Komárno

↞ Návrat na hrady

Stará pevnosť a Nová pevnosť

Karczag Ákos – Szabó Tibor

H Komárom, Komárom vm.

Sk Komárno

D Komorn

47°45.141 S

018°08.311 V

↠ Prejdite na mapu

Mesto Komárno (Komárom) sa nachádza v juhovýchodnom cípe Žitného ostrova (Csallóköz), v Malej dunajskej kotline na sútoku Dunaja a Vážskeho Dunaja. Na sútoku Malého Dunaja (Vážskeho Dunaja) spájajúceho sa s Váhom a Nitrou, ktorý obchádza Dunaj a Žitný Ostrov, sa v blízkosti tunajšieho brodu vytvoril dôležitý dopravný uzol. Na jeho kontrolu už Rimania postavili významný vojenský tábor v neďalekom Szőnyi (Brigetio). Po zaujatí vlasti Maďarmi bol v západnom cípe stretnutia dvoch riek postavený hrad komárňanského išpánstva. O tomto hrade podáva správu kronikár Anonymus, keď opisuje, že ho dal postaviť Alaptolma, syn Ketela. Pevnosť pravdepodobne z 10. storočia sa stala centrom Komárňanskej župy, ktorá sa okolo neho vybudovala a zároveň jej dal aj meno. Drevozemný hrad, ktorý bol postavený spôsobom typickým pre túto dobu, pravdepodobne neskôr prestavali na kamenný hrad. Takto zmodernizovaná pevnosť úspešne odolala nájazdu Tatárov v roku 1241. Hrad, ktorý bol dlho kráľovským majetkom, predal panovník markgrófovi Henokovi (Henel, Henul) a potom ho vzal späť, pretože synovia markgrófa nedokázali splácať svoj dlh. Krátko nato, v roku 1265 získal hrad a obec Komárno išpán Walter (v tom istom roku získala obec od kráľ Bélu IV. štatút mesta). Pravdepodobne Walter dal v rokoch 1265 až 1268 postaviť kamenné múry obklopujúce hrad na mieste dnešnej Starej pevnosti. Rod Csákovcov získal Komárno v roku 1277 alebo 1278 a počnúc odtiaľ severozápadnú časť krajiny. Pevnosť, ktorá bola v rukách Mátého Csáka, musela v roku 1317 vydržať ničivé obliehanie, keď ju od mocného oligarchu získal späť Károly I. K prestavbe hradu, ktorý bol počas obliehania vážne poškodený, významne prispel hlavný zvolenský (zólyomi) išpán majster Dancs, preto v roku 1333 získal za odmenu Komárno výmenou za Medzimurie (Muraköz). Po vymretí jeho rodiny (1372) sa stal kráľovským hradom, v roku 1410 ho kráľ Zsigmond dal do zálohy Frigyesovi Hohenzollernovi a v roku 1422 palatínovi Miklósovi Garaimu. V roku 1434 bol v rukách Istvána ml. a Györgya Rozgonyiovcov, v roku 1439 ho získala kráľovná Erzsébet. V rokoch 1456–1465 ho vlastnil ostrihomský (esztergomi) arcibiskup Dénes Szécsi ako zálohu. Po jeho smrti (1465) ho vlastnil kráľ Mátyás.

Bonfiniho opis spomína tunajšie výstavby kráľa Mátyása, informuje o palácoch postavených na hrade a kazetových stropoch. Panovník zamestnal na mieste, kde sa rád zdržiaval, talianskych architektov, aby zmodernizovali budovy a hradné múry. Dunajská výletná loď Mátyása tiež kotvila v prístave v Komárne (Komárom). Autentické zobrazenie hradu, ktorý viackrát prestavali v 10. až 15. storočí, sa nezachovalo a ani vykopávkami neboli preskúmané pozostatky zbúraných budov a múrov, ktoré kedysi stáli na území Starej pevnosti.

V dôsledku vnútropolitickej situácie, ktorá vznikla na začiatku osmanského ťaženia, bol hrad opäť obliehaný: pevnosť, ktorá bola v rukách Jánosa Szapolyaiho obsadili vojská Ferdinánda I. v roku 1527. Po ich útoku poveril kráľ Ferdinánd opravou poškodených múrov talianskeho architekta Decia, ktorý dokončil rekonštrukčné práce v roku 1528.

Počas stavebných prác vybudovali medzi hradom a obcou na sútoku riek aj val. Po zhodnotení veľkosti blížiacej sa tureckej armády v roku 1529 opustil kapitán Andreas Gortschacher 17. septembra hrad spolu s jeho strážou, ktorý sa bez boja dostal na krátky čas do rúk Sulejmána II. Po ústupe Turkov dal kráľ Ferdinánd hradby opäť opraviť. V roku 1533 obohnali hrad zemnými valmi, koryto Dunaja a Vážskeho Dunaja uzavreli trojitým radom kolov a nechali iba úzky priechod pre lodnú dopravu. Po zhodnotení významu hradu prijal snem v roku 1543 zákon o pokračovaní opevňovacích prác. Výstavbu modernej pevnosti s baštami začali v roku 1546 na základe návrhov Pietra Ferrabosca (alebo Francesca Benigna) pod vedením Filippa di Novaru Tornielliho. Podľa Györgya Domokosa plány dokončili v roku 1548, ale je možné, že dovtedy sa urobili iba búracie a prípravné práce. Počas výstavby postavili na západnej strane polygonálnej Starej pevnosti, ktorá sa prispôsobovala terénu, dve ušnicové bašty a na východnej strane vybudovali dve polobašty a delostrelecké postavenie klinového tvaru (“Špic”), ktoré boli v roku 1552 v podstate dokončené. Potom do roku 1557 už robili iba menšie práce, vyhlbovali vodné priekopy a opravovali zemné valy. Počas stavebných prác zanikol hrad, ktorý to kedysi stál, ako aj jeho budovy.

