Sereď – Hrad Šintava
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Szered, Pozsony vm.
Sk Sereď
48°17.285 S
017°44.695 V
Mesto Sereď (Szered) leží na brehu Váhu 15 km juhovýchodne od Trnavy (Nagyszombat). Hrad Šintava (Sempte), ktorý sa nachádza na východnom okraji mesta, je od začiatku 20. storočia súčasťou mesta Sereď.
Podľa Györgya Györffyho dal hrad Šintava (Sempte) po roku 1018 postaviť kráľ István I. na obranu proti poľskému kráľovi Boleslavovi I. (Chrabrému) a Čechom. Obrázková kronika zo 14. storočia tiež spomína Šintavu v roku 1074, kedy do krajiny vpochodoval trónu zbavený kráľ Salamon s armádou cisára Henrika IV., ktorý mu prišiel na pomoc. Väčšina modernej odbornej literatúry už v súčasnosti pripúšťa, že hrad bol s veľkou pravdepodobnosťou postavený v prvej polovici 11. storočia. Pevnosť postavená na obranu pred útokmi očakávanými zo západu sa stala aj centrom hradného išpánstva Šintavy.
Najstaršia zmienka o hradnom išpánovi Šintavy (Sempte) je z roku 1177. V roku 1221 a 1233 sa v písomných zdrojoch môžeme dočítať o súdnych sporoch hradných poddaných Šintavy. Po vpáde Tatárov (1241–1242) stratil hrad vo veľkej miere zo svojej dôležitosti; kráľ Béla IV. daroval hradné išpánstvo okolo roku 1261 svojmu stúpencovi Truslephovi a po jeho smrti jeho synovi Liupoldovi ako čestný majetok. Následne bol hradným išpánstvom kráľa, resp. kráľovnej, potom ho vlastnil Aba z rodu Aba, ktorý v roku 1312 padol v bitke pri Rozhanovciach (Rozgony). Potom sa dostal do rúk Mátého Csáka, po jeho smrti (1321) patril kráľovi. V roku 1323 ho kráľ Károly I. vymenil za Čeklís (Cseklész) s jeho vtedajším pánom Ábrahámom “Veresom”, synom Mojnolta. Následne bol kráľovskou pevnosťou, v rokoch 1401 až 1419 bol majetkom Stęszewiho Mościca a Jugu, od roku 1419 ho vlastnil ako zálohu György Bazini. Od roku 1426 bol tiež ako záloha v rukách Mátého a Imreho Pálóciho, ktorý ho od roku 1427 získali aj ako donáciu. Kráľ Zsigmond ho s nimi vymenil v roku 1429 za Újhely a v roku 1430 ho získali bratislavskí (pozsonyi) išpáni György a István ml. Rozgonyiovci do zálohy (od kráľa Alberta v roku 1438 doživotne a v roku 1439 aj ako trvalú donáciu). Po vymretí tunajšej vetvy Rozgonyiovcov v roku 1492 ostala pevnosť v rukách vdovy po Lászlóovi Rozgonyim Erzsébet Bánffy z Alsólendvy a prostredníctvom manželstvam sa v roku 1493 stal hradným pánom jej druhý manžel György Kanizsai. V roku 1530 daroval Ferdinánd I. hrad Elekovi Thurzóovi, ktorý sa po jeho smrti (1543) stal majetkom Andrása Báthoryho, manžela jeho dcéry Anny Thurzó. Po jeho smrti (1566) sa začal boj o vlastníctvo hradu medzi jeho druhou manželkou Katalin Mindszenty a Thurzóovcami. Nakoniec ho v roku 1596 násilne obsadili Thurzóovci. V roku 1605 do jeho priestorov bez boja vpochodovali Bocskaiho jednotky a to isté sa udialo v roku 1618, keď sa objavili vojská Gábora Bethlena. V týchto časoch bol hradným pánom Szaniszló Thurzó. Šintavu (Sempte) okupovali povstalci Bethlena do februára 1622, ktorí boli riadne vybavení vojenskou technikou. Po smrti hlavného išpána Mihálya Thurzóa (1636) prešiel hrad do vlastníctva Kráľovskej komory.
Jeho ďalším majiteľom bol Miklós Esterházy (1583–1645), syn bratislavského (pozsonyi) podišpána Ferenca Esterházyho (do funkcie vstúpil 20. apríla 1639). Následne ho po stáročia vlastnili Esterházyovci. V októbri 1663 bol hrad obliehaný tureckou armádou. Obranná armáda na čele s podplukovníkom Nicolom, ktorú posilnilo takmer štyridsať diel a päťsto vojakov pešieho pluku bavorského kurfirsta, ktorí sem boli prevelení, vytrvalo odolávala a po prudkom palebnom súboji sa osmanská armáda čoskoro stiahla.
