Šurany – Šuriansky hrad

Karczag Ákos – Szabó Tibor

H Nagysurány, Nyitra vm.

Sk Šurany

48°05.119 S

018°11.486 V

↠ Prejdite na mapu

Mesto Šurany (Nagysurány) leží 10 km severne od Nových Zámkov (Érsekújvár), na pravom brehu rieky Nitra. V jeho juhovýchodnej časti, na malom výbežku nazývanom Podzámeček (125 m.n.m.), na území medzi dnešnými ulicami Hradná, Hollého, Kukučínova a Chalúpkova, stál kedysi Šuriansky hrad. Hradný vrch obmývala Malá Nitra, rameno rieky Nitra, ktoré tu kedysi pretekalo. (Územie na východ až severovýchod od hradu bolo dávnejšie často zaplavené vodou, čo veľmi sťažovalo útok na hrad.) Pevnosť, ktorá zažila v 16. a 17. storočí ťažké obliehanie, úplne zanikla a na jej mieste stoja v súčasnosti obytné domy.

Hrad bol postavený po roku 1382, v písomných prameňoch sa spomína od roku 1401. Pravdepodobne ho dal postaviť Mihály Szegi a po vymretí jeho rodiny (1393–1401) ho do trvalého vlastníctva získal vajda Stibor Stiborici. Jeho kastelán Benedek Turóci sa v roku 1406 postavil na stranu povstalcov proti kráľovi Zsigmondovi a Stibor bol nútený od neho získať späť svoj vlastný hrad obliehaním. Od Stibora zdedil hrad jeho syn, Stibor mladší, ktorý v apríli 1434 zomrel bez mužského potomka. Hoci podľa jeho poslednej vôle mala hrad zdediť jeho vdova, súd, ktorý rozhodoval vo veci majetku Stibora, ho napokon v roku 1435 prisúdil kráľovi Zsigmondovi. Onedlho ho už v rokoch 1436–1437 vlastnil Konrád Schellendorf ako zálohu a okolo roku 1440 ho získal Mihály Ország Gúti a jeho brat János. Oni ho v roku 1457 získali aj ako trvalý dar od kráľa Lászlóa V. Ich rodina ho vlastnila aj v rokoch 1498 a 1514. Po Moháčskej (Mohács) katastrofe obsadil na prelome rokov 1529 a 1530 Ferenc Nyáry Bedegi šuriansky hrad rodiny Országovej, ktorá sa pridala na stranu Jánosa Szapolyaiho, a po roku 1533 získal Nyáry Bedegi hradné panstvo od kráľa Ferdinánda I. za zálohu 3000 forintov a vytvoril si tu svoju rezidenciu. Po zásnubách s Erzsébet Korlátkövi, dcérou Pétera Korlátköviho a Dorottye Ország, vrátil Nyáry po roku 1541 panstvo Šurian (Surány) rodine Országovcov. Oni sa v roku 1543 posnažili aj o prepis vlastníctva hradu, ale ich snaha zlyhala v dôsledku Nyáryho odporu. Až po smrti Nyáryho (1551) získali Országovci späť vlastnícke práva (v roku 1560 získal Kristóf, syn Lászlóa Országa, hrad ako dar). Po smrti Kristófa Országa (1567) sa hrad aj jeho panstvá vrátili korune.

