Levický hrad
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Léva, Bars vm.
Sk Levice
D Lewenz
48°13.294 S
018°36.094 V
Mesto Levice (Léva) sa nachádza v popredí Štiavnických vrchov, 34 km juhozápadne od Banskej Štiavnice (Selmecbánya). Levický hrad bol postavený na skale týčiacej sa do výšky 171 m.n.m. nad východnou stranou potoka Perec, ktorý sa vlieva do Hronu.
Pôvod a presné okolnosti vzniku hradu sú nejasné. Erik Fügedi dospel k záveru, že Levický hrad dal postaviť kráľ pred rokom 1273, podľa Pála Engela a Istvána Felda sa s ním v písomných prameňoch stretávame prvýkrát až vtedy, keď bol v roku 1318 vo vlastníctve Mátého Csáka (podľa Kalmána Haiczla ho dal postaviť samotný Máté Csák). Po smrti provinčného pána (1321) bol kráľovským hradom a zvyčajne sa spomínal ako súčasť Tekovskej (Barsi) išpánskej hodnosti. Okolo roku 1350 sa stal hradom kráľovnej, v roku 1388 ho Zsigmond Luxemburg daroval predkovi rodiny Lévai Cseh, Lászlóovi Sáróimu do trvalého vlastníctva. Tento rod ho vlastnil až do jeho vymretia v roku 1553. Medzitým sa László Lévai Cseh dostal v roku 1459 do tureckého zajatia v Srbsku a kvôli zaplateniu výkupného dal založiť všetky svoje panstvá. Takto vlastnil polovicu Levíc (Léva) ako zálohu v rokoch 1459 až 1471 Mihály Ország a od roku 1496 až do svojej smrti (1522) Ferenc Haraszti.
V roku 1431 sa podarilo ubrániť hrad pred husitami, obec bola však útočníkmi vypálená. Gábor Lévai Cseh sa v roku 1542 zúčastnil obliehania Osmanmi obsadenej Pešti (Pest),, počas ktorého bol smrteľne zranený. Jeho jediný syn János bol ešte maloletý a jeho vdova, Anna Thurzó sa onedlho vydala za Tekovského (Bars) hlavného išpána Menyhérta Balassu, a tak sa aj Levice dostali do jeho rúk. Na jar 1544 sa Turci nečakaným nočným prepadom pokúsili obsadiť hrad, Menyhért Balassa ho však so svojimi vojakmi úspešne ubránil. V roku 1548 rozhodol kráľ Ferdinánd I. a snem odobrať pevnosti patriace Menyhértovi Balassovi a veľkomožného pána presláveného nevyriešenými majetkovými záležitosťami, lúpežami a inými výtržnosťami vziať do väzby. Vojsko kráľovského hlavného kapitána Niklasa zu Salmu začalo obliehanie 26. apríla 1549 a 14. mája obsadilo hrad, ktorý strážil Tamás Dacsó a jeho muži (hradný pán Menyhért Balassa už skôr utiekol na svoje sedmohradské panstvá). Levice spolu s ich panstvami dostal János Cseh Lévai, ktorý medzitým dosiahol plnoletosť. V roku 1553 umrel bez mužského potomka a hrad aj panstvo získala Kráľovská komora. Na čele pevnosti potom stáli takí osvedčení a spôsobilí kráľovskí kapitáni ako Imre Telekessy v roku 1555, Jakab Vizkelety v roku 1556 a od roku 1557 György Thury. Podľa žoldnierskeho zoznamu z roku 1554 tvorilo hradnú stráž 400 husárov a 200 hajdúchov.