Dokončené múry čiastočne zbúrala povodeň v roku 1570 a neskôr v rokoch 1572–1582 ich znovu postavili pod vedením Urbana Süessa. Pri opevňovací prácach využili aj pomoc Nemca Daniela Speckla a Taliana Carla Thetiho, ktorí boli uznávanými odborníkmi. Vzhľadom na to, že kvôli rozvoju delostrelectva bolo potrebné umiestňovať stále väčšie delá a stavať hrady väčších rozmerov, v 70-tych rokoch 16. storočia vypracoval Theti plány rozširovania Komárna (Komárom) v dvoch verziách. Na základe plánov navrhoval rozšíriť obranné línie mesta na západ od hradu postavením nového opevnenia s baštami, vzhľadom na vysoké náklady výstavby a vyvlastňovania pozemkov však stavebné práce nemohli realizovať. Hradný architekt Nicolo Angielini tiež vypracoval nákres plánovaného rozširovania hradu v rokoch 1560-1570 (presný dátum zhotovenia nákresu nie je známy). Na tomto nákrese zobrazil líniu mestských hradieb, ako aj líniu plánovanej novej západnej časti pevnosti.

Obdobie výstavby obranného múru mesta na západ od hradu je neisté, ale v roku 1555 už čiastočne alebo úplne stál. Na základe hlásení bol v roku 1563 v zlom stave, ale v roku 1572 na ňom opäť pracovali stavební majstri. Tento múr mesto úplne neobklopoval, na juhovýchodnej strane od hradu neboli postavené obranné múry. Podľa mapy Le Dentua nakreslenej v roku 1630 stálo mesto približne na mieste súčasnej Novej pevnosti, jeho múry chránili od Žitného ostrova (Csallóköz) štyri bašty, od Vážskeho Dunaja dve a od Dunaja jedna. Od Žitného Ostrova viedli do mesta dve brány.

Dobový stav pevnosti prezentuje niekoľko opisov. Z poverenia Vojnovej rady vypracoval v roku 1572 hlásenie Urban Süess, to však neopisovalo pevnosť, ale zameriavalo sa na ďalšie práce, ktoré bolo potrebné uskutočniť. Spomenul v ňom nedostatok priestoru v pevnosti, nedostatok ubytovacích miest, nedostatky zemných násypov za vybudovanými múrmi a práce, ktoré bolo potrebné realizovať v súvislosti s hradnou priekopou. Stephan Gerlach v roku 1573 opísal bašty pevnosti, domy v areáli pevnosti, delostrelectvo. Podľa hlásenia z roku 1578 (ktoré tiež vypracoval Urban Süess) boli v časti hradu od sútoku riek oblúkové oporné múry, avšak kamenné predprsne, ktoré sa stali nebezpečnými pre svoj zastaraný charakter, ešte nevymenili za zemné. V tom čase ešte stále nebol dokončený zemný násyp za kurtínou orientovanou smerom k Dunaju a nebolo vyriešené ani ubytovanie vojakov. Hlásenie odhaľuje aj konštrukčné chyby niektorých strieľní. V roku 1587 opísal Reinhold Lubenau vnútorné budovy pevnosti, vrátane poschodovej vežovej budovy chránenej silnými múrmi.

Novopostavená moderná pevnosť mala päť bastiónov, z ktorých východný chránil sútok Dunaja a Vážskeho Dunaja. Hradnú bránu postavili na západnej strane, v blízkosti juhozápadnej bašty. Medzi pevnosť a mesto postavili vodnú priekopu, ktorá sledovala líniu múrov aj na brehu Vážskeho Dunaja a Dunaja. Z vykopanej zeme postavili vonkajšie obranné valy na ochranu pevnosti.

Západná brána Starej pevnosti

Počas opevňovacích prác v roku 1585 postavili na brehoch Vážskeho Dunaja a Dunaja oproti múrom novej pevnosti po jednom palisádovom hrade z radov kolov, ktoré boli vhodné na umiestnenie 100-200 jazdcov. Tieto pevnosti mali štvorcový tvar s malými baštami na nárožiach a na vnútornej strane palisád stála strážna veža. Palisády postavené na pravom brehu Dunaja pomenovali po svätom Petrovi, pričom palisáda na ľavom brehu Vážskeho Dunaja dostala meno po svätom Mikulášovi (neskôr po svätom Filipovi).

V tomto stave zasiahol Komárno (Komárom) turecký útok v roku 1594. Veľkovezír Szinán začal s obliehaním pevnosti 6. októbra, po obsadení Győru. Počas vojenských operácií osmanské vojská najprv ostreľovali hrad iba z delostreleckých stanovíšť postavených na pravom brehu Dunaja a potom 8. októbra prekročili rieku a pokračovali v útoku od Žitného ostrova (Csallóköz). Obrancovia podpálili palisády na protiľahlých brehoch a stiahli sa do vnútornej časti pevnosti. Po správach o blížiacej sa záchrannej armáde grófa Mansfelda, resp. z dôvodu zhoršujúceho sa počasia a nákazy, ktorá vypukla v tábore, Turci 25. októbra obliehanie ukončili a stiahli sa.