V roku 1569 získal Šurany (Surány) ako zálohu Simon Forgách z Gýmešu (Gímes) a v rokoch 1569–1582 zväčša vykonával svoju prácu vo funkcii hlavného kapitána pohraničného regiónu Banskomestského kapitanátu a Preddunajského kapitanátu z tejto pevnosti, resp. tu žila aj jeho rodina. Po smrti Simona Forgácha (1598) bol hrad v rukách jeho synov iba krátko, v roku 1599 kúpil Šurany István Illésházy. Cisár Rudolf II. (Habsburg) onedlho obvinil Illésházyho zo zrady a v roku 1603 bol majetok feudálneho pána, ktorý padol do nemilosti, skonfiškovaný. Dňa 28. mája 1605 obsadila armáda hajdúchov Istvána Bocskaiho hrad, ktorý chránili cisárske jednotky a útočníci zabili aj hradného kapitána Jánosa Nagya. Illésházy bol zbavený obvinení až v roku 1606 a medzi inými získal späť aj Šuriansky hrad. Po jeho smrti (1609) zdedila hrad jeho vdova Katalin Pálffy, ktorá ho v roku 1613 prepustila Tamásovi Bosnyákovi. Keď ten v roku 1634 zomrel, jednu polovicu hradu a jeho panstva prenechal svojmu synovi Istvánovi, ostrihomskému (esztergomi) kanonikovi (†1644) a druhú polovicu zdedila jeho dcéra Zsófia, manželka Ferenca Wesselényiho. Turecké vojsko tiahnuce do Nových Zámkov (Érsekújvár) v októbri v roku 1663 cestou obsadilo aj Šuriansky hrad. Pluk Ádáma Czobora ho získal späť koncom októbra 1684, keď väčšina hradnej stráže pásla kone mimo hradu.

Turci sa neveľmi starali o opevnenie a údržbu hradu, preto bol v čase vypuknutia Rákocziho povstania už v pomerne zanedbanom stave. Na jeseň 1703 ho obsadili kuruci a 24. augusta 1704 umiestnil do Šurian (Surány) generál Miklós Bercsényi časť svojej armády, s ktorou sa pripravoval na obsadenie Nových Zámkov (Érsekújvár). Po obsadení Nových Zámkov však vedenie kurucov nepovažovalo za dôležité obnoviť opevnenie Šurian a v priestoroch hradu nechalo iba slabú stráž. Napriek tomu sem Bercsényi viackrát zavítal a 13. januára 1705 usporiadal pred hradom aj vojenskú prehliadku. Po prehratej bitke pri Trenčíne (Trencsén) (3. august 1708) sa kuruckí povstalci postupne stiahli zo severozápadných žúp Uhorska a Šurany sa čoskoro vrátili do cisárskych rúk bez boja. Za účelom izolácie a opätovného obsadenia Nových Zámkov v apríli 1709 plánovalo cisárske vojenské velenie vytvoriť valové opevnenia na viacerých miestach, vrátane okolia Šurian. Myšlienka obnovy úplne schátraného Šurianskeho hradu v tom čase už ani neprichádzala do úvahy. Plukovník Franz Paul Wallis, cisársky veliteľ Nitry (Nyitra) napochodoval do Šurian so 400 pešiakmi a nitrianskymi jazdeckými eskadronami, aby dal postaviť valové opevnenie, ktorého polohu dnes už nie je možné presne určiť, avšak 11. apríla kurucká vojenská jazdecká jednotka z Nových Zámkov rozprášila jeho armádu a rozostavané valy zničila. Cisárske vojsko následne zamietlo plán výstavby valového opevnenia v Šuranoch, a tak začal neobývaný starý hrad pustnúť. Niektoré jeho pivnice boli pár rokov od roku 1710 ešte využívané. Jeho pozostatky poodnášali na svoje stavby miestni obyvatelia, keďže okolie bolo chudobné na kameň. Podľa opisu historika a archivára Mihálya Matunáka, rodáka zo Šurian, sa jediná významnejšia dlho zachovaná ruina hradu vo forme pozostatkov veže zrútila v roku 1867 v dôsledku veternej smršte. Základy tejto veže s nepatrnými múrmi blízkej bašty a hradnej brány, ako aj určité úseky hradnej priekopy ešte existovali na konci 80-tych rokov 19. storočia. Približne v polovici 19. storočia bola pri výstavbe objavená aj hradná studňa zanesená sutinami a zeminou, spolu s kamenným žľabom vedľa nej. V prvej polovici 20. storočia bolo zasypané rameno rieky Malá Nitra a areál pevnosti bol úplne zastavaný domami. Dnes už z hradu nevidno nič, známa je iba jeho poloha.

