Šahy
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Ipolyság, Hont vm.
Sk Šahy
D Eipelschlag
48°04.162 S
018°57.087 V
V historickom centre mesta Šahy (Ipolyság) rozdelenom inundačným územím Ipľa a v blízkosti mostu cez rieku z 20. storočia stojí ešte aj dnes budova bývalého kláštora premonštrátov.
Zakladateľom kláštora premonštrátov vysväteného na počesť Panny Márie, postaveného v rokoch 1236 až 1238 pri dôležitej obchodnej ceste spájajúcej banské mestá a Ostrihom (Esztergom) a Vyšehrad (Visegrád) bol bán Márton z rodu Hont-Pázmány, ktorý s kráľovským povolením prenechal mníchom aj svoje panstvá, keďže sám nemal dedičov. Počas vpádu Tatárov, vo februári 1242, bola obec zničená a vypálená, spolu s budovou konventu. Po odchode Mongolov obec ožila a obnovený bol aj kláštor. V roku 1245 sa kráľ Béla IV. osobne zúčastnil na vysvätení kláštora, ktorý on sám znovu založil. Vďaka kráľovskej podpore žilo v tom roku už v okolí konventu približne 180 ľudí.
Kláštor zažil svoj rozkvet na začiatku 14. storočia, kedy takmer 30 rokov zastával funkciu prepošta Ferenc Fegyverneki. V prvej polovici 15. storočia počas búrlivej vnútropolitickej situácie boli mnísi viackrát napadnutí. V roku 1443 prepadli premonštrátov Miklós Balassa a jeho synovia, vyhnali prepošta Bálinta, ktorý bol v úrade a podľa Ferenca Danisa obsadenú budovu prestavali na hrad. Pál Engel sa však domnieval, že kláštor opevnili husitskí žoldnieri Jánosa Giskru . Husitskú pevnosť spomínanú v prameňoch ako fortalicium neúspešne obliehal na jeseň v roku 1451 János Hunyadi.
Postup Turkov v 16. storočí už ohrozoval aj banské mestá, preto viedenská vláda v roku 1546 nariadila ďalšie opevnenie kláštora, ktorý predtým prestavali na hrad. Prvým kapitánom obnovenej pevnosti bol György Thuri, po ňom nasledoval v roku 1550 Ferenc Jakusich. Šahy (Ság) boli čoskoro napadnuté Turkami, keď sa osmanská armáda blížila k ich múrom od Vácu. Tento pokus sa im ešte podarilo odraziť, avšak niekoľko dní po páde Drégelyu 9. júla 1552 sa aj pevnosť v Šahách dostala do tureckých rúk. Prepoštovi Mátyásovi Poklostóimu a ďalším mníchom, ktorí tu žili, sa podarilo zachrániť iba cenný archív kláštora a presunúť ho do Hronského Beňadiku (Garamszentbenedek).
Osmanská nadvláda v Šahách (Ság) trvala najprv od roku 1552 do roku 1595. Podľa jedného údaja sa Turci pokúšali v roku 1574opevniť zničený kláštor, čo sa pravdepodobne aj podarilo, pretože keď sa ju kresťanskému vojsku v roku 1595 podarilo znovu získať, pevnosť zbúrali. Obec sa v rokoch 1626 až 1685 opäť dostala pod tureckú nadvládu, v tom čase pravdepodobne opäť prestavali kláštor na pevnosť. Po vyhnaní Turkov cisár Lipót I. nariadením zo dňa 28. decembra 1688 daroval prepošstvo aj s jeho majetkami banskobystrickým (besztercebányai) jezuitom. Na ruinách predchádzajúceho kláštora postavili jezuiti nový kláštor ako aj hospodárske a obytné budovy, ktoré vo veľkej miere stoja aj dnes.
V kuruckých časoch v septembri 1704 trávil v kláštore čas knieža Ferenc Rákóczi II. V roku 1734 dali jezuiti postaviť svoj nový kostol a v roku 1769 aj kamenný most cez rieku Ipeľ, ktorý bol zničený počas druhej svetovej vojny. Po zrušení jezuitského rádu získala v roku 1776 jeho majetky v Šahách (Ság) rožňavská (rozsnyói) kapitula. Historickú úlohu zohrala budova opäť v decembri 1805, keď v nej ošetrovali zranených vojakov ruského maršala Kutuzova, ktorí utekali pred napoleonskými vojskami po bitke pri Slavkove (Austerlitz).
Vedľa románskeho kostola Nanebovzatia Panny Márie, ktorý si vo veľkej miere zachoval svoju bránu a ústupkový portál z 13. storočia, sa južne od neho nachádza budova s takmer obdĺžnikovým pôdorysom o veľkosti 23,7×17,2 metra, ktorá sa dnes nazýva Sýpka alebo Kláštorná sýpka. V jej južnom trakte sa zachovali niekdajšie obytné miestnosti. Na južnej fasáde severnej časti budovy sú hoci už zamurované, ale ešte stále viditeľné zakrivené rámy otvorov zničeného ambitu. Na základe prieskumného nákresu vyhotoveného podľa archeologických výskumov sa stredoveké múry a detaily najlepšie zachovali v južnom trakte a na východnom múre severného traktu. Kláštorná sýpka s modernou strechou a stenami bez omietky stojí úplne zachovaná, avšak nie je prístupná pre verejnosť. Po bývalom opevnení sa nezachovali žiadne stopy.
Zdroje:
MVV Hont 1906. 72–74.
SÚPIS III. 229.
Engel 1996. I. 402.
Danis 2007. 7–11.
Tolnai 2011. 107.
Fülöp 2012. 142–145.
Fotografia:
Východná strana budovy kláštora
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Ipolyság, 501–502.