Počas Thökölyho hnutia sa od augusta 1683 stal hradným kapitánom prívrženec Thökölyho, András Szirmay, ktorý vybavil pevnosť delami a dal postaviť most cez Váh. Po cisárskom oslobodení Viedne (Bécs) sa so svojimi vojakmi stiahol zo Šintavy (Sempte) a delá nechal previesť do Košíc (Kassa). Počas Rákócziho povstania 2. decembra 1703 obsadili kuruci generála Sándora Károlyiho hrad bez boja, hradný pán Antal Esterházy odtiaľ utiekol už niekoľko dní predtým. O štyri dni neskôr dorazil na hrad aj hlavný generál Miklós Bercsényi a mal tu dlho hlavné veliteľstvo. V rokoch 1704 až 1708 hrad niekoľkokrát zmenil majiteľa a po porážke povstania (1711) sa vrátil do rúk Esterházyovcov.
V rokoch 1770–1771 predal Ferenc Esterházy Komore pozemok vedľa hradu. Onedlho boli na južnom vonkajšom vale postavené budovy cisársko-kráľovského soľného úradu. V roku 1742 informoval Matej Bel o tom, že József Esterházy prestavať niekdajší hrad na kaštieľ. Hrad bol teda postupne prestavaný na barokový a neskôr od začiatku 40-tych rokov 19. storočia na klasicistický kaštieľ. Ten sa dodnes zachoval vo svojej klasicistickej podobe.
V roku 1860 kúpila kaštieľ a panstvo Angelique d’Alsace de Hénin de Brienen, ktorá ho používala ako letnú rezidenciu. Ďalším majiteľom bol v roku 1912 barón Henrik Ohrenstein (z Beocsinu) zo Sriemu (Szerémség). Zomrel v júli 1919, kaštieľ zdedil jeho syn György. Po Trianonskej mierovej zmluve však György budovu dostal fakticky až v roku 1925. Snažil sa zachovať pôvodné umelecké zariadenie a park sprístupnil aj pre širokú verejnosť. Keďže rodina bola židovského pôvodu, v rámci protižidovských opatrení ich majetok v roku 1941 prevzal Slovenský pozemkový fond v Bratislave (Pozsony) a v roku 1942 ho predal Študijnému fondu. V septembri 1944 obsadili kaštieľ nemeckí vojaci, po ich ústupe sa do jeho priestorov nasťahovala sovietska armáda. V kaštieli zriadili nemocnicu, drevené časti zariadenia, parkety a mnohé vzácne knihy použili na vykurovanie, staré a zriedkavé stromy v parku vyrúbali. V októbri 1948 sa celý majetok dostal do vlastníctva československého štátu, od roku 1949 patril okresu Sereď (Szered). Niektoré miestnosti kaštieľa fungovali ako divadelná sála, jeho ďalšie priestory obsadila v roku 1962 stredná odborná škola továrne na nikel/huty a v roku 1968 tu bol založený “Domov detí a mládeže”. V roku 1969 sa divadelná sála zmenila na vináreň. Obnova kaštieľa sa s prestávkami začala v 80-tych rokoch 20. storočia. Archeologické výskumy pod vedením Józsefa Izsófa, ktoré sa začali v roku 1984 a trvali do začiatku 90-tych rokov 20. storočia, odhalili aj pozostatky stredovekej pevnosti.
Niekdajší hrad Šintavy (Sempte) bol postavený v 11. storočí na východnom konci dnešného mesta Sereď (Szered) na pravom brehu súčasného toku rieky Váh. Až do regulácie toku Váhu na začiatku 20. storočia, medzi kopcami na ľavom brehu a rovinou pozdĺž Dunaja na pravom brehu, tiekla rieka na juh rozdelená do viacerých ramien, neustále meniac svoje koryto. Počas existencie stredovekého hradu Šintava bolo hlavné koryto Váhu na západnej strane hradu a iba v neskorších storočiach migrovalo smerom na východ, k úpätiu tamojších kopcov. Okolie hradu v tom čase ešte patrilo k Šintave na ľavom brehu, ale napriek zmenám koryta predstavovala až do začiatku 20. storočia hranicu medzi Bratislavskou (Pozsony) a Nitrianskou (Nyitra) župou trasa predchádzajúceho, západnejšie sa tiahnuceho hlavného koryta. Cez Váh sa dalo bezpečne dostať cez tunajší brod, preto tu viedla významná cesta Via Bohemica z Vyšehradu (Visegrád) (neskôr z Budína (Buda)) do Čiech a Poľska.
Samotný hrad bol postavený v blízkosti priechodu na jednom z ostrovov s priemerom približne 25-35 metrov, ktorý bol v rieke rozdelenej do viacerých ramien na inundačnom území. Pri archeologických výskumoch sa nenašlo takmer nič z hradu z 10–11. storočia. Bolo možné spozorovať, že pred začatím niekdajšej výstavby povrch zarovnali a pokryli ho vrstvou ílu, ktorý neprepúšťal vodu. Najprv postavili obytnú vežu o veľkosti 12,5×12,5 metra s múrmi hrubými 2,6 metra. Na západnej strane veže sa našli zvyšky priekopy a na východnej strane pozostatky dobového obranného múru.