Pri kladení základov rodinných domov na území hradu bolo zničené veľké množstvo cenných archeologických nálezov a zvyškov múrov (ešte aj v uplynulých rokoch sa pri zemných prácach v rôznych hĺbkach dostali na povrch základy budov a fragmenty múrov). Prvýkrát sa v lokalite hradu uskutočnil menší archeologický výskum v roku 1936. V roku 2009 sa pri vykopávkach v blízkosti centrálnej časti hradu našlo osem otvorov po koloch pochádzajúcich z palisádového múru, v troch z nich našli spráchnivené zvyšky drevených kolov. V hĺbke 160 cm sa našli kusy kolov ponorené do sivej vrstvy hliny, ktoré boli na jednom konci zašpicatené. Pri vykopávkach sa na povrch dostal kus rámu dverí alebo okna vytesaný z pieskovca v 15-16. storočí a fragment schodu alebo prahu vytesaný tiež z pieskovca, ktorý bol hrubý 12 cm, široký 35 cm a dlhý 48 cm. Medzi zaujímavejšie nálezy patrí kamenná delová guľa z 15-16. storočia, strieborný denár razený v rokoch 1412 až 1439, murárska lyžica, časť podkovy, úlomky nožníc, úlomky čiernej keramiky z 15. storočia s dvoma označeniami na spodku a keramika zo 16. storočia, ktorá bola tiež označená pečaťou. S tureckými časmi je možné spojiť jednu typickú podkovu datovanú od druhej polovice 16. storočia do 17. storočia, ako aj zvyšky fajok. Našlo sa aj pomerne veľké množstvo kachľových črepov, ktoré dosvedčujú, že kedysi bolo na hrade viac kachľových pecí. Nálezy je možné si pozrieť v Mestskom múzeu v Šuraanoch, ktoré bolo otvorené v roku 2007.

Bývalé usporiadanie Šurianskeho (Surány) hradu poznáme z pôdorysov zo 16-17. storočia, medzi inými z farebnej perokresby Nicola Angieliniho z roku 1572–1573. Najstaršou časťou hradu postaveného v posledných desaťročiach 14. storočia je palácová budova nepravidelného štvoruholníkového tvaru s bránovou vežou uprostred južnej strany. Túto budovu obklopoval hradný múr v tvare nepravidelného päťuholníka, ktorý bol podľa Angieliniho kresby zo 16. storočia z vonkajšej strany podopretý opornými piliermi. Je potrebné poznamenať, že podľa neskorších pôdorysov zo 17. storočia neboli výstupky päťuholníkového obranného múru oporné piliere, ale menšie vežičky kruhového alebo štvorcového pôdorysu. Tieto pôdorysy uchovávané v Štokholme a v regionálnej knižnici Württembergska v Stuttgarte nezobrazujú budovu v štvoruholníkovom, ale v polkruhovom tvare. Vchod do hradného múru obklopujúceho palác sa otváral v pokračovaní bránovej veže paláca na južnej strane múrov, kde bola vykopaná polkruhová hradná priekopa, cez ktorú viedol drevený most.

V dôsledku nárastu tureckého nebezpečenstva bol po roku 1543, v časoch Ferenca Nyáryho, postavený ďalší kamenný obranný múr okolo vnútorného hradného paláca a jeho už existujúcich päťuholníkových hradných múrov. Tento druhý hradný múr mal tvar podobný nepravidelnému štvoruholníku a bol na rohoch zaoblený, resp. aj jeho severný a západný úsek bol postavený zaoblene. Na východnej strane druhého múru, bezprostredne pri ramene Malej Nitry, bola postavená druhá bránová veža, pred ktorou viedol cez úzke rameno rieky drevený most na úzky ostrov vyčnievajúci nad hladinou vody, ktorý sa tiahol v južnom a západnom smere. Na východnej strane ostrova prechádzal cez ďalšie vedľajšie rameno rieky ďalší most. Angielini tieto dva mosty nezobrazuje, ale na ostrove pred hradnou bránou znázorňuje tri budovy. Na druhom nepravidelnom štvoruholníkovom hradnom múre neboli okrem bránovej veže postavené žiadne iné bašty ani veže.