Škody spôsobené delostreleckým ostreľovaním čoskoro opravili, obnovili aj mestské hradby zničené Turkami, znovu postavili palisády na opačnom brehu, ale na samotnej pevnosti neuskutočnili až do roku 1663 žiadne významnejšie stavebné práce. Zastarané palisády predmostia Vážskeho Dunaja v roku 1661 rozobrali a na ich mieste postavili nové. Napredovanie Turkov v roku 1663 a neskôr obsadenie Nových Zámkov (Érsekújvár) si vynútili ďalšiu výstavbu Komárna (Komárom). Po vyvlastnení a zbúraní mnohých budov v meste začali s výstavbou Novej pevnosti. Návrhy vypracoval Franz Wymes použitím skôr zhotovených plánov Carla Thetiho. Výstavba trvala od roku 1663 do roku 1673. V prvej etape výstavby opevnili skoršie mestské hradby zemnými valmi a začala sa výstavba novej časti pevnosti. Nová pevnosť bola realizovaná v podobe korunnej hradby orientovanej na Žitný ostrov (Csallóköz) s baštami v strede a na nárožiach. Z troch bastiónov na strane od mesta je najväčší prostredný, pričom dva východné polobastióny sa tiahli po okraj vodnej priekopy vykopanej pred západnými bastiónmi Starej pevnosti. Východnú stranu Novej pevnosti nechránil múr, iba vodná priekopa vyhĺbená medzi dvoma časťami pevnosti. Pred bránu Starej pevnosti, už na území Novej pevnosti, postavili valové opevnenie nepravidelného štvorhranného tvaru na obranu mosta vedúceho cez priekopu. Aj múry Novej pevnosti obklopili vodnou priekopou na strane pozdĺž Dunaja, na strane orientovanej smerom na Žitný Ostrov ako aj na strane od Vážskeho Dunaja. Na žitnoostrovskej strane postavili na vonkajšej strane priekopy štyri ravelíny, krytú cestu aj priestory pre zbrane. Brána Novej pevnosti sa otvárala medzi prostrednou a juhozápadnou baštou. Na území chránenom múrmi vznikla pravidelná sieť ulíc s domami a kostolom posádky. Aj palisády na opačnom brehu boli prestavané a obnovené. Palisáda svätého Petra na pravej strane Dunaja zostala aj naďalej štvoruholníková, ale na jej nárožiach postavili polobastióny a vedľa nej dokončili zatvorený val zabezpečený piatimi opevneniami s hrotmi. Palisádu svätého Mikuláša na ľavom brehu Vážskeho Dunaja prestavali na päťuholníkovú a val nachádzajúci sa pri nej vybavili štyrmi hrotovými opevneniami.

Povodeň v roku 1682 poškodila pevnosť aj valové opevnenie, ktoré začali opravovať okamžite po ústupe záplav. O rok neskôr, v roku 1683 neúspešne útočili na hrad vojská Imreho Thökölyho spoločne so spojeneckou armádou Turkov. V čase Rákócziho povstania sa kuruci, ktorí nemali vhodné delostrelectvo, ani nepokúsili obliehať Komárno (Komárom), ale počas svojich nájazdov často ohrozovali mesto, najmä jeho vonkajšie imanie (majere, vinohrady). Navyše, v júni 1704 zajali aj samotného hradného veliteľa, cisárskeho plukovníka baróna Johanna Melchiora Salzera spolu s jeho manželkou (začiatkom roka 1705 boli uväznení na Muránskom (Murány) hrade). Práve preto dalo cisárske vojenské velenie vybudovať okolo mesta valové opevnenie.

Po Satumarskom (szatmári) mieri (1711) hrad stratil svoj vojenský význam. Zanedbané múry a valy počas vojny o rakúske dedičstvo v rokoch 1740 až 1748 opravili a zrekonštruovali. Na zabezpečenie spojenia oboch brehov Dunaja postavili v roku 1741 lietajúci most, ktorý fungoval ešte aj v roku 1793. Práce na opevnení sa zastavili po skončení vojny o dedičstvo. O poldruha desaťročia neskôr, 28. júna 1763 poškodilo pevnosť aj mesto zemetrasenie. Po ňom nad obnovením pevnosti neuvažovali, namiesto toho začali s dražbou územia pevnosti a jej budov. Dňa 22. apríla 1783 mestom opäť otriaslo silné zemetrasenie. Stará pevnosť sa zmenila na ruiny, časť pri “Špice” sa odtrhla a poklesla. Napriek rozsiahlemu poškodeniu a vydraženiu priestorov patriacich k pevnosti snem v roku 1790 prijal dekrét o zákaze zbúrania hradu a opevnení.

