Pezinok – mestské opevnenie
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Bazin, Pozsony vm.
Sk Pezinok
D Bösing
48°17.360 S
017°16.028 V
Mesto Pezinok (Bazin) bolo postavené 20 km severovýchodne od Bratislavy (Pozsony) v Malých Karpatoch. Prvý údaj o jeho pevnosti pochádza z roku 1482 z listu palatína Mihálya Országa, v ktorom spomína udalosť, ktorá sa odohrala 19. júna 1481. Podľa stolníka Lászlóa (Bazini) Szentgyörgyiho napadli v tom čase rodinní príslušníci bratislavského prepošta Györgya mesto Pezinok, vyvrátili bránu pevnosti (“portas fortalicii”), vážne zranili niekoľkých poddaných a odišli s bohatou korisťou. V tomto čase tvorili obranný systém Pezinka okrem brán pravdepodobne iba spojené zadné múry hospodárskych budov, ktoré sa tiahli na okraji parciel, ktoré k nim patrili.
Tzv. “Malým privilégiom” kráľa Mátyása II. (1608–1619) získal Pezinok (Bazin) medzi inými právo na opevnenie mesta valmi a priekopami alebo múrmi a baštami, v závislosti od vôle a možností obyvateľov. Dňa 14. júna 1647 udelil kráľ Ferdinánd III. Pezinku, ktorý vďaka nemeckým osadníkom rozkvital, výsady slobodného kráľovského mesta a v tom čase im už nariadil výstavbu hradných múrov.
V roku 1616 riadil výstavbu opevnení György Behm. Z dokumentov vyplýva, že v tomto roku pracovali najmä na Frauenberskej bráne. V roku 1643 bol vedúcim stavieb Friedrich Käppler. Účty vystavené na výdavky priebežne až do roku 1670 sa zachovali. Z hlásení vieme, že počas dvoch rokov pred výstavbou v roku 1643 ťažili kameň, ktorý bol neskôr privezený na miesto. V rokoch 1645 a v rokoch 1647 až 1650 bola výstavba pozastavená pre nedostatok finančných zdrojov. Od roku 1651 potom pracovali bez prestávky až do roku 1661. V roku 1662 bola výstavba opäť zastavená, avšak kvôli náhlej tureckej hrozbe sa práce čoskoro zrýchlili. V roku 1670 prebiehali posledné stavebné práce na Hrnčiarskej ulici. V tomto roku sa dokončila výstavba hradných múrov, mesto už na tento účel nevyberalo viac daní ani poplatkov.
Opevnenie vo svojej konečnej podobe obklopovalo celé dnešné historické centrum mesta. Hradný múr spevňovalo desať polygonálnych opevnení a jedna polkruhová veža a otvárali sa z neho tri brány. Účinnosť obrany zvyšovala aj priekopa, ktorú dopĺňali zo severu vodou potoka Cajla, ako to ešte vidieť na mape zobrazujúcej pôdorys mesta z roku 1785.
Dokončené mestské hradby poskytovali primeranú ochranu predovšetkým pred menšími nájazdovými jednotkami a lúpežnými bandami. Počas Thökölyho povstania sa 27. augusta 1683 zdržiaval v meste aj samotný Imre Thököly.
Počas Rákócziho povstania zdieľal Pezinok (Bazin) osud Modry (Modor) a Svätého Jura (Szentgyörgy) a často menil majiteľa. Už na prelome rokov 1703–1704 sa dostal do rúk kurucov, avšak cisárske jednotky ho 6. mája 1704 znovu obsadili. Onedlho ho opäť obsadili kuruci a vlastnili ho až do konca roka. Pod cisársku kontrolu sa opäť dostal v decembri 1704, začiatkom roka 1705 si tu na určitý čas zariadil svoje veliteľstvo aj samotný hlavný veliteľ, poľný maršal Siegbert Heister. Dňa 31. marca 1705 ho po krátkom obliehaní obsadili kuruci pod vedením Dániela Esterházyho. Dňa 1. mája 1706 sa v Pezinku ubytovala princezná Amália Sarolta cestujúca za svojím manželom z Viedne (Bécs). Neskôr sa medzi jeho hradbami – bez vážnych bojov – niekoľkokrát vystriedali cisárske a kurucké jednotky. Naposledy viedol úspešný nájazd na mesto kurucký brigadír Ádám Balogh začiatkom roka 1710.
