Skalica
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Szakolca, Nyitra vm.
Sk Skalica
D Skalitz
48° 50.913 S
017° 13.515 V
Mesto Skalica (Szakolca) leží 6 km severovýchodne od Holíča (Holics), na ľavom brehu rieky Morava. Mestské hrady sa aj v súčasnosti týčia do výšky. Vo vzdialenosti 80 metrov severozápadne od nich sú dobre rozpoznateľné aj zvyšky hradu z čias Árpádovcov.
Skalica (Szakolca) bola pôvodne obcou patriacou k hradu v Holíči (Holics). Prvá osada bola pravdepodobne v blízkosti severozápadného okraja mesta obohnanéhov stredoveku múrmi. Centrom tohto územia bola pravdepodobne priekopou obohnaná malá vyvýšenina, neskôr nazývaná ako vrch Kalvária, kde bol postavený stredoveký hrad. Nezachovali sa o ňom žiadne listinné záznamy, podľa Miroslav Plačka bol postavený v prvej polovici 13. storočia a pravdepodobne na prelome 13. a 14. storočia bol zničený počas bojov medzi kráľom Károlyom I. a provinčnými pánmi.
V priebehu 14. storočia Skalica (Szakolca) výrazne zbohatla vďaka obchodovaniu s Moravou. V roku 1372 ju kráľ Lajos I. (Veľký) vyhlásil za slobodné kráľovské mesto a potom sa začalo s výstavbou jej mestských hradieb. Približne v polovici 90. rokov 14. storočia daroval kráľ Zsigmond mesto Stiborovcom. Vo februári 1428 českí husiti obsadili a vyrabovali Skalicu a napredovali ďalej až do Bratislavy (Pozsony). Po vymretí rodu Stiborovcov sa Skalica v roku 1435 dostala do rúk kráľa a listina z rovnakého obdobia ju už spomína ako opevnené miesto. V tomto roku menoval kráľ Zsigmund do čela mesta hradného poručíka (kapitána), aby zabránil čoraz častejším útokom husitov z Moravy. V rokoch 1443–1444 bola v rukách Pongráca Szentmiklósiho, v lete 1450 ju obsadil Ulrik Cillei. Neskôr, v auguste 1450, si miestodržiteľ János Hunyadi prisvojil aj Skalicu spolu s iných hradnými panstvami v Trenčianskej (Trencsén) župe. V roku 1527 ju dal kráľ Ferdinánd I. do zálohy Jánosovi Žerotínskemu. V máji 1605 vojaci Istvána Bocskaiho pod vedením Mihálya Dengeleghyho obsadili Skalicu, ich miestnym veliteľom sa stal Mihály Horváth. Cisárske vojsko útočiace z Moravy získalo dobylo mesto späť o tri mesiace neskôr. V roku 1621 obsadilo Skalicu aj vojsko Gábora Bethlena a v roku 1639 ju spustošil požiar.
Na kvetnú nedeľu v roku 1686 vypukli v Skalici (Szakolca) vážne nepokoje: podľa miestnych zvykov boli počas bohoslužby mestské brány zatvorené, na čo dal plukovník bavorských granátnikov, ktorí tam boli umiestnení, brány nasilu preraziť a občanov, ktorí sa vzopreli a strážiacich hajdúchov pobili a rozohnali. Mestský kapitán Zsigmond Bársony sa rýchlo dostavil, aby obnovil mier, ale bavorský plukovník ho zastrelil. Zhromaždení a rozzúrení ľudia napadli bavorských vojakov a počas bitky zabili aj plukovníka.
V priebehu Rákócziho povstania, po víťazstve kurucov v bitke pri Zvolene (Zólyom) 15. novembra 1703, sa pod ich nadvládu dostalo niekoľko miest a hradov v Bratislavskej (Pozsony) župe, medzi nimi aj Skalica (Szakolca). O niekoľko mesiacov neskôr ju opäť obsadili cisárske vojská. V nasledujúcich rokoch bolo okolie mesta často pustošené a napádané kuruckými jednotkami. V polovice 18. storočia sa začalo s búraním niektorých častí mestských hradieb.
O stredovekom hrade na vrchu Kalvária nie je možné presne určiť, či bol chránený kamennými múrmi alebo palisádami. Na území niekdajšieho hradu začali od roku 1703 až do prvej tretiny 19. storočia vo viacerých etapách stavať sochy kalvárie a iné sakrálne sochy a počas týchto prác bol čiastočne upravený povrch bývalého hradu. Počas stavebných prác nariadených ostrihomským (esztergomi) arcibiskupom Sándorom Rudnaym v roku 1823 bola južná časť hradnej priekopy značne zasypaná a na plošine boli zarovnané stopy po pevnosti. Napriek tomu je chránený areál hradu dobre rozpoznateľný, má nepravidelný pôdorys podobný lichobežníku, jeho rozmer v smere zo severozápadu na juhovýchod je 45 metrov a v smere zo severovýchodu na juhozápad 35 metrov. Tento priestor je obklopený priekopou, ktorej šírka je aj dnes 10–20 metrov, hĺbka sa pohybuje od 0,5 do 2 metrov od vonkajšieho okraja valu postaveného zo zeminy vykopanej z priekopy.
