Istvána Balogha, aby so svojimi kurucmi získal hrad späť. Niekoľko týždňov po prehratej bitke pri Trnave (Nagyszombat) (26. december 1704) dal István Balogh vyprázdniť hrad v Kolárove, cisársky hlavný veliteľ Siegbert Heister ho dal ešte v apríli 1705 obnoviť a umiestnil v ňom stráže, resp. sem na jeho ochranu umiestnil osem malých lodí s húfnicami a tri krížniky. V júni 1705 Bercsényi ešte plánoval útok na Kolárovo, ale kvôli vysokej hladine vody a nasiaknutému močiaru sa napokon musel zriecť jeho obliehania. V máji 1708 nechal Heister v Kolárove veľkú strážnu posádku pozostávajúcu z približne 3000 vojakov pod vedením generála Viarda. Posilnenie Kolárova predstavovalo vážnu hrozbu pre Nové Zámky (Érsekújvár), ktoré boli v kuruckých rukách. V júli tiahli na Kolárovo ďalšie nemecké jednotky na čele s Heisterom. János Bottyán sa 12. júla 1708 osobne presunul pod Kolárovo s oddielom 1000 vojakov na pozorovací prieskum. Onedlho, pred 21. júlom, sa veľká časť cisárskych vojsk vybrala s využitím niekoľkých lodí pontónového mosta na Dunaji pri Kolárove s 300 vozmi smerom na Malinovo (Éberhárd). Ďalší ústup nasledoval 25. júla. Po porážke kurucov pri Trenčíne (Trencsén) (3. august 1708) sa cisárske jednotky pripravovali na obliehanie Nových Zámkov a pri Kolárove zjednocovali svoje vojská. V septembri dal Heister dopraviť do Kolárova výstroj, delá a muníciu potrebnú na plánované obliehanie. Cisárskym vojskám sa vtedy ešte nepodarilo obsadiť Nové Zámky, preto sa vzdali ďalšieho obliehania a 11. októbra začali sťahovať zbrane spod Nových Zámkov, no teraz ich neprepravili do Kolárova, ale do Komárna (Komárom).
Cisárskym jednotkám sa podarilo obsadiť Nové Zámky (Érsekújvár) až v septembri 1710, neexistujú však žiadne údaje o účasti Kolárova (Gúta). Pevnosť, ktorá stratila svoj význam, opustili po roku 1711 a začala chátrať.
V súčasnosti je viditeľná iba časť valmi opevneného hradu s celkovými rozmermi približne 110×50 metrov. V dobrom stave sa zachovala severozápadná a južná bašta a ešte aj dnes približne 1,5-2 metre vysoké zemné valy kurtíny, ktorá ich spájala. Východnú časť hradu zničili povodne a neskôr práce súvisiace s reguláciou rieky.
Zdroje:
Mercurius Veridicus 1705–1710. 96.
Ipolyi 1859. 99.
Thaly 1885–1892. III. 154, 175, 345–347, 374, 380.
Thaly 1905. I. 188, 208, 212, 215, 225, 273. II. 8.
MVV Komárom 1907. 64.
Lobotka 1972. 258–260.
Kisari Balla 2000. 138, 444.
Winkler 2004. 148–149.
Mrva 2005. 18.
Varga 2005. 351.
Domokos 2013. 38.
ÖStA KA Kartensammlung k7k 198-700 Gutta (1663).
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V 1-1-23 Gutta (1679).
Fotografia:
Kolárovo, zvyšky severnej bašty
Obrázok:
Pôdorys pevnosti v Kolárove z roku 1679, kresba Johanna Georga Fischera (ÖStA KA Inland C V Gutta 1-1-236)
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Berencs – Árkus-vár, 190–191.