Pôdorys Starej pevnosti a Novej pevnosti z roku 1757 (ÖStA KA Inland C V a Komárom No.17)

Počas napoleonských vojen viedenské vojenské vedenie opäť považovalo za dôležité vybudovať bezpečný pevnostný systém východne od Viedne (Bécs) a Komárno (Komárom) sa javilo ako vhodné na tento účel. V roku 1807 prišli do mesta vojenskí inžinieri, aby vypracovali plány na výstavbu nového opevnenia a rekonštrukciu Starej a Novej pevnosti. Plány dokončené v roku 1808 obsahovali obnovu múrov Starej a Novej pevnosti, výstavbu kamenných múrov na úsekoch, kde bola Nová pevnosť chránená iba zemnými valmi a zriadenie novej obrannej línie okolo mesta. V oblastiach dotknutých prácami opevňovania začali s vyvlastňovaním za kompenzácie. Počas prác opevňovania, ktoré sa začali 20. augusta 1808, opravili poškodené múry Novej a Starej pevnosti. Sprístupnili kazematy a nadzemné miestnosti Starej pevnosti, postavili podzemnú pekáreň a nový sklad strelného prachu. V Novej pevnosti obnovili múry na strane priekop, krídla bastiónu Madony vybavili kazematami, dva krajné bastióny prestavali na polobastióny a aj tie vybavili kazematami. Na území prostredného bastiónu, bastiónu Madony, postavili veľký sklad strelného prachu, ktorého múry sa nedali preraziť. Do konca roka dokončili z väčšej časti aj rekonštrukciu vonkajších opevnení. Dokončili novú obrannú líniu okolo mesta (línia Palatinus), ktorá pozostávala zo šiestich štvorcových uzavretých valov a valového systému, ktorý ich spájal, a opevnili aj valy Apálskeho a Alžbetinho ostrova. V Újszőnyi a na neďalekom monoštorskom Sandbergu postavili valové línie, 7 obranných postavení a 14 predsunutých postavení.

Vybudovaný pevnostný systém na mape viackrát doplnenej v rokoch 1870 až 1910 (ÖStA KA Inland C V a Komárom No. 01)

Počas rakúsko-francúzskej vojny, ktorá vypukla v roku 1809, na pevnosť nezaútočili, ale valy na pravom brehu Dunaja neúspešne napádali Francúzi. Po ich ústupe postavili pod dozorom palatína Józsefa nový valový systém pozostávajúci z redút a delostreleckých postavení na línii Ács–Nagyigmánd–Tárkány–Csép, pozdĺž pravého brehu potoka Concó. Súčasťou dobových plánov bol aj valový systém na línii Kisigmánd–Mocsa–Tömördpuszta.

Po mierovej zmluve, ktorá ukončila vojnu (14. október 1809), sa rozhodlo o rozsiahlom rozvoji Komárna (Komárom), keďže počítali s ďalšími vojnami. Plány vypracoval generálmajor Martin von Dedovich. Naplánoval výrazné rozšírenie Starej pevnosti o korunové opevnenie smerom na severovýchod, výstavbu kliešťov (tenaille) medzi bastióny Novej pevnosti, pred ne ravelíny, ako aj výstavbu novej obrannej línie s bastiónmi, po trase valov postavených na obranu mesta v roku 1808, od línie brehu Malého Dunaja orientovanej na Vojenský (neskôr Alžbetin) ostrov, cez žitnoostrovskú stranu až po stranu Vážskeho Dunaja, spolu s 13 bastiónmi a jednou polbaštou. Pred obrannú líniu navrhoval dvojitý systém priekop s menšími hrotovými opevneniami na vonkajšej strane vnútornej priekopy, vonkajšiu priekopu plánoval na strane nepriateľa postaviť pílovitým spôsobom s kazematovými lunetami a štyrmi predsunutými otvorenými opevneniami. Medzi návrhmi Dedovicha boli aj pevnosti predmostí plánované na brehy riek oproti pevnosti. K predmostiu Vážskeho Dunaja si predstavoval novú pevnosť so štyrmi bastiónmi s klinovými opevneniami medzi nimi (okrem strany od rieky), s dvoma zatvorenými valmi na oboch stranách pevnosti a valmi, ktoré by ich spájali. Na pravý breh Dunaja plánoval dve pevnosti podobného vyhotovenia, s tromi šípovými opevneniami a dvoma redutami. Pobrežie Vojnového ostrova plánovali obohnať valmi a na nákrese sú viditeľné aj línie valov, ktoré rozdeľujú ostrov krížom na tri časti. Spojenie medzi centrálnou pevnosťou a pevnosťami predmostí chceli vytvoriť výstavbou mostov. Plánovali postaviť jeden most na Vážsky Dunaj, medzi mestom a Vojenským ostrovom dva, medzi ostrov a Újszőny jeden a ešte jeden medzi Starú pevnosť a pravý breh Dunaja. Pri výskume pozostatkov postavených mostov v rokoch 2013–2014 odkryli na pravom brehu Dunaja pred Hviezdnou pevnosťou zvyšky kolov južného predmostia mosta medzi Starou pevnosťou a Hviezdnou pevnosťou.

Výstavba sa začala v roku 1810 vyvlastnením potrebných pozemkov. V tom čase sa stal majetkom štátu aj Sandberg, kde neskôr postavili Monoštorskú pevnosť. Prestavali Starú pevnosť, budovy v rámci pevnosti zbúrali a postavili nové rady kazemát. Zbúrali aj vnútorné budovy Novej pevnosti a na ich mieste v roku 1810 postavili kasárne, ktoré stoja dodnes a v roku 1815 aj budovu veliteľstva.