V roku 1558 daroval kráľ Ferdinánd I. panstvá Levíc (Léva) a Vígľašu (Végles) hrdinovi z Jágru (Eger), Istvánovi Dobóovi z Rusky ako odmenu za jeho vynikajúce služby v Sedmohradsku (Erdély), resp. za zálohu vo výške sedemtisíc zlatých získal aj trhové mestečká Telkibánya a Gönc (na Levice dostal ďalšiu darovaciu listinu v roku 1560). Na bratislavskom (pozsonyi) sneme 12. októbra 1569 dal kráľ Miksa zatknúť Dobóa a jeho švagra Jánosa Balassu pre obvinenie zo sprisahania. Dobó bol prepustený až v apríli 1572 a zomrel približne o dva mesiace neskôr na svojom hrade v Serednom (Szerednye). Funkciu hlavného išpána Tekova (Bars) a jeho hrady a panstvá dostal jeho syn Ferenc Dobó, ale už iba na základe záložného práva. V roku 1578 sa turecké vojská opäť neúspešne pokúsili obsadiť Levický hrad, strážna posádka ich útok odrazila. V septembri 1602 zomrel Ferenc Dobó bez mužského potomka. Na základe jeho testamentu získala hrad dcéra Anny Dobó, Zsófia Perényi (†1606), resp. jej tretí manžel Sigfried Kollonich, ale až po tom, čo komore zaplatili 60 000 toliarov za levické panstvo zabavené v roku 1603 (testament schválil kráľ až v roku 1606). Kollonich obetoval významnú časť svojho majetku na opravu pevnosti a financovanie hradnej stráže. Aj vďaka tomu sa veliteľ armády Istvána Bocskaiho, Ferenc Rhédey neúspešne pokúsil v roku 1605 obsadiť Levický hrad so svojimi vojakmi. Po smrti Sigfrieda Kollonicha na jeseň v roku 1623 obsadilo hrad vojsko Gábora Bethlena a neskôr po Viedenskom (Bécsi) mieri (8. máj 1624) obsadil Levice Péter Koháry a odovzdal ich kráľovskej pokladnici. V roku 1625 bol hrad zverený Györgyovi Kollonichovi, v roku 1632 ho už spravovala viedenská Komora a na jeho čele stál kapitán István Miskey.
V roku 1640 daroval kráľ Ferdinánd III. Levice (Léva) a ich panstvo levickému hradnému kapitánovi Lászlóovi Csákymu a jeho potomkom po mužskej vetve za 180 000 forintov. V novembri 1645 napadlo Levice aj hrad turecké vojsko, ale pre tvrdý odpor bolo donútené nakoniec ustúpiť. Po smrti Lászlóa Csákyho (1654) zdedila Levice jeho vdova Magdolna Batthyány a synovia.
Na jeseň 1663 sa armáda tureckého veľkovezíra Ahmeda Köprülüa vybrala obsadiť Levice (Léva). Levický (lévai) kapitán Gáspár Bartakovich dal 2. novembra vyprázdniť hrad, pričom ani nepočkal na príchod obliehajúcich jednotiek. Generál Jean-Louis Raduit de Souches začal 9. júna nasledujúceho roku obliehať Levický hrad po tom, čo získal späť Nitru (Nyitra) od Osmanov (3. máj 1664) a 16. mája im uštedril ťažkú porážku v blízkosti Žarnovice (Zsarnóca). Dňa 12. júna sa jeho stráž po miernom odpore vzdala pevnosti s podmienkou voľného ústupu. O mesiac neskôr sa Turci pokúsili znovu obsadiť Levice, avšak obrancovia na čele s kapitánom pešieho pluku Mercy Johannesom Neumutschom odrazili útok, obliehajúce jednotky utrpeli významné straty a stiahli sa.
V októbri 1678 obsadili hrad Thökölyho kuruci, ale po porážke v bitke pri Žiari nad Hronom (Barsszentkereszt) (1. november 1678) boli nútení stiahnuť sa aj odtiaľ. Počas ich ťaženia v roku 1682 zostal hrad v rukách cisárskych vojsk, ale v polovici júla 1683 sa im ho podarilo opäť obsadiť a kuruci sa z neho stiahli až po oslobodení Viedne (Bécs). V roku 1688 László Csáky a jeho manželka Borbála Szunyogh predali Levice (Léva), resp. svoj podiel na tunajšom majetku Pálovi Esterházymu. Podľa súpisov z rokov 1688 a 1689 tvorilo hradnú stráž Levíc 300 husárov a 200 hajdúchov. Požiar, ktorý vypukol v meste 18. augusta 1696, spôsobil značné škody aj na hrade.