Po tureckej hrozbe a povstaniach proti Habsburgovcom význam pevnosti stále klesal. V prvej polovici 18. storočia boli priekopy pred múrmi z veľkej časti naplnené odpadkami. V roku 1784, po tom, čo takmer celé mesto vyhorelo, povolila mestská rada obyvateľom použiť tehly z hradieb na výstavbu svojich domov. V druhej polovici 19. storočia boli mestské brány a časť obranných stavieb zbúrané v dôsledku rozvoja a rozširovania Pezinka (Bazin). Valy za múrmi boli vo veľkých úsekoch zarovnané, na iných miestach ich zasypali zeminou, aby mohli takto vytvorené terasy využiť na pestovanie viniča. Niektoré časti zbúraných mestských hradieb boli na konci 20. storočia obnovené. V roku 2004 skúmali archeologickými vykopávkami hradný múr pozdĺž Hrnčiarskej ulice ako aj zvyšky niekdajšieho násypu za ním.
Na začiatku výstavby mestského opevnenia v roku 1615 miestni obyvatelia najprv nestavali hradné múry, ale vo výške približne 160-180 cm postavili zemné valy bez vnútornej konštrukcie. Pri výstavbe vykopali priekopu na vonkajšej strane valu a z ílovitej zeminy vykopanej z priekopy postavili násypy. Na základe archeologických výskumov bola maximálna hĺbka vytvorenej priekopy 295 cm. Na korune valu pravdepodobne stál palisádový múr. Najzraniteľnejšie časti opevnenia, tri mestské brány, boli postavené z kameňa.
V rokoch 1641 až 1670 bolo opevnenie ďalej budované v niekoľkých etapách tak, že na vonkajšej strane už existujúcej priekopy, medzi priekopou a valom položili základy kamenného múru, na ktoré potom postavili mestské hradby. Celková hrúbka obranného múru bola na úrovni terénu 110 cm a smerom nahor sa mierne stenčoval. Niekdajšie valy, ktoré sa tiahli bezprostredne za kamennými múrmi, boli upravené k múrom, aby ich kvázi podopierali. Dokončené mestské hradby mali polygonálny pôdorys podobný lichobežníku, boli vybavené typicky päťuholníkovými obrannými prvkami po vzore talianskych bášt, ktoré vystupovali pred rovinu múrov a boli malých rozmerov, s výnimkou juhovýchodnej strany; tu posilňovala obranu nízka polkruhová veža. Výška mestských hradieb bola na základe zachovaných úsekov približne 3-4 metre.
Mestské hradby sa viac-menej zachovali dodnes, s výnimkou severovýchodného úseku múru. V severnej časti mesta, v blízkosti zbúranej Frauenberskej brány, sú zrenovované múry viditeľné vo výške 3 metrov. V severozápadnom rohu mestských hradieb je viditeľný západný múr niekdajšieho opevnenia a uprostred západného mestského múru je ďalšie obnovené päťuholníkové malé opevnenie. Južne od neho sa zachoval dlhý úsek mestských hradieb, do ktorých však na viacerých miestach vysekali novodobé brány. Na južnom úseku mestských hradieb je jedna výraznejšia časť, kde sa obnovené časti múru týčia do výšky 3-4 metrov. Na východných mestských hradbách sa tiež zachovalo päťuholníkové opevnenie a vedľa neho kratší úsek múru tiež s novodobými bránami.
Počas vykopávok sa objasnil starší predpoklad, na základe ktorého existoval za mestskými hradbami na strane od mesta ešte jeden paralelný hradbový systém. Archeológovia zistili, že vnútorný múr nebol v skutočnosti ničím iným ako obyčajným oplotením, ktoré oddeľovalo súkromné pozemky od mestských. Zónu medzi tzv. zadnými múrmi a obranným múrom mesta, ktorej šírka bola okolo 6,5 metra, po zrušení obrannej úlohy múru na viacerých miestach vyplnili, aby bolo možné tento priestor využiť čiastočne aj na hospodárske účely.
Zdroje:
Mercurius Veridicus 1705–1710. 117.
Thaly 1885–1892. III. 156.
MVV Pozsony 1904. 212.
Thaly 1905. I. 50.
Engel 1996. I. 275.
Farkaš–Nagy–Vavák–Wittgrúber 2006. 73–74.
Pospechová–Vavák–Wittgrúber 2006. 14–17.
Fotografia:
Detail južných mestských hradieb s trámovými hniezdami hradbovej ochodze
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Bazin – városfal, 169–172.