Svätý Jur – Hrad Biely Kameň
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Szentgyörgy, Pozsony vm.
Sk Svätý Jur
D Sankt-Georgen
48°15.660 S
017°11.797 V
Obec Svätý Jur (Szentgyörgy) leží 12 km severovýchodne od centra Bratislavy (Pozsony). Zrúcanina hradu sa nachádza na 290 metrov vysokom kopci 1,3 km severozápadne od centra obce.
V roku 1209 daroval panstvo kráľ András II. pohárnikovi Sebesovi z rodu Hontpázmány, predkovi grófov Szentgyörgyiovcov a Baziniovcov. Jeho hrad sa spomína od roku 1295 (podľa Erika Fügediho bol postavený v rokoch 1270 až 1295). Vlastnili ho Ábrahám a jeho synovia, spomedzi ktorých ho v roku 1343 ho získal Péter a jeho potomkovia, čiže vetva Szentgyörgyiovcov. V roku 1385 ho na určitý čas obsadili moravskí markgrófi Jodok a Prokop. V roku 1438 sa po vymretí Szentgyörgyiovcov dostal do rúk druhej vetvy (Baziniovcov). V roku 1446 ho získal György Bazini a jeho synovia. Hrad vlastnili členovia grófskych rodín Szentgyörgyiovcov a Baziniovcov až do ich vymretia v roku 1543. V roku 1544 ho kráľ Ferdinánd I. daroval do záložného vlastníctva Gáspárovi Serédymu. Keď Gáspár v roku 1550 umrel, panstvo spravoval jeho starší brat György Serédy ako poručník Jánosa, syna Gáspára Serédyho. Po Jánosovej smrti (1555) zdedil panstvo György Serédy, po roku ho však odovzdal Gáspárovi II. Serédymu, ktorý bol synom jeho mladšieho brata Miklósa. Po smrti Gáspára II. (1566) získal záložné vlastníctvo hlavný išpán Bratislavskej (Pozsony) župy, Eck Salm. Nový majiteľ sa o údržbu hradu príliš nestaral: z opisu pochádzajúceho z roku 1574 vieme, že múry pevnosti začali chátrať, obytné miestnosti boli zanedbané a býval v ňom len kastelán, deväť vojakov a dvaja strážcovia. Po smrti Ecka Salma (1574) prebrala hrad Kráľovská komora. V apríli 1575 ho už vlastnil János Krusith (Ján Krušič, 1525–1580), ktorý kvôli tureckej hrozbe začal so stavebnými prácami na hrade, tie však zostali nedokončené. Vo svojom testamente si želal, aby sa po jeho smrti jeho vdova Katalin Pálffy vydala za jedného z dôstojníkov jeho vojska, Istvána Illésházyho. Takto sa Biely Kameň stal v roku ich sobáša (1582) majetkom Illésházyho, ktorý dal prestavať niekoľko budov a rozpadajúce sa hradné múry opevnil opornými piliermi. Hoci na základe krivého obvinenia sa v roku 1603 začalo proti nemu stíhanie vo veci velezrady, aj tak mu po Viedenskom (Bécsi) mieri (1606) spolu s jeho manželkou potvrdili vlastníctvo hradu, čo v roku 1609 opäť schválil aj kráľ Mátyás II. Po smrti Istvána Illésházyho (1609) sa jeho vdova márne snažila zmocniť hradu a jeho panstva, pevnosť sa v roku 1611 dostala do rúk synov jej brata, detí Miklósa Pálffyho II. Hoci kráľ im ho v roku 1615 zobral, desať rokov po smrti Katalin Pálffy (1616) dal Ferdinánd II. hrad aj jeho panstvá predsa do zálohy Istvánovi II. Pálffymu. Keď po vypršaní šesťročnej lehoty zálohy kráľ nedokázal splatiť jej sumu, Pálffyovci sa stali definitívnymi vlastníkmi hradu. Počas habsbursko-tureckej vojny (1663–1664) 17. septembra 1663 hrad nečakane obsadila, vylúpila a vypálila jednotka krymských Tatárov patriaca k hlavnej tureckej armáde. Rodina Pálffyovcov ho nedala obnoviť, nakoľko od roku 1609 bývala v renesančnom kaštieli postavenom v severnej časti mesta Svätý Jur (Szentgyörgy) a hrad Biely Kameň zohrával už iba malú hospodársku úlohu.