Výstavbu Palatínskej línie vzdialenej 2,3-2,8 km severozápadne od Starej pevnosti začali v roku 1833, ale do roku 1848 dokončili iba štyri pevnosti, polovicu piatej a múr tiahnuci sa medzi nimi podľa predstáv inžiniera-kapitána Pflügla. Plány bola počas výstavby upravené, pričom prešli z pôvodného systému založeného na francúzskych princípoch na prusko-rakúsky systém výstavby pevností. Do roku 1848 pravdepodobne zrekonštruovali aj pevnosti na predmostí Vážskeho Dunaja a pravej strane Dunaja.

Počas Uhorského povstania sa v Komárne (Komárom) realizovali iba menšie opevňovacie práce. Posilnili opevnenia predmostí, zemnými valmi uzatvorili nedokončenú V. pevnosť Palatínskej línie a na pravej strane brehu Dunaja obnovili predchádzajúce valy z napoleonského obdobia. Pevnosť sa dostala pod maďarské velenie 16. septembra 1848 po tom, čo ju opustil rakúsky veliteľ. Po prevzatí pevnosti bol prvým hradným veliteľom podplukovník István Majthényi a po ňom nasledoval inžinier-podplukovník Ignác Török. Hoci dve brigády hlavnej rakúskej armády kontrolovali od 30. decembra 1848 pravý breh Dunaja a prístupové cesty od Žitného ostrova (Csallóköz), pevnosť začali vážnejšie ostreľovať až od februára nasledujúceho roka, keď dali z Leopoldova (Lipótvár) prepraviť obliehacie delá ku Komárnu. Dňa 30. marca zahájili neúspešný útok na Hviezdnu pevnosť na pravom brehu a potom 31. aj v smere Vážskej línie. Obliehajúce vojská napokon 20. apríla ukončili operácie a stiahli sa. V posledných dňoch obliehania bol za veliteľa pevnosti vymenovaný Richárd Guyon.

Bezprostredne po ukončení rakúskej blokády pokračovali v prerušených opevňovacích prácach. Na monoštorskom vrchu Sandberg plánovali postaviť tri malé pevnosti so štyrmi nárožnými baštami a kazematami, z ktorých však dokončili iba jednu. V jej blízkosti postavili z dvoch strán valy a na úseku medzi Hviezdnou pevnosťou a Sandbergom postavili desať polygonálnych valových opevnení s blokovým domom v ich vnútornom priestore. Na Vojenskom ostrove dokončili ďalšie valy a postavili aj druhý most k južnej strane Dunaja. Na strane Vážskeho Dunaja postavili nové delostrelecké postavenia a pred Apálskym ostrovom nové predmostie.

Dňa 30. mája 1849 vymenovali za hlavného veliteľa pevnosti generála Györgya Klapku. Okrem pokračovania opevňovacích prác sa podarilo navýšiť vybavenie hradu aj počet príslušníkov obranného vojska. Do 6. júla 1849 mali obrancovia hradu k dispozícii 6 táborových batérií a 292 hradných diel. Po bojoch hlavnej uhorskej armády vedenej Görgeym a rakúskej armády na čele s Haynauom sa Görgey stiahol do Komárna (Komárom). Keď v júli odišiel, nechal v pevnosti 18300 vojakov a 48 táborových strelných zbraní, ktoré boli pod Klapkovým velením. Z pevnosti obklopenej malou rakúskou armádou rušili uhorské jednotky výpadmi rakúske vojsko, ktoré ich obklopovalo. Úspešne sa im podarilo preraziť 25. júla smerom na Tatu, 30. júla z Palatínskej línie smerom na Žitný ostrov (Csallóköz) a 3. augusta v rámci plánu veľkej vojenskej operácie obkľúčenia. Hoci tieto výpady sa skončili úspešne, po zložení zbraní pri Világosi Rakúšania 20. augusta reorganizovali obkľúčenie Komárna. Za priaznivých podmienok Klapka 27. septembra uzavrel mier a 4. októbra odovzdali pevnosť Rakúšanom.

Múry Starej pevnosti s rampou na dvíhanie diel

Pod vedením generálporučíka Simunicha, novovymenovaného veliteľa hradu a riaditeľa opevnenia Michaela Malyho začali s opravami poškodených opevnení a prehodnocovaním predchádzajúcich stavebných plánov. Výstavba sa začala v roku 1850 podľa prepracovaných plánov. Budovy Starej pevnosti a Novej pevnosti boli menej zasiahnuté prácami, pravdepodobne rozobrali iba pozostatky presunutých opevnení na vonkajšej strane priekop Novej pevnosti. Priekopy Starej pevnosti pravdepodobne zaplnili naplaveniny Dunaja po záplavách, význam vodných priekop Novej pevnosti zanikol už pred uhorským povstaním v roku 1848, tie pravdepodobne vysušili.

