Topoľčianky
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Kistapolcsány, Bars vm.
SK Topoľčianky
48°25.287 S
018°25.775 V
Obec Topoľčianky (Kistapolcsány) sa nachádza 4 km severovýchodne od Zlatých Moraviec (Aranyosmarót) na brehu rieky Žitava. V severnej časti obce medzi potokom Leveš a Hostianskym potokom na výbežku, ktorý sa smerom na juh zužoval, stál bližšie k ľavému brehu potoka Leveš stredoveký hrad.
Podľa archeologických nálezov stálo už v 9-10. storočí na tomto území, ktoré bolo možné dobre chrániť, slovanské sídlo, jeho opevnenie je však otázne. V druhej polovici 12. storočia a v 13. storočí sa tu tiež nachádzala obec. V druhej polovici 13. storočia pevnosť (vo svojej najstaršej podobe vežu obklopenú vodnou priekopou) pravdepodobne postavili poddaní z Tekovského hradu, resp. Hochlow. Od začiatku 14. storočia bol v rukách rodiny Kistapolcsányiovcov, meno ich predka, syna Hochlowa (Hoslow) Jula, spomínajú pramene v roku 1293. On hrad vymenil, dostal sa k Mátéovi Csákovi, ktorý ho v roku 1318 vrátil do rúk Julovi. V roku 1321 ho obsadil a vyplienil kastelán z Hrušova (Hrussó). Synovia Hozloua, Gyula (Rufus) a András sa v roku 1324 dohodli, že ho dostane András.
Z pevnosti vybudovanej v priebehu 14. storočia László Kistapolcsányi pravidelne spôsoboval šľachte v župe škody a krivdu, respektíve ani Mártonovi Sárimu nevrátil jeho majetok uložený v hrade, preto mu v roku 1458 kráľ Mátyás prikázal, aby hrad bezodkladne zbúral. Napriek príkazu panovníka však k tomu z neznámych dôvodov nikdy nedošlo. Nitriansky (Nyitra) rád sa v roku 1467 sťažoval, že Kistapolcsányiovci opevňujú kaštieľ drevom vyrúbaným z ich lesa. Dňa 1. apríla 1535 János Zabláthy z Hrušova (Hrussó) so svojimi mužmi napadol a podpáli pevnosť, ktorá bola v tom čase vo vlastníctve Tamása a Györgya Kistapolcsányiovcov.
V druhej polovici 16. storočia ju dal znovu postaviť János Kistapolcsányi (†1598). Smrťou Pála Kistapolcsányiho (†1611) a neskôr jeho sestry Ilony (†1614) rod vymrel a panstvo prešlo pod Kráľovskú komoru. V roku 1616 ho kráľ Mátyás II. predal barónovi Lászlóovi Hetésimu Pethe. Rukou jeho dcéry Anny sa dostal do vlastníctva Pála Rákóczyho z Felsővadászu. V roku 1636 ho po ňom zdedil jeho syn László Rákóczi, ktorý bol ešte malým dieťaťom, preto na panstvo dlho dohliadal jeho poručník, György Rákóczi. László Rákóczi sa stal skutočným pánom Topoľčianok (Kistapolcsány) až od roku 1660 a následne dal hrad prestavať na kaštieľ v renesančnom štýle. Podľa nápisu na erbe nad vchodom do kaštieľa bola prestavba dokončená v roku 1662. Z dôvodu tureckého nebezpečenstva bol v rokoch 1665 až 1667 opäť opevnený, dočasne tu pôsobilo aj vojenské veliteľstvo, napokon ho však pre jeho nedostatočné opevnenie vojaci opustili.