V prvej etape výstavby hradu bol v poslednej tretine 13. storočia dokončený vnútorný hrad s nepravidelným päťuholníkovým pôdorysom o veľkosti 55×35 metrov. V tejto časti hradu postavili dve veže veľkých rozmerov. Vo východnej časti vnútorného hradu stála kedysi podpivničená palácová budova a opis z 15. storočia spomína aj ďalšiu dvojpodlažnú budovu na severnej strane, ktorá bola rozdelená na tri časti a zahŕňala aj kaplnku. V tom istom opise sa spomína, že jedna z dvoch veží slúžila ako donjon a druhá fungovala aj ako väznica. Žiaľ, kvôli rozsiahlym demolačným prácam, resp. absencii vykopávok nie je možné určiť presnú polohu veží, avšak podľa opisu z roku 1412 stála veľká centrálna veža uprostred komplexu budov. Vchod do vnútorného hradu bol na jej severovýchodnej strane.
V druhej etape výstavby bol na konci 14. storočia postavený vonkajší hrad nepravidelného pôdorysu. Jeho vonkajšia celková veľkosť v smere zo severu na juh bola 84 metrov a v smere z východz na západ 90 metrov. Na severovýchodnej strane vonkajších ohradných múrov stála bránová veža a strážna miestnosť. Opisy spomínajú vo vonkajšom hrade ešte ďalšie dve veže, z ktorých jedna strážila cisternu vybudovanú v blízkosti severozápadného rohu vonkajšieho hradu. Túto nádrž naplnili vodou z lesného prameňa vzdialeného približne 3000 metrov od hradu, na územie hradu ju privádzali vodovodným potrubím z pálenej hliny. Na vonkajšej strane severných a južných múrov vonkajšieho hradu sú stopy oporných pilierov. Na východnej, južnej a západnej strane obohnali hrad viacerými priekopami a valmi. Na severnej strane nebol vytvorený samostatný systém priekop. Na severovýchodnej strane 15-20 metrov širokej priekopy priamo obklopujúcej hrad bol most vedúci k bránovej veži vonkajšieho hradu, ktorého pilier je dodnes viditeľný. Na tejto strane vytvorili na výčnelku trojuholníkového tvaru, ktorý sa zužoval smerom na juh, predhradie tak, že aj na jeho východnej strane bola priekopa s menším valom. Toto predhradie trojuholníkového tvaru chránil pravdepodobne palisádový múr a po prechode cezeň bolo možné dostať sa do areálu hradu cez spomínaný most a bránovú vežu. Okrem vyššie spomínanej priekopy obklopujúcej hrad boli na západnej a juhozápadnej strane vytvorené ďalšie dve priekopy, medzi ktorými bol postavený aj val. Toto bola najzraniteľnejšia strana hradu, pričom pozdĺž strmého svahu na sever od hradu neboli postavené vonkajšie opevnenia. Hrad bol pri útoku v roku 1663 vážne poškodený a už ho neobnovili, jeho materiál si miestni obyvatelia poodnášali na svoje stavby.
Zdroje:
Fügedi 1977. 198.
KMTL 631.
Engel 1996. I. 426.
Könyöki 2000. 295–296.
C. Tóth 2005. 10–11.
Plaček–Bóna 2007. 62–64.
Švanda 2007. 8–11.
Fotografie:
Pozostatky hradnej brány
Múry hradu sa ešte miestami dvíhajú do výšky
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Szentgyörgy – Fehérkő vára, 1094–1097.