Charakteristickou budovou obce okolo Árpádovského hradu bola rotunda (kruhový kostol) postavená približne 50 metrov juhovýchodne od hradu na nízkom podlhovastom kopci. Podľa archeologických výskumov sa výstavba rotundy datuje od obdobia na konci 12. storočia do začiatku 13. storočia. Z tohto obdobia pochádzajú aj najstaršie hroby v jej okolí. Pri výstavbe stredovekých mestských hradieb (okolo roku 1372) prehĺbili kedysi plytšiu prírodnú priekopu, ktorá sa tiahla v smere zo severovýchodu na juhozápad medzi hradom na vrchu Kalvária a vrchom Hradisko, na ktorom bola postavená rotunda. Podľa predpokladov Miroslava Plačka bol hrad z 13. storočia na vrchu Kalvária počas svojej existencie prepojený ohradným múrom s vrchom Hradisko, na ktorom stála rotunda. Takto malý vrch Hradisko (66 metrov v smere zo severovýchodu na juhozápad a 18 metrov v smere zo severozápadu na juhovýchod) slúžil istý čas ako predhradie hradu na vrchu Kalvária (v tom čase na ňom už stála rotunda). Po opustení (spustnutí) Árpádovského hradu na prelome 13. a 14. storočia obohnali mesto Skalica (Szakolca) v druhej polovici 14. storočia mestskými hradbami. Severozápadný úsek týchto múrov sa tiahol na severozápadnom okraji vrchu Hradisko tak, že kruhový kostol sa ocitol vo vnútornom priestore mestských hradieb. Používanie rotundy a pochovávanie v jej okolí bolo obmedzené, neskôr v 15. storočí navýšili budovu rotundy, ktorá potom dlho slúžila ako strážna veža. Z hradbovej ochodze mestských hradieb tiahnucich sa na severozápadnej strane veže bolo možné prejsť na vrchné podlažie strážnej veže cez malý most.
V rokoch 1372 až 1435 bolo mesto Skalica (Szakolca) obohnané mestskými hradbami nepravidelného pôdorysu podobného zdeformovanému obdĺžniku. Maximálna dĺžka stredovekého mesta ohraničeného múrom bola 920 metrov v smere zo severozápadu na juhovýchod a jeho maximálna šírka v smere zo severovýchodu na juhozápad bola 540 metrov. Na každom pozdĺžnom múre bola postavená jedna mestská brána, spolu boli štyri. Podľa dobových máp zobrazujúcich mesto neboli múry členené obrannými vežami, avšak pred severovýchodnou Sudoměřickou bránou a Holičskou (Holics) bránou otvárajúcou sa na juhozápadnej strane je zobrazované rozsiahle bránové opevnenie (na povrchu z neho už nič nie je vidieť). Časť mestských hradieb do dnešného dňa zbúrali, no aj takto sa ešte zachovali značné úseky hradieb, ktoré boli často vysoké až 4-5 metrov. Jeden takýto úsek hradieb je viditeľný na juhovýchodnej strane mesta, ktorý pokračuje ďalej ako v plnej výške zrekonštruovaný obranný múr s rímsami až pomiesto brány severovýchodných mestských hradieb. V blízkosti severného rohu mesta sa týči vysoký múr, ktorý si zachoval miestami aj rímsy, avšak je v horšom stave. Odtiaľ smerom na juhozápad sa tiahne približne 5-6 metrov vysoký úsek múru bez rímsy až po rotundu. Múr vystupuje k severozápadnému okraju vrchu Hradisko, kde je výrazne zbúraný a miestami vysoký už iba 0,5 metra, následne vedie ďalej v okolí severozápadnej mestskej brány opäť vysoko, ale bez rímsy až po západný roh stredovekého mesta. V jeho blízkosti, no ešte na severozápadnom múre, sa nachádzajú novodobo vytesané brány do mestských hradieb. Niektoré úseky juhozápadných mestských hradieb na severozápad od juhozápadnej mestskej brány stoja v plnej výške aj s rímsami. Mestské hradby vedúce juhovýchodne od tejto brány sú viditeľné iba vo výške 1,5-2 metre.
Zdroje:
Fényes 1851. IV. 55–56.
Ballagi A.–Ballagi G. 1866–1867. I. 165–166.
Óváry 1875. 530.
MVV Nyitra 1899. 43–44.
Thaly 1905. I. 32, 42–43, 59–62, 81–84, 100, 117–120, 138, 162, 171, 200–214, 227–238.
Oslay 1914. 13–15.
Gárdonyi 1941. 6, 11.
Nagy 1961. 244, 259.
Habovštiak 1972. 8.
Györffy 1987. IV.463–464.
Engel 1996. I. 419–420.
Neumann 2007. 22–23, 26, 80.
Plaček–Bóna 2007. 258–260.
Grznár–Drahošová 2006. 153–161.
Szilágyi 2009. 240–241.
Fotografie:
Rotunda a severozápadná časť mestských hradieb
Mestské hradby ešte stoja v dlhších úsekoch
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Szakolca, 1075–1078.