Jediná dcéra a zároveň dedička Lászlóa Rákócziho Erzsébet bola najprv vydatá za Ádáma Erdődyho a následne po jeho smrti (1668) sa v roku 1670 vydala za Ádámovho bratranca, Györgya (II.) Erdődyho. Ferenc Rákóczi II. sa v mladosti niekoľkokrát zdržiaval na kaštieli svojej tety. Tu sa 28. mája 1696 na poludnie narodil dlho očakávaný mužský potomok, ktorý bol pokrstený ako Lipót Lajos György a ktorého pod svätenou vodou krstu držala samotná Erzsébet Rákóczi. (Rákócziho prvorodené dieťa však zomrelo už v septembri 1699). Po vypuknutí Rákócziho povstania utiekla Erzsébet Rákóczi do Chorvátska, hradný kaštieľ v Topoľčiankach (Kistapolcsány) obsadili počas svojho ťaženia v oblasti Hornej zeme Ocskayho kuruci a jeho veliteľom sa stal István Czeglédi. Po porážke Ocskayho v Leviciach (Léva) (31. október 1703) ušli 72 hajdúsi, ktorí kaštieľ strážili a samotný Czeglédi sa dostal do cisárskeho zajatia a jeden rok bol väznený v Komárne (Komárom). Po víťazstve Bercsényiho pri Zvolene (Zólyom) (15. november 1703) sa kaštieľ opäť dostal do rúk kurucov. Za jeho múrmi sa viackráť zdržiaval aj Rákóczi, naposledy pri úteku z bitky pri Trenčíne (Trencsén) Dňa 4. augusta 1708 sa tu zastavil na krátky odpočinok. Kaštieľ, ktorý vyprázdnili kuruci, obsadili v októbri 1708 vojská Jánosa Pálffyho.
V roku 1710, keď už mali okolie stabilne pod kontrolou cisárske jednotky, kráľ József I. predal chátrajúcu budovu Koháryovcom. Od nich ju v roku 1711 kúpil Károly Zichy a začal s jeho prestavbou. V roku 1742 kúpil kaštieľ a jeho panstvo Ádám Keglevich, po ktorom ho zdedil jeho syn József. Výstavba klasicistického krídla budovy na mieste južného krídla kaštieľa je spojená s menom Jánosa Nepomuka Keglevicha (1786–1856). V rukách jeho syna Istvána sa však panstvo postupne zadĺžilo, a tak ho mohol v roku 1890 kúpiť arcivojvoda Károly Habsburg-Lotaringský (†1896). Kaštieľ zostal do roku 1918 vo vlastníctve jeho rodiny. V rokoch 1923 až 1950 bol letnou rezidenciou československých prezidentov a v roku 1951 sa dostal do správy Slovenského odborového zväzu. V súčasnosti funguje ako hotel a čiastočne ako múzeum.
V roku 1990 na nádvorí kaštieľa počas šiestich mesiacov prebiehali pod vedením Mateja Ruttkayho vykopávky na záchranu nálezov z územia stredovekého hradu, ktorý bol úplne zničený. Počas týchto prác odkryli základové múry stredovekého kaštieľa. Nnašli sa aj viaceré úlomky keramiky, nádoby, panvice, jeden bronzový svietnik, nôž s kostenou rukoväťou zo 17. storočia, ako aj veľké množstvo kachľového obkladu z 15-17. storočia.
Hrad na území nádvoria dnešného kaštieľa začali stavať v druhej polovici 13. storočia. Najprv bola postavená kamenná budova veže s takmer štvorcovým pôdorysom, ktorej horné podlažie bolo pravdepodobne drevené. Ďalšie rozširovanie územia hradu obmedzila ochranná priekopa postavená okolo prvej veže. V 14. storočí bola centrálna veža prestavaná a okolo nej postavili ďalšie časti budovy v priestore ohraničenom bývalou vodnou priekopou. Takto vybudovaný stredoveký hrad s rozmermi 22,5×19,5 metra mal nepravidelný pôdorys, pretože pri jeho výstavbe bolo potrebné zohľadniť okrem pôvodnej línie priekopy aj danosti terénu. Vchod na územie hradu bol vytvorený na južnej strane, kde sa pri vykopávkach odkryl rampovitý vstup do pivnice (Ruttkay predpokladá pri vchode drevený most vedúci na prízemie). Na súhrnných pôdorysoch vykopávok z roku 1990 sa okrem častí budovy stredovekého hradu a niektorých jeho miestností objavili aj určité úseky vodnej priekopy. Pri vykopávkach objavili aj pozostatky studne s priemerom 1,2 metra, ktorá bola postavená medzi severnými múrmi a priekopou hradu nepravidelného pôdorysu počas výstavby v 15. storočí. Začiatkom 16. storočia pristavali k východnej časti hradu vo vnútri územia ohraničeného bývalou priekopou vežu lichobežníkového tvaru o veľkosti 4,2×3,3 metrov s kamenným pilierom veľkosti 70×65 cm uprostred.
