Rohovce
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Nagyszarva, Pozsony vm.
Sk Rohovce
47°59.927 S
017°24.401 V
Obec Rohovce (Nagyszarva) sa nachádza v južnej časti Žitného ostrova (Csallóköz), 14 km západne od Dunajskej Stredy (Dunaszerdahely). Prvýkrát sa spomína v roku 1250 ako Zerva, v roku 1410 sa spomína ako Szentandrás a názov Rohovce sa objavuje iba od 17. storočia. Podľa Zuzany Ševčíkovej a Tomáša Januru dal štvorcový tehlový hrad obce alebo skôr castellum postaviť v prvej polovici 16. storočia rod Sárkányovcov ako rodinné sídlo v centre svojho panstva (v minulosti spomínali jeho pôvod v 15. storočí Gyula Alapi a iní). Podľa Andrása Kubinyiho získal obec do vlastníctva Ambrus Sárkány ešte ako bratislavský (pozsonyi) išpán (medzi rokmi 1501 a 1510).
Opevnený kaštieľ dal s veľkou pravdepodobnosťou postaviť Ambrus Sárkány (†1526). V roku 1521 už určite stál, pretože v tomto roku tu bol ubytovaný uhorský kráľ Lajos II. a jeho manželka, kráľovná Mária Habsburg, ktorých v ten piatok pohostil Ambrus Sárkány pôstnym obedom.
V druhej polovici 16. storočia sa pevnosť dostala do rúk Illésházyovcov a István Illésházy sa pustil do jej prestavby. Rok (1570) uvedený na pieskovcovej tabuli s nápisom nad vchodom do kaštieľa pre kočiare bol predtým interpretovaný ako dátum prestavby kaštieľa. Ševčíková a Janura však predpokladajú, že uvedený dátum označuje rok zakúpenia alebo získania pevnosti a prestavba sa uskutočnila neskôr, v roku 1600. Nie je možné vylúčiť ani to, že tabuľu dal až neskôr vyhotoviť synovec Istvána Illésházyho, Ferenc, ktorý zdedil kaštieľ po smrti Istvána Illésházyho (†1609). Výstavba mohla teda prebehnúť niekedy koncom 16. a začiatkom 17. storočia. Miklós Illésházy (1653–1723) dal opäť prestavať kaštieľ v barokovom štýle a po jeho smrti sa dostal do vlastníctva Józsefa Illésházyho (1700–1766), ktorý pokračoval v barokovej prestavbe. Po jeho smrti získal kaštieľ jeho najstarší syn János Illésházy (†1800), ktorý sa v roku 1762 oženil so Szidóniou Batthyány.
Zemetrasenie v roku 1763 a niekoľko povodní na konci 18. storočia spôsobili škody na budove, ktoré dal János Illésházy opraviť. Kaštieľ po ňom zdedil jeho syn, István Illésházy (1762–1838). S ním vymrela mužská vetva rodiny a neskôr ho na základe príbuzenstva získali Batthyányovci, presnejšie József Batthyány. Neskôr sa rukou Antónie Batthyány dostal k Frigyesovi Pongráczovi (†1932). Jeho syn, Pál Pongrácz zriadil na 4000-jutárovom statku patriacom ku kaštieľu modelovú farmu. Pongráczovci vlastnili kaštieľ do vypuknutia druhej svetovej vojny, po roku 1945 bol vyplienený a spustošený. Následne stál roky neobývaný, potom do roku 1971 fungovala v jeho priestoroch škola a následne sa dostal do vlastníctva ministerstva vnútra. V rokoch 2005 až 2013 bol z veľkej časti zrekonštruovaný, jeho architektonický a historický výskum realizovali v roku 2006 Zuzana Ševčíková a Viera Obuchová. Kaštieľ v súčasnosti funguje ako domov sociálnych služieb pre seniorov, preto je možné obzrieť si ho iba zvonku.
V suteréne súčasnej budovy sa zachovali niektoré časti múru hradu zo 16. storočí, ktorý mal podobný pôdorys ako súčasný kaštieľ o veľkosti 46×36 metrov. Na severozápadnej strane pod úrovňou terénu sa nachádza zvyšok širokej lievikovitej strieľne. Aj mimoriadne pevné murivo suterénu naznačuje, že budova, ktorá sa tu nachádzala pred súčasným kaštieľom, fungovala ako hrad a až neskôr bola prestavaná na kaštieľ, pričom sa zachovali niektoré jej časti. Ševčíková a Janura zistili aj to, že budova zo 16. storočia bola aj pôvodne vybudovaná so zatvoreným nádvorím, ktoré však bolo vytvorené skôr na účely opevnenia ako na reprezentačné účely.
Charakter opevnenie potvrdzujú aj písomné pramene (napríklad opis z roku 1745), ktoré sa zmieňujú aj o priekope okolo budovy, ktorá bola pravdepodobne vodnou priekopou. Počas svojej návštevy na konci 50. rokov 19. storočia Arnold Ipolyi zaznamenal, že “štvorhrannú poschodovú budovu posilňovali obranné a vodné konštrukcie”, ktorých stopy boli v tom čase ešte viditeľné. Úlohou spomínaného suterénu vybudovaného so strieľňami bola pravdepodobne obrana priekopy. Stopy priekopy obklopujúcej hrad sú dnes viditeľné iba na niektorých miestach terénu vo forme zvlnenia reliéfu.
K prvej väčšej prestavbe došlo na prelome 16. a 17. storočia a od druhej polovice 17. storočia sa pokračovalo v stavebných prácach v barokovom štýle. Pri zachovaní pôvodného pôdorysu budovy na ňu pristavali ďalšie podlažie a bránu vytvorili na severozápadnej strane. Vnútorné zatvorené nádvorie obkolesili arkádovou chodbou. V prvej tretine 18. storočia dokončili výstavbu hospodárskych budov okolo kaštieľa a následne pokračovali v premene hlavnej budovy. V prvej polovici 19. storočia ju prestavali v klasicistickom štýle, v tom čase vzniklo na severozápadnej strane rizalitové hlavné priečelie s tympanónom v strede a balkónom podopieraným dvoma stĺpmi.
Zdroje:
Ipolyi 1859. 140.
MVV Pozsony 1904. 97–98.
Gerecze 1906. 663.
Alapi 1915. 29.
H. Takács 1970. 221.
Kubinyi 1994. 266, 269.
Ševčíková–Janura 2009. 6–13.
Fotografia:
Západné priečelie kaštieľa postaveného na mieste niekdajšieho castella
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Nagyszarva, 828–829.