Výstavba pokračovala v 13. storočí, keď obytnú vežu obohnali vonkajším múrom takmer štvorcového pôdorysu s dĺžkou strán 36 metrov. V tom čase prestavali a zväčšili aj systém priekop, ktorý obklopoval chránené územie a ktorého vonkajšiu stranu spevnili radom kolov. Po požiari, ktorý vypukol koncom 14. storočia, nasledovala ďalšia rekonštrukcia a prestavba. Na mieste vonkajšieho palisádového múru položili kamenné základy, na ktoré postavili druhý, tiež takmer štvorcový tehlový obranný múr, ktorý už ohraničoval územie veľké 65×65 metrov. Starú obrannú priekopu medzi dvoma múrmi zasypali a okolo druhého múru vykopali novú priekopu. Na južnej strane vytvorili vchod do hradu a most vedúci k nemu s bránovou vežou. V rámci hradu postavili budovy, z ktorých najdôležitejší bol palác postavený na východnej strane vnútorného hradu s rozmermi 36×7 metrov a kaplnka zasvätená svätej Margite. Na hradnom nádvorí vykopali aj studňu.
Presný opis vzniknutého komplexu budov poznáme zo súpisu z roku 1423. Podľa neho boli na múre vnútorného hradu Šintavy (Sempte) chráneného dvojitým hradným múrom dve brány, jedna sa otvárala na východe a druhá na západe. V opise sa spomína obytná veža a bránové veže pri dvoch bránach vnútorného hradného múru. Okrem kaplnky a studne opisuje budovy pri severnom a južnom hradnom múre a ich miestnosti. Podľa inventára sa v priestore medzi vnútorným a vonkajším hradným múrom nachádzalo viac budov vrátane hradnej kuchyne na severnej strane. Na prelome 15. a 16. storočia postavili pred juhozápadnú stranu hradu vonkajšie opevnenie na ochranu cesty vedúcej do hradu, ktoré pozostávalo z juhozápadne orientovanej päťuholníkovej bašty a hradných múrov, ktoré sa k nej pripájali zo severu a východu. Tieto pozdĺžne obranné múry sa uzatvárali pri druhom štvorcovom hradnom múre na západnej a južnej strane.
András Báthory dal hrad od roku 1543, teda v období, keď ho vlastnil, úplne prestavať, a potom po roku 1596 uskutočnil Szaniszló Thurzó kompletnú prestavbu a modernizáciu. Pevnosť s výrazne väčšou rozlohou obohnali novým moderným opevnením štvorcového pôdorysu s päťuholníkovými baštami na nárožiach, ktoré bolo vhodné aj na umiestnenie delostrelectva. Okrem toho vytvorili širokú vodnú priekopu, na ktorej vonkajšej strane vytvorili krytú cestu, hradnú rovinu (glacis) a postavili aj dve vonkajšie opevnenia.
Nový systém obrany vytvorený v prvej polovici 17. storočia najvernejšie zobrazuje farebná perokresba z roku 1667 uložená v Hlavnom archíve Bádenska v Karlsruhe. K pevnosti viedla cesta zo západu cez niekoľko mostov, ktorá potom viedla cez ravelín postavený v predpolí hradu ďalej dovnútra. Paláce vnútorného hradu boli čiastočne zbúrané, resp. prestavané, na ich mieste postavili renesančný palác, pričom sa zachovala bývalá obytná veža.
Rodina Esterházyovcov pokračovala vo výstavbe po roku 1639. Udržiavali priekopy, na južnej a západnej strane hradu postavili dvojpodlažné palácové budovy. Po skončení tureckej hrozby stratil hrad svoj význam a okolo roku 1740 zbúrali – s výnimkou centrálnej obytnej veže – stredoveký hrad aj s jeho novovekými obrannými konštrukciami, pričom sa zachovala južná a západná palácová budova a vodné priekopy sa zasypali. Na mieste zbúraných budov, múrov a priekop dali vytvoriť park. Posledná zachovaná časť stredovekej obytnej veže sa zrútila v 19. storočí.
Zdroje:
Némethy 1885. 419.
Komáromy 1889a. 405, 408, 410.
MVV Pozsony 1904. 117, 511.
Thaly 1885–1892. III. 82–83.
Thaly 1905. 32, 113.
Kálniczky 1982. 137.
Györffy 1987. IV. 459–460.
Izsóf 1990. 153–155.
KMTL 599.
Engel 1996. I. 409.
Könyöki 2000. 280–281.
C. Tóth 2005. 9–10.
Plaček–Bóna 2007. 293–295.
Bagi 2017. 76.
Fotografie:
Sereď, zachovaná časť kaštieľa a hradný areál na nádvorí kaštieľa
Značne prestavaná juhozápadná nárožná bašta kaštieľa
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Szered – Sempte vára, 1123–1127.