Hrad v roku 1535 zhorel a bol zničený, čoho stopy boli tiež odkryté počas výskumu. Skaza bola taká veľká, že v roku 1559 sa rozhodli hrad zbúrať. Jeho priekopy zasypali, staršie miestnosti boli v druhej polovici 16. storočia a v 17. storočí naplnené zeminou. Na mieste niekdajšieho hradu a v jeho širšom okolí dal János Kistapolcsányi postaviť čiastočne z materiálu pôvodného hradu nový oveľa väčší hrad nepravidelného pôdorysu pripomínajúceho lichobežník. V prvej fáze tejto výstavby bola dokončená severná časť nového hradu s dvoma vežami, z ktorých severná mala takmer podkovový pôdorys, pričom východná bola postavená s pôdorysom troch štvrtín kruhu. Pravdepodobne vtedy bola postavená aj jedna časť východného krídla nového hradu. V druhej polovici 16. storočia bolo postavené aj západné krídlo novej budovy hradu a jeho miestnosti, juhozápadná a južná nárožná veža, ako aj stena, ktorá ich spájala. Okolo nového hradu bola vytvorená hradná priekopa, ktorá obkolesovala oveľa väčšie územie ako stará a jej pozostatky sú dodnes viditeľné na východnej a severnej strane kaštieľa. Táto priekopa, ako aj niekdajšie drevené ohradenie boli dokončené v roku 1655. Uprostred nového hradu, ktorý na nachádzal približne v centrálnej časti starej zbúranej pevnosti, vykopali novú studňu, v blízkosti ktorej sa pri vykopávkach odkryla murovaná odpadová jama. Takto prestavaný hrad spomínajú ako jednu z pevností v boji proti Turkom.
Po roku 1659 sa začalo s prestavbou hradu na renesančný kaštieľ. Pozdĺž východného obranného múru postavili nové obytné krídlo, respektíve v predpolí južného múru postavili novú časť budovy pripojenú k vonkajšej rovine južnej veže, pričom pri jej výstavbe bola juhozápadná nárožná veža zbúraná, respektíve prestavaná. Staršie budovy boli navýšené o jedno podlažie a vytvorilo sa vnútorné nádvorie v renesančnom štýle. Po roku 1711 boli budovy poškodené v bojoch obnovené. Ďalšie veľké stavebné práce sa uskutočnili v 20. rokoch 19. storočia, kedy bolo južné krídlo kaštieľa zo 17. storočia a veže nachádzajúce sa na jeho juhovýchodnom a juhozápadnom nároží zbúrané a využitím ich častí postavili na základe návrhov viedenského architekta Aloisa Pichla klasicistický kaštieľ, ktorý tu stojí dodnes. Károly Habsburg-Lotaringský vybavil na konci 19. storočia budovu vodovodom a elektrickým osvetlením a začiatkom 20. rokov 20. storočia sa budova dostala do vlastníctva štátu. V rokoch 1922 až 1924 bola opäť zrenovovaná, aby bola vhodná na reprezentačné účely štátnych predstaviteľov. Kaštieľ je obklopený udržiavaným parkom na úrovni.
Zdroje:
Thaly 1885–1892. III. 58.
Thaly 1905. II. 26.
Demkó 1914. 224, 226.
Csánki 1925. 289.
Haiczl 1932a. 20–21, 30, 33–34, 40–41.
Ethey 1933. 49–50.
Esze 1955. 335.
Györffy ÁMF I. 479–480.
H. Takács 1970. 206–207.
Ruttkay 1991. 255–264, 267.
Horváth 1998. 74.
Koppány 1999. 165.
Petrovay 2002. 107–111.
Benda 2007. 113.
Ruttkay 2008. 123–125, 233–234.
Arany 2010. 101.
Podhorányi 2014. 69–70.
Fotografie:
Južné krídlo postavené v 19. storočí s hlavným vchodom
Na dvore dnešného kaštieľa stál stredoveký hrad
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Kistapolcsány, 619–623.