Výstavbu Palatínskej línie chrániacej Komárno (Komárom) od Žitného ostrova (Csallóköz) začali stavbou pevnosti číslo V., ktorá bola v minulosti prerušená. Vyhotovenie prvých piatich pevností vhodných aj na samostatnú obranu je takmer identické. Štyri stavby postavené v rokoch 1844 až 1847 a aj piata “Werk” postavená neskôr sú komplexom päťuholníkových stavieb podobných bastiónom a obytných blokov oddelených nezastavaným nádvorím. Na valy vonkajšej línie pevností sa rampami dvíhali delá, ktorých úlohou bol boj proti útočnému delostrelectvu, pričom blok budov v rámci pevnosti bol navrhnutý na boj s útočníkmi, ktorí obsadili valy. Obranu priekop postavených pred pevnosťami zabezpečovali zbrane kazematových chodieb postavené na vonkajšej strane suchej priekopy. Z vnútorného bloku budovy sa dalo dostať do kazemát cez krytú chodbu vybavenú strieľňami. Vzdialenosť medzi pevnosťami bola 350-380 metrov. Tu sa tiahla široká priekopa krytá vonkajším glacisom. Priekopy medzi jednotlivými pevnosťami boli postavené v lomenej línii a v bodoch lomu vytvorili predsunuté vyvýšené delostrelecké postavenia.

V. pevnosť Palatínskej línie

Palatínska línia a Vážska línia postavená pozdĺž Vážskeho Dunaja sa spájajú pri pevnosti číslo VI. Túto pevnosť navrhli v roku 1868 podobne ako predchádzajúce v päťuholníkovom tvare, avšak zohľadnili fakt, že leží v bode spojenia dvoch obranných línií, preto bude mať dôležitú úlohu a z tohto dôvodu dostala pri stavbe iný tvar ako predchádzajúce. Strieľne rondely, ktorá sa pripájala k budove kasární postavených v línii hrdla bastiónu, sledovali nádvorie pred ňou. Druhú, menšiu rondelu postavili smerom k mestu aj s druhými kasárňami, ktoré sa k nej pripájali. Múry nádvoria pred kasárňami spájajú dve časti budovy. Pri hrdle bastiónu VI. pevnosti vytvorili v zasunutých krídlach jednopodlažné kazematy. Na obranu línie medzi pevnosťami V. a VI. vybudovali v línii valov postavenie s kazematami bez nádvoria, odkiaľ bolo možné zamieriť na priekopu a územie pred VI. pevnosťou.

Na Vážskej línii sa od VI. pevnosti vyhotovenie línie valov medzi jednotlivými opevneniami odlišuje od valov použitých pri Palatínskej línii. Tu sa za valom so strmou bočnou stenou vytvoril 4-5 metrov široký medzipriestor, kde sa na strane od mesta tiahol 123 cm hrubý múr so strieľňami. Zo strieľní múru bolo možné sledovať priestor za valom. Pevnosť číslo VII. Vážskej línie je oveľa menšia ako ostatné, má predĺžený lichobežníkový tvar, pred budovu pevnosti postavili strmý vonkajší val. Medzi budovou kasární v tvare písmena U a valom sa tiahne 2 metre široká otvorená zóna, ktorú bolo možné kryť zo strieľní vytesaných do múru kasární. Aj na konci valu pred kasárňami zo strany mesta stojí dozadu orientovaná rondela so strieľňami, ale pred útokmi od mesta sa dalo brániť aj zo strieľní kasárne orientovaných týmto smerom. Na južnej strane VII. pevnosti viedla cesta do mesta, ktorú zabezpečovala brána s dvoma padacími mostmi a nádvorie medzi nimi. Na úseku od VII. pevnosti po nárožie Starej pevnosti chránili val tiahnuci sa pozdĺž rieky tri menšie obranné postavenia, pevnosti VIII., IX., a X. Každá bola štvorcová skladová budova postavená okolo malého nádvoria doplnená o ubytovanie posádky. Sebaobranu pevností zabezpečovali strieľne otvárajúce sa z múrov nádvoria a skladov. Na zvýšenie obrany Vážskej línie postavili aj niekoľko menších opevnení. Medzi pevnosti VIII. a IX. postavili vyvýšené delové postavenie, za pevnosťou IX. bol obranný múr postavený v dvakrát zalomenej línii, čím poskytoval možnosť na bočnú paľbu.

Cez vybudovanú líniu opevnenia sa do mesta dalo dostať niekoľkými bránami. Okrem spomínanej brány pri pevnosti číslo VII. viedla do mesta Bratislavská (pozsonyi) brána cez pevnosť číslo I., Gútska (gútai) brána cez pevnosť číslo III., Apálska brána cez pevnosť číslo V., pričom Novozámocká (újvári) brána bola medzi delostreleckými postaveniami IX. a X.

Palatínska a Vážska línia zostala vo viacerých častiach nedokončená. Zdvíhacie rampy navrhnuté na viacerých miestach na valoch neboli všade dokončené, chýbali aj pôvodne plánované priečne valy, ktoré boli navrhnuté medzi jednotlivé delá a postavili oveľa menej muničných skladov, než bolo potrebných Dokončili však odvodňovací systém v hradnej priekope od ľavého brehu Dunaja po pravé krídlo V. pevnosti, ktorého funkciou bolo odvádzanie zrážkovej vody a umožnilo sa aj zaplavenie priekopy vodou z Dunaja. Tento odvodňovací systém dnes už nie je viditeľný.

Pevnosť číslo I. Palatínskej línie zbúrali v roku 1939, líniu valov medzi pevnosťami čiastočne alebo úplne zbúrali medzi pevnosťami I. a II., v roku 1896 medzi III. a IV. pevnosťou, ako aj v blízkosti VII. pevnosti. Zlikvidované bolo aj vyvýšené delostrelecké postavenie VIII.1/2.