V rokoch 1556, 1557 a 1559 nariadil krajinský snem ďalšie opevnenie hradu. V tom čase obklopili vyššie opísaný, pravdepodobne kamenný vonkajší hradný múr palisádovým múrom podobného pôdorysu tak, že zbúrali severnú a východnú časť druhého hradného múru (Angieliniho perokresba zobrazuje tento stav). Nárožia takto už tretej obrannej línie posilnenej vypletaným palisádovým múrom boli opevnené baštami rôznych pôdorysov. Na severnom nároží palisádového múru podopretého z vnútornej strany zemným násypom postavili nepravidelnú polygonálnu baštu, na západe štvorcovú, na juhu tiež nepravidelnú polygonálnu a na juhovýchode pravidelnú päťuholníkovú baštu. Vchod do hradu bol aj naďalej na východnej strane, ale ostrovnú časť pred ním pravdepodobne opevnili valom. Celé územie hradu bolo aj naďalej obklopené vodou Malej Nitry rozdelenej na niekoľko ramien. Štokholmské a Württembergské zobrazenia zo 17. storočia nezobrazujú juhozápadnú päťuholníkovú baštu palisádového hradu, a severnú a južnú baštu, ktoré boli u Angieliniho ešte polygonálne, zobrazujú ako polkruhové. K zániku päťuholníkovej východnej bašty došlo pravdepodobne počas tureckej nadvlády v Šuranoch (Surány) v rokoch 1663 až 1684. V prvých rokoch Rákócziho povstania bol hrad opäť poškodený a v druhej polovici povstania bol už neobývaný.

Na záver je potrebné spomenúť, že na východnom okraji obce Nitriansky Hrádok (Kisvárad), ktorá leží 1,5 km juhovýchodne od mesta Šurany (Surány) a od roku 1976 je ich súčasťou, sa na území nazývanom Zámeček nachádza zemný val, kde sa od roku 1923 uskutočnilo viacero archeologických výskumov. Jeho územie je v príslušnom úseku Prvého vojenského prieskumu označené ako pevnosť so štyrmi baštami. Táto schematická značka hradu s baštou už mnohých zmiatla, na niektorých miestach sa dokonca dočítame, že na tomto mieste stála v 17. storočí menšia pevnosť postavená proti Turkom, po ktorej dostala obec svoj názov. Objavila sa aj možnosť, že lokalita stavebných prác valov v Šuranoch, ktoré sa začali v roku 1709, je v skutočnosti totožná s územím Zámečka. Na základe odkrytých nálezov však bolo toto územie obývané v praveku a v období sťahovania národov a potom v 11-12. storočí existovalo ako sídlo bez opevnenia. Archeológovia nenašli jednoznačné stopy novovekej pevnosti, preto ani autori tohto zväzku nechcú túto archeologickú lokalitu podrobnejšie rozoberať.

Zdroje:

Matunák 1889. 18–20, 25, 35–36.

Sörös 1899. 720.

Geőcze 1894. 672.

Soós 1889–1928. XVI. 260–261.

Thaly 1905. II. 128–129.

Demkó 1914. 223, 228, 229.

Marosi 1974. 59.

Fügedi 1977. 192.

Kristó 1992. 249.

Engel 1996. I. 417–418.

Kisari Balla 1996. 50, 88.

Pálffy 1997. 271.

Kisari Balla 1998. 56, 105.

Kisari Balla 2000. 185, 559.

Hegyi 2007. III. 1630–1631.

Neumann 2007. 19–20, 84, 86–87, 113.

Plaček–Bóna 2007. 299–301.

Obrázky:

Označenie ruín Šurian na mape z roku 1810–1811 (ÖStA KA K VII k 122 Neutra)

Šurany, rekonštrukcia pôdorysu hradu

Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Nagysurány – Surány vára, 820–824.