Plavecké Podhradie – Plavecký hrad
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Detrekőváralja, Pozsony vm.
SK Plavecké Podhradie
48°29.626 S
017°16.119 V
Obec Plavecké Podhradie (Detrekőváralja) sa nachádza 18 km severozápadne od Malaciek. Vo vzdialenosti 1,3 km severovýchodne od obce, na približne 420 metrov vysokom výbežku vrchu Pohanská stoja zrúcaniny Plaveckého hradu.
Plavecký hrad mohol byť postavený ako kráľovský pohraničný hrad, prvýkrát sa spomína v roku 1273. V tomto roku, medzi augustom a októbrom, obliehal hrad český panovník Otakar II., ale taverník Joakim z rodu Gutkeled pevnosť ubránil. V roku 1292 ho obsadili Kőszegiovci, kráľovské vojsko ho získalo späť pod vedením Abraháma Vörösa. Následne sa v prameňoch uvádza ako kráľovský hrad a bol súčasťou bratislavského (pozsonyi) išpánstva. V rokoch 1385 až 1390 sa pravdepodobne spolu s ostatnými hradmi okolia dostal do vlastníctva moravského markgrófa Prokopa. V roku 1394 ho kráľ Zsigmond daroval Stiborovi zo Stiboríc. Po smrti Stibora mladšieho (1434) sa vrátil do vlastníctva kráľa. Kráľ Albert Habsburský ho v roku 1438 daroval Györgyovi Szentgyörgyimu z Pezinka (Bazin). Následne bol majetkom grófov Szentgyörgyiovcov až kým nevymreli v roku 1543. Medzitým sa v rokoch 1464 až 1466 ocitol aj v rukách Henrika Smitkovszkého ako záloha. V roku 1544 ho nadobudol Gáspár Serédy a od roku 1550 ho vlastnil Eck zu Salm, neskôr patril ako záloha rodine Fuggerovcov. Keď sa na konci roku 1561 vrátil Menyhért Balassa do služieb kráľa Ferdinanda I. (Habsburského), kráľ ho odmenil titulom baróna a v roku 1562 vykúpil Plavecký hrad od Fuggerovcov za 32 000 forintov a daroval ho Balassovi. V roku 1578 získal István, syn Menyhérta Balassu, definitívne pripísanie na základe kráľovskej donácie. Peter Bakič, ktorý bol vo švagrovskom vzťahu s Balassovcami a spolumajiteľom Plaveckého hradu, uniesol 27. januára 1607 svoju lásku Zuzanu Forgách, manželku Petra Révayho, a priniesol ju na hrad. Hrad, ktorý sa medzičasom opäť stal majetkom koruny, kúpil v roku 1641 palatín Pál Pálffy od Ferdinanda III. spolu s panstvom, ktoré k nemu patrilo.
Počas Rákócziho vojny za nezávislosť obsadili v roku 1705 Plavecký hrad kuruci brigadíra Ocskayho, cisárske vojská maršala Guida von Starhemberg ho získali späť obliehaním 21. júla 1707. Cisárske vojská v tom čase zajali manželky mnohých kuruckých dôstojníkov, medzi nimi aj manželku plukovníka Gáspára Thuróczyho. Počas týchto bojov bol hrad značne poškodený. V roku 1723 chátrali jeho budovy bez strechy, iba vo vonkajšom hrade bývalo niekoľko služobníkov, ktorí boli poverení strážením panských skladov. Počas napoleonských vojen boli jeho pivnice využívané ako väznice, bývať na hrade sa už nedalo.
Prvé obdobie výstavby hradu je možné datovať do druhej polovice 13. storočia, keď bol skalný hrebeň v smere zo severu na juh obohnaný múrom s nepravidelným pôdorysom kopírujúcim jeho povrch. V tom čase malo územie hradu v smere zo severu na juh dĺžku 68 metrov a v smere z východu na západ šírku 18 metrov. V južnej, užšej časti hradu postavili v prvej polovici 14. storočia vo vnútri hradieb štvorcovú vežu s vonkajšími rozmermi 10×10 metrov a hrúbkou múru 2,5 metra. Veža s vnútornými rozmermi 5×5 metrov slúžila na základe nájdených zvyškov krbu na obytné účely, ale mala za úlohu aj chrániť hradnú bránu na jej východnej strane. V rámci hradných múrov z 13. storočia mohli byť druhou budovou menšia veža postavená na najvyššom bode takmer kolmej severovýchodnej skalnej steny a s ňou spojené časti budovy (palác?), ktoré boli rovnako staré ako prvá veža.
