Leopoldov
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Lipótvár, Nyitra vm.
Sk Leopoldov
D Leopoldstadt
48°26.658 S
017°46.682 V
V popredí Malých Karpát, neďaleko pravého brehu Váhu a severozápadne od Trnavy (Nagyszombat) stojí dodnes takmer v pôvodnej podobe pevnosť Leopoldov (Lipótvár). Jeho výstavba nasledovala bezprostredne po nešťastných udalostiach tureckého ťaženia v roku 1663.
Počas uhorského ťaženia veľkovezíra Ahmeda Köprülüa v roku 1663 sa mu 26. septembra podarilo obsadiť Nové Zámky (Érsekújvár), čím sa viaceré dôležité hrady Horného Uhorska dostali do tureckých rúk. Nový vilajet s centrom v Nových Zámkoch vážne ohrozoval región a dôležitú banskú oblasť, ktoré sa stali terčom neustálych nájazdov. Viedenská (Bécsi) Dvorská vojnová rada vypracovala počas dlhých rokovaní akčný plán na zastavenie hroziaceho osmanského rozmachu. Skombinovaním značne odlišných návrhov Miklósa Zrínyiho, Montecuccoliho a palatína Ferenca Wesselényiho rozhodla Dvorská vojnová rada o začatí viacsmerných vojenských operácií.
V rámci vojnového plánu bol gróf Jean-Louis Radouit de Souches vymenovaný za veliteľa hornouhorskej armády a dostal rozkaz v spolupráci s uhorskými šľachtickými vojskami získať späť hornouhorské hrady, o ktoré prišli v roku 1663. Plánované šľachtické hnutie sa realizovalo iba v malom rozsahu, preto sa k armáde de Souchesa pridal iba malý počet uhorských jednotiek.
V súlade s rozhodnutím Dvorskej vojnovej rady sa od decembra 1663 zdržiaval generálmajor de Souches v oblasti Váhu so svojou armádou pozostávajúcou z približne 8500 vojakov. Presná poloha posádky nie je známa, preto nie je isté, že sa zdržiavala v okolí neskoršieho Leopoldova (Lipótvár).
Generálmajor de Souches sa v apríli 1664 vybral so svojou armádou proti Nitre (Nyitra), kde úspešne obliehal Osmanmi obsadený hrad, ktorého sa tureckí obrancovia vzdali 3. mája 1664. Po tomto sa cisárske vojsko nevrátilo do valového tábora pri Váhu, severozápadne od Hlohovca (Galgóc), ale ďalej pokračovalo vo svojom víťaznom ťažení, počas ktorého 16. mája pri Žarnovici (Zsarnóca) dosiahli jasné víťazstvo nad armádou novozámockého (érsekújvári) pašu Mehmeda Kücsüka. Po obsadení Levíc (Léva) (14. júna) a bitke pri Hronskom Beňadiku (Garamszentbenedek) (19. júla) de Souches na základe príkazu Dvorskej vojnovej rady, ktorá sa obávala o bezpečnosť Viedne (Bécs), prevelil svoje vojská do 11. augusta na Žitný Ostrov (Csallóköz), pod Komárno (Komárom). Kvôli de Souchesovmu ochoreniu prevzal velenie nad jeho vojskami generálporučík Heister a začal s obliehaním Nových Zámkov (Érsekújvár). Medzičasom prevelil veľkovezír vojsko na oslobodenie Nových Zámkov, ktoré postupovalo až k znovuzískanej Nitre. Na bratislavskej (pozsonyi) vojnovej rade Montecuccoli rozhodol o zlúčení vojsk, v dôsledku čoho Heister ukončil obliehanie Nových Zámkov a 24. septembra sa pripojil k hlavnej armáde, ktorá bola najprv pri Čeklíse (Cseklész) a potom sa zdržiavala pri Váhu až do konca vojnového ťaženia.