Počas Rákócziho povstania 17. septembra 1703 László Ocskay so svojimi kurucmi ľsťou obsadil hrad a potom usporiadal v meste svoju svadbu s Ilonou Tisza. Dňa 31. októbra 1703 vojsko cisárskeho generála Schlicka nečakane prekvapilo a rozprášilo povstalcov táboriacich pri Leviciach (Léva) a vystrašená stráž kurucov sa okamžite vzdala hradu. Kuruckým vojakom sa pod vedením Ocskayho a Miklósa Andrássyho opäť podarilo dobyť Levice až krátko po víťaznej bitke pri Zvolene (Zólyom) (15. november 1703), 27. novembra. V polovici mája 1704 hrad nakrátko obsadilo 600-členné cisárske vojsko pod vedením plukovníka grófa Ronowa, ale pri opätovnom postupe Bercsényiho sa hrad opäť dostal do rúk kurucov. Keď sa cisársky maršal Siegbert Heister vzdal obliehania Nových Zámkov (Érsekújvár) a vybral sa so svojou armádou týmto smerom, kurucká stráž v noci zo 14. na 15. októbra 1708 na príkaz Bercsényiho podpálila Levický hrad, aby sa tam neusadili cisárske jednotky. Začiatkom roku 1709 prikázal Heister generálporučíkovi Löffelholzovi von Colbergovi obnoviť pevnosť. Keď sa o týchto plánoch dozvedel generál János Bottyán, 15. apríla tam vtiahol s kuruckými jednotkami, nechal zbúrať hradnú bránu a bašty hradu a zasypať hradnú studňu. Vojenská funkcia pevnosti sa týmto skončila, niektoré budovy však boli po roku 1710 zrekonštruované a naďalej obývané, resp. sa využívali ako sklady.
V roku 1867 sa od Esterházyovcov dostal hrad do vlastníctva rodiny viedenských (bécsi) bankárov Schöellerovcov, ktorá ho vlastnila až do konca druhej svetovej vojny a jeho budovy slúžili predovšetkým na hospodárskej účely. Stredoveké jadro hradu bolo v rokoch 1934 a 1935 opevnené, aby sa zabránilo jeho zrúteniu. V západnej budove južného vonkajšieho hradu, v tzv. Dobóovskom kaštieli získalo v roku 1958 priestory Tekovské (Barsi) Múzeum, jeho expozície tam sú dostupné dodnes. V 70. rokoch 20. storočia odkryli a zakonzervovali opevnenia Levického (Léva) hradu.
Medzi hradnou skalou, na ktorej stál hrad, a hrebeňom tiahnucim sa severovýchodne od nejsa tiahla skalnatá priekopa. Prvý hrad bol postavený na prelome 13. a 14. storočia na hrebeni vyvýšeniny orientovanej v smere zo severovýchodu na juhozápad. Na jeho severovýchodnom konci stála polkruhová veža, na juhozápadnej strane hranolová veža štvorcového pôdorysu a medzi dvoma vežami bol postavený obytný palác. V juhozápadnej veži bola vytvorená brána chránená padacím mostom. V severozápadnej časti hradu mimo múrov postavili menšiu štvorcovú vežu, pravdepodobne na ochranu studne, ktorá v nej bola vykopaná. Dvojvežový hrad týčiaci sa na skale ďalej rozšírili na juhovýchodnej a východnej strane o palác s viacerými miestnosťami. V súčasnosti sú viditeľné iba jeho ruiny. Hrad a paláce postavené na hradnej skale a v jej bezprostrednej blízkosti obohnali pred koncom 15. storočia polygonálnym hradným múrom mierne natiahnutým v smere z východu na západ s tromi výraznými nárožiami, ktorý obklopoval hradné nádvorie väčšieho rozsahu v severozápadnom smere. V jeho juhozápadnom a juhovýchodnom nároží postavili veže s kruhovým pôdorysom a priemerom približne 10 metrov. Na severnom cípe múru bola postavená o niečo väčšia veža s priemerom približne 15 metrov a rovnakého kruhového pôdorysu. V blízkosti juhozápadného nárožia južného hradného múru bola vytvorená hradná brána, na obranu ktorej bola postavená budova v tvare hranola.