Od konca 14. storočia do prvej tretiny 15. storočia Stibor, respektíve jeho syn Stibor ml., zvýšili ďalšími významnými stavebnými prácami ochranu hradu a pohodlie jeho obytných budov. V tom čase bola postavená v severnej časti raného areálu hradu ďalšia palácová budova, ktorá mala plochú strešnú konštrukciu. Tiež v tomto období boli dokončené múry vonkajšieho hradu s rozlohou 110×40 metrov s nepravidelným pôdorysom, ktoré boli napojené na múry hradu (vnútorného) z 13. storočia. Tento obranný múr, začínajúc od juhovýchodnej časti vnútorného hradu, obklopoval južný, západný a severozápadný areál raného hradu, čím sa vytvoril priestor vonkajšieho hradu, ktorý mal bránu v juhozápadnej časti. Kvôli strmému bralu na východnej strane nebolo možné ani potrebné postaviť druhý obranný múr, preto sa tu prerušila línia vonkajšieho hradného múru a obranu naďalej poskytovali múry z 13. storočia.
Fuggerovci, ktorí ho vlastnili od polovice 16. storočia, ďalej modernizovali obranné konštrukcie hradu. Na juhovýchodnom nároží vnútorného hradu bola postavené kruhová delová veža. Súčasne s výstavbou delovej veže zrušili hradnú bránu, ktorá sa tu nachádzala a nový vchod vytvorili na západnom múre vnútorného hradu. K takto vytvorenej novej bráne, teda na vonkajšiu stranu múru vnútorného hradu pribudla nová bránová konštrukcia, respektíve kvôli značnému výškovému rozdielu medzi vnútorným a vonkajším hradom bolo potrebné postaviť aj piliermi podopretý drevený vchod, rampu. V druhej polovici 16. storočia postavili na západnej strane vonkajšieho hradu približne 40 metrov dlhú budovu, ktorej výstavba si vyžiadala zbúranie hradného múru na jednom úseku. Pred juhovýchodnú bránu vonkajšieho hradu bola vybudovaním dodatočného hradného múru vytvorená nová brána, ktorú chránila malá kruhová veža postavená vedľa nej.
Najzraniteľnejšia, južná strana od horského sedla bola po roku 1641 výrazne opevnená. V tom období bola pristavaná k juhovýchodnému nárožiu vonkajšieho hradu, do predpolia Fuggerovej delovej veže, rondela s priemerom približne 15 metrov, ktorá stojí dodnes. Pred južnú stranu vnútorného hradu, pri juhozápadnej strane Fuggerovej veže, postavili delostreleckú terasu, ktorej juhozápadné nárožie bolo s vonkajším hradným múrom spojené hrubým múrom. Z vonkajšieho hradu tak bolo možné vstúpiť do takto oddelenej južnej časti hradu a k veľkej rondele cez priechod otvorený v novej časti múru. Pravdepodobne postavili aj vonkajšie valy a delostrelecké stanovište na ďalšiu ochranu predpolia vonkajšieho hradu, avšak tieto predné konštrukcie vytvorené predovšetkým zemnými prácami sa nezachovali. Neskôr sa už nevykonali významnejšie stavebné práce a po období kurucov chátrajúci hrad pomaly opúšťali.
Nakoniec stojí za zmienku, že podľa Zdenka Farkaša stál útočný tábor cisárskeho hlavného veliteľa Siegberta Heistera v roku 1706 južne od hradu na približne 500 metrov vzdialenom vrchu Pohanská, ktorý dosahuje výšku 495 metrov. Hoci jeho historické údaje sú nesprávne (v skutočnosti obliehal hrad Starhemberg o rok neskôr, , pozri vyššie), vrch Pohanská sme na základe jeho tvrdení v októbri roku 2017 preskúmali. Domnievame sa, že nie je vylúčené, že v roku 1707 boli odtiaľ ostreľované hradby Plaveckého hradu, avšak stopy po tábore a delostreleckých stanovištiach dodnes už neexistujú. Na severnom okraji plošiny vrchu Pohanská je možné spozorovať zvyšky polkruhového valu v tesnej blízkosti výškovej kóty. Bez vykopávok však nie je možné s istottou stanoviť, či je to možné spojiť s pôsobením cisárskych vojsk alebo ide o pozostatky hradu s valovým opevnením s rozlohou 5 hektárov z neskorej doby bronzovej, ktorý na kopci už skôr lokalizoval Václav Furmánek.
Zdroje:
MVV Pozsony 1904. 52–53, 530.
Sörös 1901. 718.
Thaly 1905. I. 118–119.
Soós 1889–1928. XVIII. 36–37.
Bártfai Szabó 1910. 496.
Házi 1917. 32, 42, 63, 70–71.
Varjú 1932. 36–37.
Fügedi 1977. 122–123.
Furmánek–Veliačik–Romsauer 1982. 172.
KMTL 167.
Engel 1996. I. 299.
Könyöki 2000. 89–90.
Plaček–Bóna 2007. 235–238.
Farkaš 2015. 143.
Fotografia:
Plavecký hrad zo západu
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Detrekőváralja – Detrekő vára, 303–305.