Vojnu proti Turkom v roku 1664 ukončil 10. augusta Vasvársky (Vasvári) mier, ktorý namiesto Nových Zámkov (Érsekújvár) obsadených Turkami zabezpečil Habsburskému panovníkovi právo na vybudovanie novej pevnosti pri Váhu. Už koncom roka 1664 sa vynorila otázka posilnenie línie Váhu a v súvislosti s tým sa dokument zo 4. decembra zmieňuje o zámere postaviť hrad. Onedlho, v januári–februári 1665, opäť rokovali o výstavbe dôležitej pevnosti. Dvorská vojnová rada najprv poverila riadením výstavby hradu hradného stavebného majstra Melchiora Augspurgera, neskôr po jeho smrti pred 21. januárom 1666 mala vo februári 1666 v úmysle poveriť výstavbou stavebného majstra z Győru, Francesca Barona de Wymesa, k uzavretiu zmluvy však nedošlo. Vojenský dohľad na výstavbou vykonával maršal de Souches ako miestne príslušný hlavný veliteľ, ktorý v rokoch 1664 až 1668 zastával aj funkciu hlavného kapitána Komárna (Komárom).
V blízkosti plánovanej pevnosti na pravom brehu Váhu zobrazuje mapa z roku 1668 opevnený tábor s názvom “Schanz Souches”, ktorý sa opakovane vyskytuje aj na neskorších mapách. Menšie opevnené hradisko stojace na jednom zo sútokov vedľajších ramien Váhu, ktoré pretínali jeho inundačné územie, postavili severozápadne od priechodu do Hlohovca (Galgóc) pravdepodobne na ochranu výstavby hradu. Na troch nárožiach štvorcového opevnenia stáli päťuholníkové bašty, iba na nároží, kde sa stretávali ramená rieky, nepostavili baštu, tu považovali za dostatočnú ochranu, ktorú poskytovala rieka a močaristé inundačné územie. Pravdepodobne zemno-palisádové opevnenie posilňovali na dvoch stranách vodná priekopa a vonkajší val. Podľa máp stáli na chránenom území budovy, možno zrubové domy. Na značne upravenom teréne už nie je v súčasnosti zo Souchesovho valu viditeľné nič. Na tej istej stránke mapy je možné pozorovať opevnenia predmostia postavené na hlohovskom priechode Váhu.
V severozápadnom susedstve územia určeného na výstavbu pevnosti vznikla na mieste Nová obec (Újfalu) nová usadlosť nazvaná Mestečko (Újvároska), kde bolo zabezpečené ubytovanie pre majstrov pracujúcich na výstavbe hradu. Túto dedinu obklopili obrannou priekopou a valom v tvare lichobežníka, ktorú na severovýchodnej a juhozápadnej strane posilnili lomenou líniou a na severozápadnej strane redanmi, dokonca na mape z roku 1689 je zobrazená obklopená priekopou naplnenou vodou z jedného ramena rieky. Tieto valové opevnenia sú dobre viditeľné aj na mape komory z roku 1772, avšak dodnes úplne zmizli.
Plánovanú veľkú pevnosť chceli postaviť na pravom brehu Váhu oproti Hlohovcu (Galgóc). Vybrané územie bolo okrem menších vlastníkov z veľkej časti vo vlastníctve grófa Ádáma Forgácha, s ktorým začal dvor rokovať ohľadom kúpi pozemku v apríli 1665, ale celú transakciu sa podarilo uzavrieť až v roku 1668. Oneskorenie nákupu pozemku však nebolo prekážkou v napredovaní výstavby, onedlho bola hotová aj kaplnka hradu, ale k slávnostnému položeniu základného kameňa došlo až v septembri 1665. Nová pevnosť bola oficiálne pomenovaná 8. augusta 1665 po kráľovi Lipótovi I. (Leopold), odvtedy ju nazývali Leopoldovom (Lipótvár). Stavebné práce napredovali pomaly, v decembri 1668 boli dokončené iba základy, vykopaná priekopa, postavená jedna celá a polovica ďalšej bašty a základy jednej kurtíny. Po niekoľkomesačných prípravách a starostlivom zvážení prevzal začiatkom roka 1669 riadenie stavby Ferdinand Gottlieb Freiherr von Volckra. Posledná zmluva na výstavbu brán bola podpísaná s kamenárom v apríli 1670, nápis na bráne sa dostal na miesto v roku 1673. Realizovaná práca je charakteristická tým, že bolo potrebné premiestniť 586 694 m3 zeminy a s výnimkou zimného obdobia pracovalo na stavbe každý deň 1200–2000 ľudí.