Po roku 1849 obnovili a prestavali pevnosť predmostia Vážskeho Dunaja na ľavej strane. Jej najdôležitejšou časťou bola centrálna pevnosť štvorcového pôdorysu so štyrmi nárožnými baštami. Na oboch stranách pevnosti postavili 3 uzavreté valy, ktoré navzájom a s hlavnou pevnosťou spojili tiež valmi. Na valoch spájajúcich päť a šesťuholníkové reduty boli predprsne a strelné lávky. Uzavreté a spojovacie pozdĺžne valy boli aspoň čiastočne obložené kameňom a na ich vonkajšej strane sa tiahla úzka priekopa. Táto pevnosť predmostia je v súčasnosti takmer úplne zničená. Z jej centrálnej pevnosti zostala iba jedna brána a časť deliacich múrov. Viditeľná je časť priekop a drobné terénne zvyšky uzavretých valov a spojovacích násypov.

Opevnenie predmostia na pravej strane Dunaja na mieste dnešnej Hviezdnej pevnosti, ktoré bolo vážne poškodené počas uhorského povstania v roku 1848, po roku 1850 zbúrali a na jeho mieste postavili dodnes zachovanú pevnosť. Jej hlavnou časťou je štvorcová pevnosť s baštami na nárožiach. Bastióny postavili s kazematami, ale delá bolo možné postaviť aj na valy zemného krytu nad nimi. Bránu Hviezdnej pevnosti postavili na strane od Dunaja, kde vytvorili niekoľkokrát nalomený obranný múr so strieľňami tiahnuci sa od bášt. Uprostred pevnosti postavili blok budovy kasárne, ktorá bola vhodná aj na samostatnú obranu. Jej vrch pokrýva zemný násyp, okná sú orientované iba do nádvoria a na vonkajšej strane sú po celej dĺžke strieľne. S výnimkou strany od Dunaja, kde sa budova pripája k vchodu pevnosti, vytvorili uprostred každej strany predsunuté opevnenie vhodné na bočnú paľbu. Hviezdna pevnosť je obohnaná širokou vodnou priekopou, na vonkajšej strane ktorej postavili valové opevnenie tiahnuce sa paralelne s Dunajom. Valy východnej strany chránilo jedno otvorené delostrelecké postavenie a dve reduty, ktoré sa čiastočne zachovali dodnes. Na západnej strane posilňoval valy jeden dodnes viditeľný šesťuholníkový uzavretý val a dva päťuholníkové.

Najväčším prvkom komárňanskej pevnosti na pravom brehu Dunaja je Monoštorská pevnosť, ktorá sa zachovala dodnes. Nedokončenú pevnosť postavili medzi rokmi 1850 až 1871. Pri jej projektovaní sa snažili vyhovieť požiadavkám systému výstavby vzájomne sa podporujúcich pevností, ktorý sa v tejto dobe vytváral. Takéto pevnosti sa museli postarať nielen o svoju vlastnú obranu, ale aj o podporu susedných pevností. Múry boli zo smeru útočníkov kryté zemnými valmi, takto nebolo možné útočiť priamo na nárožia, preto sa upustilo od výstavby bastiónov. Pevnosť obklopuje úzka, iba 9,75 metra široká priekopa, na vnútornej strane priekopy je rad kazemát, ktoré sú prerušené iba pri vchode. Líniu kazemát zhotovili aj na vonkajšej strane priekopy na južnej, západnej a severozápadnej strane. Na obranu zraniteľnejšej južnej a západnej strany postavili uprostred pozdĺžneho úseku múru takzvaný kufor. Tieto dvojpodlažné samostatné opevnenia prerušovali vonkajšiu stranu priekopy a predsúvali sa smerom k rovine múru, pričom boli od nej oddelené úzkou priekopou. Na severnej strane postavili trojpodlažný Dunajský bastión vhodný aj na samostatnú obranu. Bastión plánovali najmä na uzavretie riečnej dopravy, preto na strane Dunaja nepostavili ani obranné valy, ani priekopy.

Obranu východnej, vstupnej strany vyriešili pomocou kazemát a strieľní tam postavenej budovy kasární, resp. vežou vyčnievajúcou pred budovu poskytujúcou možnosť bočnej streľby a polovežou postavenou južne od brány. Okrem obranných zariadení postavili aj dôstojnícku budovu, nemocnicu, pekáreň, stajne a kantínu. V dôsledku vyčerpania rozpočtu nepostavili veľký blok kasární, ktorý bol plánovaný na nádvorí. Úsek valu v juhovýchodnom smere pri vchode do pevnosti poukazuje na neskôr zmenenú predstavu, podľa ktorej mali byť pevnosti postavené na južnom brehu Dunaja pospájané súvislým valom.