Neúspešné turecké obliehanie v roku 1544 jasne ukázalo potrebu modernizácie hradu. Pred polovicou 16. storočia rozšírili hrad v južnom smere postavením nového vonkajšieho hradu. Práce riadili talianski stavbári, v rokoch 1554 až 1557 pracoval na tomto hrade aj Sigismondo da Pratovecchio da Pisa. Vyobrazenie hradu podľa Nicola Angieliniho zo 60. rokov 16. storočia zobrazuje vodnú priekopu pred južnou stenou vonkajšieho hradu. Cez priekopu viedol most a na veľký dvor vonkajšieho hradu bolo možné dostať sa cez štvorcovú bránovú vežu vo východnej časti južného múru. Vonkajší hrad postavený v polovici 16. storočia mal ešte jeden vchod na severozápadnej strane, ktorý chránila bránová veža nepravidelného štvoruholníkového pôdorysu. Na inej Angieliniho farebnej perokresbe z rokov 1572–1573 (Kisari 2000. 561.) je možné pozorovať líniu palisád brániacich predpolie severnej brány, ktorá začínala pri západnej strane brány a pokračovala smerom na sever a v blízkosti severnej veľkej kruhovej veže sa stáčala na východ a pripájala sa k jej múru. V severnej časti palisád bola pravdepodobne postavená drevená bránová veža, odkiaľ viedol drevený most cez inundačné územie potoka smerom na sever. Jeho stopy nie sú v súčasnosti viditeľné. V druhej polovici 16. storočia bola k južnému múru vonkajšieho hradu západne od bránovej veže postavená dlhá budova. Túto dvojpodlažnú budovu, ktorá slúžila čiastočne na hospodárske účely a čiastočne na bývanie, dokončili v roku 1571. V tejto fáze výstavby posilnili vonkajším plášťovým murivom severovýchodnú stranu bývalej polkruhovej veže stojacej na skale v severnej časti hradu, ako aj východné vonkajšie steny stredovekého paláca, ktorý stál juhovýchodne od nej. Na juhovýchodnom nároží vonkajšieho hradu bola postavená veľkorozmerná talianska bašta s rozlohou 50×50 metrov. Takto opevnený hrad v roku 1578 opäť úspešne odolal tureckému útoku. Ďalšie veľké stavebné práce sa uskutočnili v prvej polovici 17. storočia. Dve kresby Johannesa Ledentu zobrazujúce Levický (Léva) hrad ukazujú, že stredoveké veže vnútorného hradu boli upravené (znížené) v súlade s požiadavkami doby. Na streche paláca medzi dvoma vežami vybudovali delovú terasu a budovu vybavili strešnou konštrukciou postavenou na trámovom ráme.
Po polovici 17. storočia, prevažne po vojenských udalostiach v rokoch 1663 a 1664, sa na hrade realizovali ďalšie opevňovacie práce. Okolo severnej stredovekej kruhovej veže postavili päťuholníkovú baštu. V blízkosti severnej brány južného vonkajšieho hradu rozšírili časť budovy západne od brány a upravili ju na palebné postavenie so strieľňami. Aj v juhozápadnom rohu predhradia vybudovali veľkú taliansku baštu s delovými strieľňami. Pozdĺž západnej steny vonkajšieho hradu medzi severnou bránou a juhozápadnou baštou postavili podlhovastú budovu.
Hrad bol počas Rákócziho povstania poškodený a v roku 1708 ho odchádzajúca kurucká stráž podpálila a jeho vonkajšiu priekopu zasypala. Na hrade, ktorý stratil svoj vojenský význam, boli potom obnovené iba budovy slúžiace na hospodárske účely, resp. sa postavili nové. Prerobili sa južné budovy vonkajšieho hradu, nové sa postavili v rámci juhozápadnej bašty v blízkosti južnej brány vonkajšieho hradu, ako aj pri severnej bráne. Aj v severnej časti vnútorného hradu sa postavila nová budova a upravilo sa okolie juhozápadnej kruhovej veže vnútorného hradu.
Zdroje:
Rónai Horváth 1894. 293–294, 301–302.
MVV Bars 1903. 132–137.
Thaly 1905. I. 26–29, 32. II. 10–12, 128–131.
Kárffy 1915. 244–245.
Tóth-Szabó 1917. 108, 127.
Csánki 1925. 289–290.
Haiczl 1932b. 10, 17, 19, 25–26, 29–30.
Haiczl 1933a. 12–13, 17, 39, 48, 59, 62, 68–72, 79–80, 89–103.
Nagy 1961. 358–359, 198–199.
H. Takács 1970. 211.
Fügedi 1977. 162.
Györffy 1987. I. 457–458.
KMTL 406.
Engel 1996. I. 358–359.
Divald 1999. 140–141.
Kisari Balla 2000. 186, 561.
Könyöki 2000. 149-150.
Czigány 2003. 721.
Varga 2005. 365–366.
Plaček–Bóna 2007. 173–177.
Virovecz 2013. 9–11.
Sípos 2016. 526.
Bagi 2017. 76–77, 80, 83, 85.
Fotografie:
Stredoveká hradná časť postavená na skale
Juhozápadná delová veža
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Léva vára, 698–703.