Nové Zámky
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Érsekújvár, Nyitra vm.
Sk Nové Zámky
D Neuhäusel
47°59.144 S
018°09.816 V
Mesto Nové Zámky (Érsekújvár) sa nachádza 100 km od Bratislavy (Pozsony), v severnej časti Malej dunajskej kotliny, na brehu rieky Nitra. Pevnosť v meste mala od polovice 16. storočia veľký význam v dejinách Uhorského kráľovstva.
Obsadením Ostrihomu (Esztergom) Turkami v roku 1543 sa do osmanských rúk dostalo vojensky mimoriadne dôležité mesto a hrad. V blízkosti sútoku Dunaja a Hronu bol dobrý priechod cez Dunaj, ale skutočný význam Ostrihomu dodával fakt, že vojenskú techniku prepravovanú po Dunaji pre prípadné obliehanie Budínskeho (Buda) hradu, ktorý už bol v tureckých rukách, bolo možné účinne zastaviť práve tu, pri Ostrihome.
Po obsadení ostrihomského (esztergomi) hradu dal ostrihomský arcibiskup Pál Várdai (1526–1549) presťahovať arcidiecézu a kapitulu do Trnavy (Nagyszombat). Mierová zmluva uzavretá o dva roky neskôr, 10. novembra 1545, poskytla arcibiskupovi možnosť postaviť nový hrad na obranu jeho zvyšných panstiev a celej západnej Hornej zeme. Tento hrad bol postavený severne od Komárna (Komárom), južne od mesta Nitra (Nyitra), v blízkosti ľavého brehu rieky Nitra. V súvislosti s jeho presnou polohou napísal Mihály Matunák nasledovné: “prvá pevnosť…pod Nyárhídom, na ľavom brehu Nitry, blízko pri hradskej ceste vedúcej z Ostrihomu do Bratislavy (Pozsony)” .
Hrad, ktorý bol pre danä dobu typický jednoduchý obdĺžnikový palisádový hrad so štyrmi malými nárožnými baštami, bol postavený na úseku rieky medzi Komárnom (Komárom) a Šuranmi (Surány). Za jeho prvého kapitána vymenovali Lőrinca Zoltayho, ktorého úlohou bolo bojovať proti tureckým nájazdom. Na vybudovanie pevnosti pomenovanej Újvár (Nový hrad) si musel arcibiskup Pál Várdai vziať pôžičky, keďže stratou časti svojich panstiev sa jeho príjmy znížili a okrem Újváru sa musel postarať aj o údržbu ďalších dvoch hradov (Drégely a Šahy (Ság)). Po Várdaiho smrti v roku 1549 prikázal kráľ Ferdinánd I. arcibiskupskému miestodržiteľovi, aby aj naďalej udržiaval tieto tri pevnosti. Výstavba Újváru pokračovala v roku 1551 a v nasledujúcom roku mu boli pridelené nové zbrane a zásoby. V nasledujúcom roku, v roku 1552, padli spomedzi arcibiskupských hradov Drégely aj Šahy, takže vo vlastníctve nového arcibiskupa Miklósa Oláha (1553–1568) zostali už iba slabo vybavené palisády Újváru, ktorý sa v roku 1554 pustil do obnovy Újváru, do opravy palisád a pletiva a nechal priviesť nové vybavenie a výzbroj. Opevňovacie práce pokračovali aj v roku 1556. Aj nasledujúci ostrihomský arcibiskup Antal Verancsics (1569–1573) sa veľa venoval údržbe palisádového hradu postaveného na nevýhodnom mieste. Ani napriek výstavbe, ktorá pokračovala v roku 1571 a bola dokončená v roku 1573, nebol Újvár považovaný za modernú pevnosť. Kvôli jeho malej rozlohe mohla byť na ňom umiestnená iba malá posádka vojakov, stráž pevnosti predstavovalo približne 150-180 jazdcov a pešiakov. V roku 1571 uskutočnil Verancsics prehliadku Újváru spolu s kráľovskými komisármi. Už v tom čase sa hovorilo o výstavbe nového moderného hradu, ktorého polohu aj určili na pravom brehu Nitry, ale s výstavbou ešte nezačali.
Panovala však obava, že palisádový hrad v Újvári nebude ani napriek opravám schopný dlho odolávať tureckým útokom, preto sa o niekoľko rokov neskôr pustili do výstavby novej pevnosti neďaleko palisád na ľavom brehu, ale v blízkosti pravého brehu Nitry, ktorý bolo možné lepšie brániť. Výstavba bola z veľkej časti realizovaná z peňazí moravských stavov po roku 1579, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa začala až v roku 1580. Hoci v auguste 1580 tu už bola umiestnená vojenská posádka, nová pevnosť, ktorú neskôr nazvali Nové Zámky (Érsekújvár), ešte nebola celkom dokončená. Podľa opisu Mihálya Matunáka sa starý palisádový hrad ešte využíval až do roku 1583, pretože až vtedy bola úplne dokončená výstavba pevnosti Nových Zámkov, hoci ju slávnostne odovzdali už 2. októbra 1582.
Na druhej strane, podľa Györgya Domokosa sa demolácia starého hradu začala už v roku 1581, čo naznačuje, že nová pevnosť už bola v tom čase v obranyschopnom stave. Prvým kapitánom Nových Zámkov (Érsekújvár) sa stal vojak moravského pôvodu, Friedrich von Žerotin, avšak onedlho – pravdepodobne od druhej polovice roka 1581 – prevzal túto funkciu Ferdinand Samaria.
Nový hrad už bol postavený na okraji obce Ďorok (Gyorok) na základe moderných princípov a skúseností s výstavbou hradov. Na základe opisu Martina Bónu realizoval projekčné práce 27 hektárovej pevnosti v rokoch 1567 až 1571 brat Ottavia Baldigara, Giulio Baldigara, ktorý pracoval tiež v Habsburských službách. Je tiež pravdepodobné, že opravu a modernizáciu pôvodných plánov vypracoval už Ottavio Baldigara, pretože na plánoch pred rokom 1583 je možné nájsť veľa indícií, ktoré tomu nasvedčujú a plán zobrazuje ešte aj predchádzajúci Újvár, ktorý ešte nebol zdemolovaný. Ako vzor slúžili možno dobové italské opevnené mestá Turín a Palmanova. Na jednom z nákresov hradu plánovaného s pravidelným šesťuholníkovým pôdorysom a päťuholníkovými talianskymi baštami na nárožiach bola uvedená poznámka s dátumom 12. júna 1580, že ho schválili panovník a arcivojvoda Ernő. Do stavebných prác hradu sa od mája 1580 zapojili aj známi talianski stavitelia hradov Bernardo Magno a Ottavio Baldigara, keď pricestovali na miesto výstavby. Baldigara však bol onedlho, už v júli preradený späť k výstavbe hradu v Győri, pričom Magno podľa všetkého zostal v Nových Zámkoch (Érsekújvár). Baldigara sa neskôr vrátil do Nových Zámkov, kde sa okrem riadenia stavby musel venovať aj organizácii a financiám.
Opevnené mesto navrhnuté podľa italského vzoru bolo postavené so sieťou ulíc podobnou šachovnici a štvorcovým hlavným námestím. Na hlavnom námestí si našli miesto najdôležitejšie budovy, palác arcibiskupa, dom hradného kapitána a aj kostoly. Najprv bol dokončený katolícky kostol v roku 1584, potom pred rokom 1595 postavili aj evanjelický a kalvínsky kostol. Do roku 1590 bola stavba vnútorného hradu z veľkej časti dokončená.
Baldigara navrhol bašty v súlade s dobovou fortifikačnou architektúrou a spôsobom, ktorý šetril náklady. Stiahnutím časti krídel relatívne malých bášt dozadu postavil ušnicové bašty, avšak stiahnuté krídlo bolo úzke, neumožňovalo sledovanie predných línií susedných bášt, slúžilo predovšetkým na bočnú obranu značne dlhých kurtín. Pravdepodobne to považovali za dôležitejšie z toho dôvodu, že hlavným náporom útokov boli zaťažované práve dlhé kurtíny typické pre danú dobu. Bašty a ďalšie opevnenia boli na základe Baldigarových opisov z dôvodu časovej tiesne a nedostatku peňazí postavené predovšetkým zo zeminy, avšak základy a niektoré časti múrov boli z kameňa. Hrad obohnali priekopou, do ktorej privádzali vodu Nitry. Šesť bášt hradu dostalo tieto mená: Forgáchova, Žerotínova, Fridrichová, Cisárska, Ernestova a Česká bašta. Hrad mal dve brány, Ostrihomskú (Esztergomi) a Viedenskú (Bécsi) bránu. Dĺžka prednej línie bášt bola 34–35 viedenských siah (64,3–66,2 metra), dĺžka krídel bášt 16 siah (30,2 metra) a dĺžka kurtín 80 siah (151,2 metra).
Podľa zachovaného nákresu z roku 1583 bola pri výstavbe Nových Zámkov (Érsekújvár) na vonkajšej strane priekopy navrhnutá hradná rovina a krytá cesta s palebnými lávkami, ktorá sa vo vtedajšom Uhorsku používala iba zriedka. Ich výstavbu sa však ešte dlho nepodarilo dokončiť, keďže Houfnagelova rytina z roku 1595 zobrazuje hrad iba s jednoduchou priekopou a dvoma drevenými padacími mostami nad ňou.
Funkciu hradného kapitána prevzal v roku 1588 Miklós Pálffy. Nové Zámky (Érsekújvár) sa v roku 1589 stali sídlom Banskomestského hlavného kapitanátu, ktorý bol súčasťou systému pohraničných hlavných kapitanátov organizovaných proti Turkom.
Po znovuzískaní Ostrihomu (Esztergom) kresťanmi v roku 1595 ho Turci opäť obsadili v roku 1605. Funkcia aj význam Nových Zámkov (Érsekújvár) ako protipevnosti Ostrihomu opäť vzrástla. Tunajšie vojsko vyplácal arcibiskup, kráľ a moravské stavy do roku 1622, keď kráľ spod tejto povinnosti arcibiskupa oslobodil.
Prvé obliehanie hradu sa začalo 29. augusta 1605, keď pod jeho hradby dorazili vojská vodcu protihabsburgského povstania Istvána Bocskaiho a vojsko pašu Szina z Jágru (Eger), ktoré im pomáhalo. K obliehajúcim jednotkám sa neskôr pripojil aj Mehmet Lala, ktorý opäť obsadil Ostrihom (Esztergom). Onedlho, 17. októbra, Nové Zámky (Érsekújvár) obsadili, ale na základe dohody sa ho zmocnili iba ľudia vodcu Bocskaiho armády Ferenca Rhédeyho a Bálinta Drugetha Homonnaiho, ktorí mu prišli na pomoc. O rok neskôr sa Nové Zámky na základe Viedenského (Bécsi) mieru uzatvoreného 23. júna 1606 dostali späť do rúk Habsburského panovníka 11. februára 1607. V roku 1613 sa stal novým hradným kapitánom Rudolf Tiefenbach. Počas trvania jeho funkcie došlo k oprave hradu v roku 1614.
Ďalšie obsadenie hradu sa uskutočnilo bez bojov v roku 1619, keď sa protestantské sedmohradské (erdélyi) knieža Gábor Bethlen spoločne s českými stavmi zapojilo do vojenských operácií tridsaťročnej vojny. Bethlenov veliteľ, György Széchy sa objavil pod Novými Zámkami (Érsekújvár) so svojím sedmohradským vojskom a vyjednávaním získal hrad od kráľovskej posádky. V roku 1619 hrad neúspešne obliehal cisársky generál Bucquoy. Nové Zámky sa opäť dostali pod Habsburskú kontrolu až v roku 1622 na základe ustanovení Mikulovského (Nikolsburgi) mieru.
Boje a okupácia poukázali na potrebu posilniť opevnenia. Pravdepodobne potom boli postavené už aj skôr plánované vonkajšie opevnenia. Najprv bola dokončená hradná rovina a menšie ravelíny pred mostami vedúcimi k bránam. Rytina z roku 1653 už zobrazuje ďalšie ravelíny postavené pred kurtinami, ktoré boli už aj z prednej strany obklopené vodnou priekopou. Kvôli výstavbe štítových hrádzí prestavali hradnú rovinu, kryté cesty, kde vytvorili vhodné miesta na zhromažďovanie a priestory pre zbrane. Aj vo vnútorných priestoroch hradu prebiehali stavebné práce, v rokoch 1626 až 1631 tu postavili františkánsky kláštor.
Po prestavbách došlo v roku 1663 k tureckému obliehaniu. Opevnenia ešte neboli úplne dokončené, spomedzi bášt sa podarilo úplne dokončiť iba tri. Aj vonkajšie opevnenia boli dokončené iba čiastočne. Turecké vojská, ktoré obkľúčili pevnosť, začali s jej dobývaním 16. augusta 1663. Po dlhom ostreľovaní, obliehaní a šachtových bojoch sa 25. septembra kapitán Ádám Forgács vzdal Nových Zámkov (Érsekújvár). Po príchode Turkov sa prvým tureckým veliteľom stal paša Kurt, ktorý sa nasťahoval do arcibiskupského paláca. Ďalším hradným veliteľom bol až do roku 1670 Mehmet Kücsük. Veľkovezír Ahmed Köprilizáde, ktorý viedol obliehanie, okamžite po obliehaní podnikol kroky vo veci opravy hradu, avšak Turci nové opevnenia nepostavili. Osmani založili nový vilajet s centrom v Nových Zámkoch, ktorý pretrval do roku 1685. Dobyvatelia prestavali hradné kostoly na mešity a mimo hradu postavili nový vonkajší hrad, v ktorom boli aj budovy.
V roku 1667 Turci opäť opevnili a opravili bašty. Károly Lotharingský sa 6. júna 1683 pokúsil o opätovné obsadenie hradu, ale krátko nato bol nútený obliehanie ukončiť a ponáhľal sa na obranu Viedne (Bécs). Hrad sa definitívne podarilo znovu získať až v roku 1685. Obkľúčenie a obliehanie hradu sa začalo 7. júla. K armáde Károlya Lotharingského sa čoskoro pridali aj vojská z Bavorska a Lüneburgu. Obliehajúce vojsko 43 000 vojakov po dokončení obliehacích priekop a delových postavení zaútočilo pri Forgáchovej a Českej bašte. Po zdĺhavom obliehaní a delostreleckom boji sa 19. augusta podarilo získať hrad späť.
Viedenská (Bécsi) Vojnová rada v roku 1686 poverila holandského stavebného majstra Eliasa van Lennepa opravou hradu poškodeného počas obliehania. Ešte pred dokončením stavebných prác obsadili pevnosť 16. novembra 1704 po týždňovom obliehaní Rákócziho kuruci na čele s Jánosom Bottyánom, pričom zajali hradného veliteľa, podplukovníka Heinricha Axmanna. Knieža vymenoval za veliteľa hradu najprv brigadíra Imreho Ebeczkyho, potom na jar roku 1707 brigadíra Istvána Berthótyho. V roku 1706 sa Nové Zámky (Érsekújvár) stali sídlom hlavného kapitanátu Dolného Uhorska, kde zriadili významnú zbrojnicu a iné sklady. Odtiaľto riadili vojenské operácie v okolí Váhu a väčšinou odtiaľto zabezpečovali aj spojenie s kuruckými vojskami v Zadunajsku. Ferenc II. Rákóczi poveril opravou a modernizáciou hradu francúzskeho vojenského inžiniera, plukovníka Jeana-Françoisa de Rivièra. Rivière dal vymurovať vnútornú stranu vodnej priekopy (escarpe), opraviť glacis a kryté cesty, zreguloval prívod vody na inundačné územie pred hradnou rovinou (glacis) a dal postaviť nové ravelíny pred kurtíny. Vo vnútri hradu dal postaviť skladiská a sklady na baštách. Začali sa aj práce na šachtovom systéme v rámci hradu, avšak tieto práce sa zastavili kvôli náročným terénnym podmienkam. Na obranu mlynu, ktorý sa nachádzal mimo hradu, ale patril k nemu, postavili vonkajšie opevnenie.
Po porážke pri Trenčíne (Trencsén) sa ešte na jeseň v roku 1708 podarilo Istvánovi Berthótymu odraziť trojtýždňové obliehanie cisárskeho poľného maršala Heistera, ale od roku 1709 už stálo mesto izolovane za frontovou líniou a cisárske jednotky ho v roku 1709 už držali viac-menej v obkľúčení, čím spôsobili veľké problémy v zásobovaní stráží. Posledné útočné ťaženie Rákócziho v januári 1710 malo za cieľ oslobodenie Nových Zámkov (Érsekújvár), skončilo sa však porážkou pri Romhányi. Obrancovia Nových Zámkov však ešte aj tak dokázali dlhé mesiace odolávať a 3. januára 1710 na hlavnom námestí hradu popravili sťatím niekdajšieho brigadíra, zradcu Lászlóa Ocskayho, ktorého dva dni predtým zajal Ádám Jávorka. V záujme zabezpečenia zásob uskutočnil taktiež z Nových Zámkov 8-13. februára 1710 poľný maršal Antal Esterházy veľkolepý útok zameraný na získanie koristi proti cisárskym skladom v Tovarníkoch (Tavarnok) a Bošanoch (Bossány). Po odchode Esterházyho zásoboval posádku potravinami koncom marca až začiatkom apríla Sándor Károlyi a bol to on, kto prijal dvoch nových veliteľov vymenovaných Rákóczim, generála Gábora Nagyszegiho a brigadíra Györgya Ordódyho.
Po tom, čo si Dvorská vojenská rada stanovila za cieľ obsadiť hrad, poľný maršali Heister a Pálffy v júli ešte tesnejšie obkľúčili hrad, uskutočnili všetky prípravy na obliehanie a zbúrali mlyn, ktorý stál blízko hradu. V dôsledku nedostatku potravín sa časť stráže prebojovala cez blokádu okolo hradu a zvyšní obrancovia počas dočasnej neprítomnosti Heistera 17. augusta podpísali predbežnú dohodu o kapitulácii s Jánosom Pálffym. Zaviazali sa odovzdať hrad, ak do konca mesiaca nedostanú pomoc. Rákóczi nemohol poslať zásoby, ale menšia kurucká jednotka sa vrátila, zatkli brigadíra Ordódyho, ktorý podporil dohodu o kapitulácii a Nagyszegiho vyzvali k ďalšiemu odporu. Navrátivší Heister začal systematické obliehanie delami, ktoré dal priviesť z Budína (Buda), Bratislavy (Pozsony) a Győru, na čo obrancovia 23. septembra kapitulovali za oveľa nepriaznivejších podmienok, aké boli v dohode s Pálffym, a na druhý deň odovzdali pevnosť. (Naťahovanie odovzdania hradu uviedol Pálffy počas Satmárskych (szatmári) mierových rokovaní ako príklad nespoľahlivosti kurucov.) K ďalšej výstavbe na hrade už nedošlo a Viedenská (Bécsi) Vojnová rada rozhodla o jeho zbúraní, ku ktorému došlo v rokoch 1724–1725. Z úplne zbúraného opevnenia sa zachovalo iba územie juhovýchodnej Forgáchovej bašty, kde v roku 1779 postavili barokovú kalváriu.
Na území niekdajšej Českej bašty v juhozápadnom rohu hradu uskutočnil v roku 1990 čiastočné vykopávky Alexander Krásny, kde sa našli najmä nálezy keramiky a kostí, archeológ sa o odkrytých pozostatkoch hradu nezmienil.
V roku 2005 realizovali Ján Tirpák a Ivan Cheben georadarový prieskum na území Forgáchovej bašty a spojovacieho valu, ako aj na mieste vodnej priekopy. Kvôli veľkému množstvu kamennej sutiny nahromadenej pod zemou však nebolo možné jednoznačne identifikovať väčšie časti múrov bašty. Na dôkladnejšie preskúmanie jej zvyškov budú potrebné archeologické vykopávky.
Zdroje:
Balás 1888. 199–223, 209–212, 429, 448–449, 463.
Matunák 1896. 338–341.
Matunák 1897. 102, 107–108.
Matunák 1901a. 3, 16–17, 43, 60–61, 82–83, 94.
Pataki 1931. 125.
Bánlaky 1928–1942. XVIII. 806–813.
Csorba 1978. 101–102, 109–110, 113–116, 123–125, 173–174, 214.
Krásny 1992. 60–61.
Ortutay 1993. 163–170.
Bánkúti 2000.
Domokos 2000. 24, 26, 38–41, 49–52.
Kisari Balla 2000. 140, 185, 448–450, 558.
Mészáros 2005. 821.
G. Etényi–Horn–Szabó 2006. 200–201.
Bóna 2009a. 741–742.
Tirpák–Cheben 2009. 185–187.
Pálffy 2010. 151.
Pálffy 2013. 141.
Bagi 2016. 202–204.
ÖStA KA Kartensammlung H3c030-50 (Érsekújvár, 1663)
ÖStA KA Kartensammlung H3d 0873, 0874, 0875, 0876 (Érsekújvár, 1710)
ÖStA KA Kartensammlung Inland C V 0944 (Érsekújvár, 1706–1708)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 226-5-200 (1583)
ÖStA KA Kartensammlung K VII k 226-6 (1693)
Fotografia:
Forgáchova bašta s kaplnkou
Obrázok:
Nové Zámky, palisády a nová pevnosť v roku 1583 (ÖStA KA K VII k 226-5-200)
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Érsekújvár, 349–354.