Oponice
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Appony, Nyitra vm.
Sk Oponice
48°26.892 S
018°09.383 V
Obec Oponice (Appony) sa nachádza 12 km južne od Topoľčian (Nagytapolcsány) vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny, na ľavom brehu Nitry. Vo vzdialenosti 2,4 km juhovýchodne od centra obce sa na 333 metrov vysokom predĺžení pohoria Tribeč ešte aj dnes týčia do výšky zrúcaniny Oponického hradu.
Hrad sa prvýkrát spomína v historickom prameni z roku 1300: vtedy ho vlastnil Csák z rodu Csákovcov, ktorý bol bratom Mátého Csáka. Do rúk kráľa Károlya I. sa hrad odstal až po smrti Mátého Csáka (1321). Potom bol kráľovskou pevnosťou, v roku 1389 ho kráľ Zsigmond dal do zálohy Dezsőovi Serkeimu, v roku 1392 ho vymenil za hrad Čeklís (Cseklész) Mikulás Cseklészi pre svoje tri dcéry a ich manželov. Jeden z nich, Péter Őri, sa stal predkom rodiny Apponyiovcov, v roku 1395 bol už jediným vlastníkom hradu. Výlučne jeho rod vlastnil hrad od 15. storočia až do zničenia hradu.
Pri útoku husitov v roku 1430 bol hrad poškodený. V roku 1514 sluhovia manželky Jánosa Cseha Jablonicziho, Anny Ludányi nečakane prepadli hrad, ktorému vtedy vládol Péter Apponyi, a vylúpili ho. Odniesli si zlato, striebro a osvedčenia spolu v hodnote desaťtisíc zlatých forintov. Tieto boli neskôr počas vyšetrovania prípadu nájdené v castellume Ludányiho. V roku 1542 Benedek Apponyi a János Apponyi vlastnili hrad spoločne. Manželka Benedeka Apponyiho, Ilona Kóváry nechala hrad opraviť a posilniť a časť hradu dala do zálohy synovi Istvána Apponyiho. V roku 1587 zaznamenali, že vdove po Balázsovi Apponyim, Katalin Mérey, nedovolili vstúpiť do hradu, hoci jej synovia tam boli. Keď Balázs, syn vdovy, dosiahol plnoletosť, si spolu sPálom a Péterom Apponyiovci 29. apríla 1613 medzi sebou hrad rozdelili. Po smrti Pála a Pétera Apponyiovcov bol hrad zanedbaný a postupne spustol. Keď pevnosť v roku 1645 po zásahu bleskom vyhorela, už bola neobývaná. Následne ju čiastočne obnovili, avšak jej úloha v období Thökölyho hnutia a Rákócziho vojny za nezávislosť už bola zanedbateľná. Kuruci ju v roku 1708 využívali ako úkryt, preto pokračovali cisárske vojská v ničení ešte stojacich budov delami. Po porážke vojny za nezávislosť nechali hrad definitívne spustnúť.
Vzhľadom na to, že na hrade ešte neprebehol komplexný archeologický prieskum, jeho stavebnú históriu poznáme iba vo všeobecnosti. Najstaršou budovou je pravdepodobne valcová obytná veža z 13. storočia postavená v juhovýchodnej časti vnútorného hradu, ktorej hrana je orientovaná na juhovýchod, ktorý bolo potrebné v čase výstavby čo najviac chrániť. Jej pôvodná výška bola 20 metrov. V spojení s vežou, na severozápad od nej, bol v 13. storočí postavený hradný múr s nepravidelným pôdorysom, ktorý obklopoval hradné nádvorie s rozmermi približne 23×20 metrov. Súčasťou zástavby oblasti bola pravdepodobne aj budova raného paláca, ktorej presná poloha však nie je známa. Hrad bol obohnaný ochrannými priekopami, z ktorých sa zachovala ich severozápadná a juhovýchodná časť. Hradná brána bola v 15. storočí na severnej strane, kde dodnes vidno zvyšky piliera mosta vedúceho cez priekopu hradu. Škody, ktoré spôsobil vpád husitov v roku 1430, boli opravené a následne bol postavený aj hradný múr s nepravidelným oválnym pôdorysom obklopujúci hrad z 13. storočia, ktorý vymedzil areál vonkajšieho hradu a po roku bol 1542 výrazne upravený. V juhovýchodnej časti vonkajšieho hradu boli postavené nové murované opevnenie, čím sa zväčšila plocha hradnej časti, resp. pozdĺž nových múrov boli postavené aj nové budovy. V tom čase bola k západnej časti vonkajšieho hradu postavená delová veža trištvrtekruhového pôdorysu (tzv. bašta Tereš), z ktorej bolo možné strieľať na západný svah hradného vrchu.
Začiatkom 17. storočia postavili v severovýchodnej časti vonkajšieho hradu priestranný palác, čím zmenili líniu tunajšieho bývalého hradného múru. Západnú delovú vežu zvýšili a prestavali na obytnú budovu, resp. na jej východnej strane pristavili novú časť budovy. Budovy bývalého stredovekého vnútorného hradu výrazne prestavali, resp. došlo k novej, neskorej renesančnej zástavbe.
Obranné kapacity hradu zvýšili vytvorením drevozemného opevnenia mimo vonkajšieho hradu. Takto vytvorené strieľne a delové stanovištia chránili priekopa a val, ktoré sú dodnes viditeľné v juhovýchodnom predpolí hradu.
Zdroje:
Soós 1889–1928. XVI. 10–12.
Thaly 1905. II. 27.
Szerémi–Ernyey 1913. 363, 365, 370–377.
Ethey 1936a. 70.
Fügedi 1977. 100.
Feld 1982–83. 128–129.
KMTL 52.
Engel 1996. I. 265–266.
Könyöki 2000. 48–50.
Plaček–Bóna 2007. 218–220.
Fotografia:
Oponice, pohľad na hrad zo severovýchodu
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Appony, 123–125.