Leopoldov (Lipótvár) bol postavený s pravidelným šesťuholníkovým pôdorysom s päťuholníkovými baštami na vrcholoch šesťuholníka. Vzdialenosť medzi protiľahlými vrcholmi bášt je 620 metrov, dĺžka jednotlivých kurtín je 116 metrov, krídlové línie bášt sú dlhé 36 metrov a predné línie 95 metrov. Boli predložené návrhy na pomenovanie jednotlivých bášt, ale na dobových plánoch sú označené iba písmenami alebo číslicami v smere hodinových ručičiek. Každé krídlo bašty bolo vytvorené kolmo na obrannú líniu (na predĺženie prednej línie susednej bašty). Pri modernej 3D rekonštrukcii tvorca aplikoval koncepčné riešenie Daniela Specklea, podľa ktorého boli múry na oboch koncoch kurtín postavené tak, aby sa lámali smerom do vnútra pevnosti a zatiahnutá časť krídla bašty bola tiež doplnená o vedľajšie krídlo lomenej línie v záujme rozšírenia pásma odpalu. Do krídel bášt postavili nad sebou dve palebné postavenia tak, že spodné delá stáli v rovine krídla vo voľnom priestore s oblúkovými kazematami v pozadí. Dosiahli to tak, že krídla boli v časti nad spodným palebným postavením posunuté dozadu a horné delá postavili za posunutú časť krídla, tiež do voľného priestoru. Hoci v súčasnosti už toto riešenie nie je na mieste viditeľné, jeho pôvodné vyhotovenie je možné odvodiť na základe dobových nákresov. Ani prístup do spomínaných kazemát nie je na základe nákresov jednoznačný. Podľa nákresu z roku 1689 boli vnútorné priestory bášt vyplnené zeminou, čo môže znamenať iba to, že kazematy boli prístupné z hradného nádvoria tunelom vytvoreným cez vnútorný násyp kurtíny. Neskorší prieskum v rokoch 1801 a 1803 ukazuje stred bášt bez násypu, spolu s rampami výťahu diel. Prístup do kazemát sa tu zobrazuje tak, že k nim zo zníženého centrálneho priestoru bášt viedli tunely postavené kolmo na krídla bášt. Dnešné letecké snímky ukazujú, že priestory dvoch bášt zo šiestich boli vyplnené a na zníženom vnútornom priestore ďalších štyroch bášt stoja rôzne moderné budovy. Kazematy a palebné postavenia boli pravdepodobne v 19. storočí zrušené a murivo krídel bolo doplnené po zbúraní posunutí a ich zaplnení. Po strieľňach na predných a krídlových líniách zobrazovaných na začiatku 19. storočia tiež nezostali stopy.
Pred kurtíny spájajúce bašty postavili do hradnej priekopy ravelínové opevnenia, ktoré boli nižšie ako hradné múry. Na zadnej strane revelínov boli v oboch smeroch vytvorené palebné stanovištia snímajúce priekopu. Nie je jasné, či boli tieto opevnenia určené na použitie diel alebo iba ručných strelných zbraní. V každom prípade na ich predprsniach neboli zobrazené strieľne ani palebné lávky postavené pre delá. Na obranu priekopy pred ravelínom mohla byť postačujúca paľba z ručných zbraní a bolo potrebné myslieť aj na možnosť, že v prípade obsadenia ravelínu obliehajúcimi jednotkami by nebolo možné odtiaľ dostať delá a nepriateľ by ich mohol ľahko použiť proti kurtínam. Tieto vonkajšie opevnenia dodnes úplne zanikli, ich stopy je možné vidieť iba na leteckých snímkach.
Kresby zo 17. storočia zobrazujú širokú hradnú priekopu naplnenú vodou, avšak iba na niekoľkých plánoch– s výnimkou brán – bol zobrazený most vedúci k ravelínom. Murivo vnútornej strany priekopy tvoril samotný hradný múr, ale vonkajšiu stranu posilnili iba na niektorých miestach, najmä v blízkosti mostov. Nákres z roku 1689 zobrazuje rad kolov tiahnuci sa po korune glacisu, ktorý aj zo strany hradu obklopoval ravelíny, cez ktoré viedla cesta do hradu. O ich výstavbe neexistujú údaje a nie sú viditeľné ani na iných nákresoch. Krytá cesta vybudovaná nad vonkajšou stranou hradu bola dvojúrovňová, línia predprsne glacisu bola na základe Speckleovej predstavy vytvorená v lomenej línii v tvare pílových zubov.