Na železničnej trati Győr–Újszőny odovzdanej do prevádzky v roku 1884 postavili pri pokračovaní krátkeho úseku valu začínajúceho pri vchode do Monoštorskej pevnosti železničné opevnenie navrhnuté v roku 1904. Jeho plány upravili v roku 1909, keď sa stavala krídlová línia smerom na Nové Zámky (Érsekújvár). Veľkú časť opevnenia rozobrali pri rozširovaní železničnej trate, dnes sú viditeľné už iba jeho neúplné zvyšky. Železničnú trať prechádzajúcu pred južnou a západnou stranou Monoštorskej pevnosti postavili v roku 1909, avšak železničný most vedúci cez Dunaj odovzdali iba o rok neskôr, v roku 1910. Na západnej strane severného predmostia postavili opevnený strážny dom navrhnutý v roku 1908 a na južnej strane rieky, pri železničnej trati, železobetónové opevnenie vhodné na bočnú paľbu navrhnuté v roku 1909. Obe budovy stoja dodnes.

Poslednou postavenou časťou komárňanského (komáromi) systému opevnenia bola Igmándska pevnosť postavená v rokoch 1871 až 1876 na východnej strane cesty vedúcej do obce Nagyigmánd. Na jej mieste postavili počas povstania v rokoch 1848–1849 zemný val posilnený drevenými trámami, ktorý neskôr zbúrali. V druhej polovici 19. storočia sa vojenská technika rozvíjala a menila obrovským tempom a projektanti pevnosti tak museli využiť odlišné princípy od tých, ktoré boli dovtedy zaužívané. Kvôli čoraz presnejšiemu miereniu (kedy už delostrelci nemuseli vidieť cieľ) a rozšíreniu výbušných nábojov bolo potrebné zmenšiť rozmery určitých budov a predsunutých prvkov pevností a zvýšiť hrúbku zemných násypov. Sedemuholníková Igmándska pevnosť bola postavená ako delostrelecká pevnosť (Artilleriefort), jej delá boli postavené na hlavnú obrannú líniu zalomenej línie, kde ich bolo možné zdvihnúť rampami. Medzi delá postavili priečne násypy (traverzy), v ktorých umiestnili menšie muničné sklady. Štyri väčšie valy navrhnuté na nádvorie pevnosti neboli postavené. Ich úlohou malo byť zníženie ničivého účinku dopadajúcich granátov. Na severnej strane nádvoria stála budova kasární, ktorej dva tunelové vchody boli orientované do centrálneho nádvoria a ostatné vchody boli postavené zo strany ústia pevnosti. Na severnej strane postavili múr so strieľňami, ktorý bránil vchody a pred ktorý postavili vonkajšie opevnenia s kazematami, delostreleckými stanovišťami a priečnymi násypmi. Pevnosť obklopovala priekopa na východnej, západnej a južnej strane. Jej obranu plánovali vyriešiť na vonkajšej strane z kazematových chodieb so strieľňami vybudovanými v dĺžke 250 metrov a na vnútornej strane z dvoch predných kufrov a dvoch kufrov po bokoch. S výnimkou niekoľkých menších úsekov zasypaných priekop stojí pevnosť neporušená.

Chodba kazematy v Starom hrade

Rýchly rozvoj vojenskej techniky spôsobil napriek všetkému úsiliu projektantov pevnosti, že komárňanský (komáromi) systém opevnenia sa v priebehu jedného až dvoch desaťročí stal zastaraným. Pevnosti nezasiahli boje počas prvej svetovej vojny. Komárno bolo po vojne pripojené k Československej republike. Jeho časť na sever od Dunaja prebrali 10. januára 1919 československé vojenské jednotky. V roku 1938 sa územie dočasne vrátilo k Maďarsku, ale od roku 1945 patrilo opäť Československu. Stará a Nová pevnosť aj naďalej slúžili na vojenské účely, časť opevnení Palatínskej línie využívali v medzivojnovom období ako byty a potom začali využívať viaceré pevnosti na hospodárske účely. V Monoštorskej pevnosti sídlila armáda do konca roka 1944, medzitým v jednej z jej častí fungoval do roku 1945 internačný tábor a potom ju používala sovietska armáda až do zmeny režimu. V súčasnosti v nej funguje centrum pre spoločenské akcie a múzeum. V Hviezdnej pevnosti sídlila do druhej svetovej vojny armáda, potom bol v nej muničný sklad, kasárne nútených prác a neskôr slúžila ako internačný tábor. Po roku 1945 ju využívali na dočasné umiestnenie rodín presídlených z Československa a neskôr na hospodárske účely. V Igmándskej pevnosti boli do druhej svetovej vojny armádne sklady, od roku 1939 v nej boli ubytovaní poľskí vojaci a potom bola internačným táborom, až sa po roku 1942 stala kasárňou nútených prác. V rokoch 1945–1948 bol v pevnosti tábor určený na selekciu a potom núdzové príbytky, po roku 1966 otvorili v jednej časti múzeum.

Zdroje:

Thaly 1852. 285–286.

Kecskés 1978. 211, 219–221.

Kecskés 1984. 23–24, 66, 77–81.

Gráfel 1990. 32–38, 43–44, 46, 50, 57–59.

Csikány–Horváth 1994. 90–93, 97–98, 104, 107, 109–112, 117.

Nagy 1995. 137–140.

Engel 1996. I. 344.

Domokos 1997a. 67, 69–71, 74.

Tolnai 2000. 389–408.

Csikány 2003. 79–88.

Tolnai 2004. 130–131, 138–139.

Mészáros 2005. 826.

Gráfel 2007.225–228.

Csikány 2012. 22–23, 44–46.

Polgár 2015. 111.

Bagi 2015. 64–73.

Makýš 2016. 41–43.

Fotografie a obrázky: