Nitrianska Blatnica – kaštieľ
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Nyitrasárfő, Nyitra vm.
Sk Nitrianska Blatnica
48°33.434 S
017°57.993 V
Obec Nitrianska Blatnica (Nyitrasárfő), ktorá leží 16 km západne od Topoľčian (Nagytapolcsány), sa v prameňoch prvýkrát spomína v roku 1185 ako “Sarfew”. Už v prvej polovici 15. storočia stál v obci opevnený kaštieľ, ktorý dali postaviť na prelome 14. a 15. storočia Ludányiovci, avšak kvôli ich zrade im ho kráľ Zsigmond odobral. Okolo roku 1410 ho získal poľský šľachtic Donin Skrzynnoi a od neho ho mal ako zálohu Stibor ml. Nebolo však dokázané, že táto stavba stála na mieste kaštieľa, ktorému sa budeme venovať.
Panstvo Nitrianskej Blatnice (Sárfő) sa okolo roku 1560 dostalo ako dedičstvo po rodine Dobóovcov do rúk ostrihomského (esztergomi) hlavného išpána Lászlóa Zeleméryho (Kamarása) (†1570) z rodu Gutkeled, kapitána kráľa Ferdinanda I. Kaštieľ však nezačal stavať on, ale jeden z jeho synov, László (†1606) v roku 1578. Dokončenie stavby v roku 1588 avizuje dodnes zachovaná kamenná tabuľa v kaštieli, ktorý v tom čase získal svoj súčasný tvar a rozmery. V prvej polovici 17. storočia už patril rodine Héderváryovcov. János Héderváry spolu s vojakmi Erzsébet Esterházy, vdove po Istvánovi Hédervárym, získali späť kaštieľ v marci 1658 násilím od Lászlóa Bossányiho, ktorý ho na krátku dobu obsadil. V tom istom roku umrel bez dediča posledný mužský člen rodiny, Lőrinc Héderváry. Po intervencii biskupa Jánosa Héderváryho a príbuznej rodiny Esterházyovcov súhlasil cisár Lipót I. s prefekciou Katalin, sestry Lőrinca, teda majetok, ktorý po vymretí mužskej vetvy právom predka prechádza na panovníka, daroval vdove Istvána Héderváryho a jeho dcére Katalin, manželke Jánosa Viczayho. Takto sa panstvo Nitrianskej Blatnice a Héderváryovcov dostalo v roku 1659 do rúk Jánosa Viczayho, ktorý spojením dvoch erbov rodiny prijal meno Viczay-Héderváry. Ich potomkovia vlastnili Nitriansku Blatnicu až do konca 17. storočia. Ádám Rajcsányi, radca kráľovskej komory, dal okolo roku 1720 kaštieľ prestavať v barokovom slohu. V polovici 18. storočia ho vlastnila zvolenská (zólyomi) vetva rodiny Esterházyovcov. Po smrti Ferenca Esterházyho sa v roku 1747 objavuje kaštieľ v Nitrianskej Blatnici na zozname majetku rodiny medzi rozdeleným majetkom. Na konci 18. storočia zbúrali obranný múr obklopujúci kaštieľ, vytvorili okolo kaštieľa park a postavili nové hospodárske budovy. Začiatkom 19. storočia patril rodine Szerdahelyiovcov (v tom čase prebiehali prestavby v klasicistickom slohu) a od roku 1870 ho vlastnil Lajos Haase, ktorý dal na kaštieli uskutočniť úpravy v romantickom slohu. Spolu s rukou Márie Haase ho po roku 1890 získal potomok rodiny saského pôvodu, Kurt Leonhard a ich prvorodený syn Antal sa narodil v kaštieli vo februári 1898. Rodina Leonhardovcov vlastnila kaštieľ do roku 1949.
V súčasnosti výrazne prestavaný kaštieľ, ktorý bol z veľkej časti zbavený opevnenia, sa nachádza v severnej časti obce, popri ceste vedúcej k rotunde Svätého Juraja. Jeho súčasné rozmery sú 30×20 metrov. V strede bolo kedysi centrálne nádvorie orientované v smere z východu na západ, ktoré bolo na východnej strane uzavreté múrom. Na jednej strane dvojpodlažného kaštieľa bola postavená bránová veža. V období baroku došlo k výrazným úpravám: k bránovej veži bolo v západnom smere postavené schodisko, vnútorné nádvorie zastrešili a jeho areál zastavali. V 19. storočí pripojili k severnej strane štvorpodlažnú nárožnú vežu s baštovými cimburiami, vytvorili aj druhé schodisko a v tom čase získala budova manzardovú strechu, ktorú vidíme aj dnes. V 20. storočí bol kaštieľ zmodernizovaný, vybavený infraštruktúrou, zmenili jeho vnútorné usporiadanie aj ozdobné stropy. Valená klenba sa vymenila za doskovú, do väčšiny miestností umiestnili podlahu z umelého kameňa a predchádzajúcu parketovú podlahu odstránili.
Podľa vyobrazenia P. Micha z novembra 1752, ktoré sa našlo medzi listinami Esterházyovcov a v súčasnosti je uchované v Maďarskom národnom archíve (S 91 No 0018), bol kaštieľ v tom čase obohnaný obranným múrom štvorcového pôdorysu s radmi strieľní v tvare kľúčovej dierky vytesaných do múru. Každý zo štyroch rohov obranného múru bol opevnený štvorcovou nárožnou vežou. Okrem vyššie opísaného kaštieľa zobrazovala kresba v rámci chráneného územia aj jednu ďalšiu jednopodlažnú budovu, ktorá však v súčasnosti už nie je viditeľná. Vonkajší múr so strieľňami a jeho nárožné veže úplne zbúrali, s výnimkou severozápadnej veže, ktorá stojí dodnes natretá nabielo a so stanovou strechou. Kresba z roku 1752 ukazuje aj zaniknutú bránu s padacím mostom, pred ktorou bol živý plot a vonkajšia bránová konštrukcia. Cesta na nádvorie kaštieľa viedla cez túto dvojitú bránu.
Zdroje:
MVV Nyitra 1899. 83.
Závodszky 1922. 294–295, 297, 300.
Mrňa 1990b. 20.
Engel 1996. I. 403.
Novosedlík 2000. 32.
Dvořáková 2002. 407–408.
Petrovay 2002. 184–186.
Fotografie:
Severozápadná veža a budova viackrát prestavaného kaštieľa
Kaštieľ zo severovýchodu
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Nyitrasárfő – kastély, 883–885.