Na hrade boli dve brány, jedna v strednej línii severozápadnej a druhá juhozápadnej kurtíny. Brány boli vyhotovené s krížovým rebrovaním a klenbou, predhlavnými bránami aj bránami pre peších boli postavené padacie mosty. Smerom von od brán a uprostred mosta vedúceho k ravelínu pred bránami bol vytvorený úsek, ktorý sa dal zdvihnúť. Tieto mosty viedli do priestorov ravelínu a odtiaľ bolo možné dostať sa na rovinu hradu cez val opevnenia a ďalší most.
Ochranu hradu zvyšovali v každej etape jeho existencie rôznymi technickými bariérami. Nákres z roku 1689 označuje pravdepodobne uprostred kurtín vchody do chodieb na sledovanie šácht. V 18. storočí k nim pristavali miestnosti na skladovanie pušného prachu. Plány opevnenia zo začiatku 19. storočia mali prostredníctvom ďalších technických zámkov a umiestnenia radov špicatých kolov zvýšiť odolnosť opevnení pred útokmi.
Už na nákresoch z roku 1665 a 1689 navrhovali skupiny budov do vnútorného priestoru hradu, ktoré mali slúžiť na plnenie potrebných funkcií. Zo skutočne postavených budov (hradná kaplnka, veliteľská ubytovňa, sklady, kuchyňa, ubytovňa jazdcov, atď.) sa dodnes zachovala iba veliteľská budova z 18. storočia, veľký sklad lichobežníkového tvaru alebo západná kasárenská budova, aj tie už iba v prestavanej podobe.
Pôdorysy zobrazujúce Leopoldov (Lipótvár) nie sú jednotné v predstavení určitých detailov, často sú protichodné. Vyššie opísané stavebné detaily v zásade odzrkadľujú interpretácie výskumníka histórie architektúry hradu Györgya Domokosa, ktoré boli publikované v roku 2010.
Pevnosť Leopoldov (Lipótvár) slúžila ako hrad v prvej línii boja proti Turkom iba 12 rokov, od roku 1673 do roku 1685. Najbližšiu vojenskú úlohu plnil počas Rákócziho povstania. Kurucké jednotky svojimi nájazdmi a hornouhorskými vojenskými operáciami v rokoch 1703 a 1704 spôsobili vážne problémy pri zásobovaní hradu, 24. novembra 1704 ho obkľúčili, ale kvôli nedostatku delostrelectva nedokázali zaútočiť na pevnosť, ktorú bránili cisárske jednotky. Po prehratej bitke pri Trnave (Nagyszombat) (26. december 1704) zrušili obliehanie a stiahli sa spod hradu. Hoci Rákócziho vojaci ešte dlho ohrozovali údolie Váhu a Leopoldov, k ďalším vážnym pokusom o obliehanie nedošlo. Po prehratej bitke pri Trenčíne (Trencsén) 3. augusta 1708 sa kurucké nájazdy uskutočnili už iba sporadicky až do septembra 1710, kedy sa Nové Zámky (Érsekújvár) dostali do cisárskych rúk.
Po zbúraní Nových Zámkov (Érsekújvár) v roku 1711 sa regionálna vojenská úloha Leopoldova (Lipótvár) ešte viac posilnila, o čom svedčia stránky návrhov z rokov 1712 až 1780, na ktorých sa objavili nové zariadenia. V tomto období postavili nové budovy najmä vo vnútri hradu, postavená bola aj mýtnica pred východnou stranou hradu.
Po napoleonskom ťažení v roku 1809 plánovala viedenská (bécsi) vláda opevniť niekoľko hornouhorských hradov a dôležitých úsekov ciest. Vo východnom predpolí Leopoldova (Lipótvár) v roku 1825 naplánovali na obranu vedľajších ramien Váhu štyri palebné postavenia otvorené smerom dozadu a pozdĺžne valy lomenej línie posilnené redanmi, ktoré by ich spájali, neskôr v roku 1829 plánovali výstavbu štyroch nových lunet mimo roviny hradu a kaponier vedúcich k nim, a na iných stránkach návrhov sa zachovali aj plány rozsiahleho systému opevnenia z tohto obdobia. K výstavbe vyššie uvedených však už nedošlo.
Počas boja za slobodu v rokoch 1848–1849 zohrala pevnosť opäť vojenskú úlohu, tentoraz už naposledy. V tom čase už bola pevnosť zastaraná a medzi jej nevýhodami sa spomínali jej malé rozmery, kazematy a nedostatok vhodných vonkajších opevnení. Hradná priekopa sa v dôsledku záplav na Váhu pomaly napĺňala pieskom, niektoré úseky múrov poklesli. Kossuth poveril riadením opravných prác a zvýšením obranyschopnosti Leopoldova (Lipótvár) na jeseň v roku 1848 baróna Lászlóa Mednyánszkeho. Napriek Kossuthovým príkazom sa do Leopoldova nepodarilo dopraviť dostatočné množstvo diel a munície, preto začali Rakúšania 27. decembra obliehať hrad. Po 36 dňoch obliehania a ostreľovania sa hradný veliteľ Kálmán Ordódy 2. februára 1849 pevnosti vzdal.
Rakúske vojenské velenie plánovalo na obranu proti maďarskému útoku pozdĺž Váhu v lete 1849 na juhovýchod od Leopoldova (Lipótvár), blízko ľavého brehu Váhu v okolí mesta Hlohovec (Galgóc) postaviť valy, reduty a delostrelecké palebné postavenia. Výstavbu 14 valových opevnení obklopujúcich mesto v dvoch líniách uskutočnili medzi 21. májom a 6. júnom. Autorom tohto zväzku sa počas ich prehliadky terénu nepodarilo nájsť stopy týchto valov.
Po potlačení revolúcie sa od roku 1854 pevnosť v Leopoldove (Lipótvár) využívala ako väznica, ktorej prevádzka bola ukončená až v roku 2003.
Zdroje:
Thaly 1905. I. 33–34. 46, 48, 75, 90, 92, 101, 185, 243, 378, 379.
Bánlaky 1928–1942. XVI. 189–202, 219–226, 249–259.
Rabár 1988. 366–368, 380–381.
Hermann 2001. 204, 211.
Domokos 2010a. 43–70.
Domokos 2010b. 839–861.
Domokos 2011. 49–54.
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 209–900 (1665)
Hfk.Bd. XIII. fol. 23 (1667) Kisari Balla György: Karlsruhei térképek a török háborúk korából. Bp.2000.
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 6. (1668) a Souches-sánccal és a hídfővel
ÖStA KA Kartensammlung G I h 393-900 (1673)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 210 No. 1. (1675)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 210 No. 2. (1675) a Souches-sánc és hídfő
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 210 No. 3. (1675) a Souches-sánccal és a hídfővel
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 210-50 (1689)
MOL Térképtár Kamarai térképek S 11 No 0291:1 (1772) Újvároska sáncai
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 7. Litt. C. (1742–1745)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 7. Litt. E. (1742–1745)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 7. (1745)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 210-100 (18. sz. közepe)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 9. (1775)
MOL Térképtár Kamarai térképek A 11 No 1055 (1776) vámház
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 10. (1780)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 12. (18. század?) ostromterv
ÖStA KA Kartensammlung G I h 394 (1801)
ÖStA KA Kartensammlung G I h 394-1 (dátum nélkül, valószínűleg a 19. sz. eleje)
ÖStA KA Kartensammlung G I h 394-2 (1803)
ÖStA KA Kartensammlung G I h 394-3 (dátum nélkül, valószínűleg a 19. sz. eleje)
ÖStA KA Kartensammlung G I h 394-7 (dátum nélkül, valószínűleg 19. sz. eleje)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 122 waag 5. (1810?) 1660-as sánccal
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Lipótvár 3. (1812)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 214 (1825) sáncok a vár környezetében
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 1 Blatt 1 (1829?)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 1 Blatt 2 (1829)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 1 Blatt 3 (1829?)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Leopoldstadt 2. (dátum nélkül, valószínűleg a 19. sz. első harmada)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V Galgócz-Freistadt (1849)
Fotografie:
Leopoldov zo severu (snímka Balázsa Jászaiho)
Zemný násyp kurtín na východnej strane zbúrali, viditeľné sú však vnútorné oporné piliere múrov (snímka Balázsa Jászaiho)
Obrázok:
Leopoldov s vonkajším opevnením v roku 1780 (ÖStA KA Inland C V 1-10-353.)
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Lipótvár, 712–720.