Trnava – mestské hradby
Karczag Ákos – Szabó Tibor
H Nagyszombat, Pozsony vm.
Sk Trnava
D Tirnau
48°22.878 S
017°35.472 V
Mesto Trnava (Nagyszombat) sa nachádza 45 km severovýchodne od Bratislavy (Pozsony) na Trnavskej pahorkatine medzi údolím Váhu a Malými Karpatmi a jeho mestské hradby z veľkej časti dodnes stoja.
Prvá písomná zmienka o Trnave (Nagyszombat) pochádza z roku 1211. Kráľ Béla IV. jej v roku 1238 udelil výsady slobodného kráľovského mesta, v čom zohrala dôležitú úlohu skutočnosť, že obec sa nachádzala na obchodnej ceste spájajúcej Ostrihom (Esztergom) s Českom. Podľa Ivana Staníka boli mestské hradby v najstaršej podobe postavené v tom čase, prvá zmienka o mestskom opevnení pochádza z roku 1258. Počas svojho ťaženia v roku 1271 obsadil český kráľ Ottokár II. aj mesto Trnava. Začiatkom 14. storočia sa dostala do mocenskej oblasti Mátého Csáka, jej rozvoj pokračoval až po smrti provinčného pána (1321) za panovania kráľa Károlya I., ktorý jej v rozvojji pomáhal privilégiami. V roku 1402 daroval kráľ Zsigmond mestu právo zastavenia tovaru a voľného obchodovania v krajine. V roku 1432 obsadili Trnavu husiti, ktorí sem vtrhli z Česka, a z mesta sa stiahli až po 3 rokoch. Ako bohaté obchodné mesto bola Trnava od 16. storočia lákavým cieľom nepriateľských armád. Dňa 5. mája 1605 sa mesto vzdalo hajdúchom Istvána Bocskaiho a v októbri 1619 vojskám sedmohradského kniežaťa Gábora Bethlena. O dva roky sa po protiútoku dostalo mesto do rúk Habsburgovcov. Dňa 25. júla 1683 vpochodovali do Trnavy kuruci Imreho Thökölyho, počas ich rabovania vypukol požiar a v dôsledku neho vyhorela väčšina domov.
Na konci prvého roka Rákócziho povstania, 4. decembra 1703 odkázalo mesto hlavnému generálovi Miklósovi Bercsényimu, že sa vzdáva a je otvorené prijať do svojich priestorov kurucov, čo sa o pár dní neskôr aj stalo. Keď cisársky poľný maršal Heister porazil Rákócziho vojská v bitke pri Trnave (Nagyszombat) (26. december 1704), obsadil Trnavu a dal zabiť zranených kurucov, ktorí sa nachádzali v meste. (Kurucký veliteľ mesta Ádám Duló padol už skôr počas bitky.) Pred presilou kuruckých vojsk 12. marca 1705 Heister ustúpil a dal vyprázdniť Trnavu, kde už na druhý deň Bercsényi postavil kuruckú stráž. Mesto zmenilo majiteľa ešte niekoľkokrát a do cisárskych rúk sa definitívne dostalo až po prehratej bitke pri Trenčíne (Trencsén) (3. august 1708). Vojensky zastarané mestské hradby začali vo väčšej miere búrať viac ako sto rokov po ukončení kuruckých hnutí, v rokoch 1802 až 1840.
Mestské opevnenie Trnavy (Nagyszombat) takmer pravidelného obdĺžnikového pôdorysu obklopovalo územie s rozlohou približne 56 hektárov. Celkové rozmery ohraničeného územia predstavujú 800×700 metrov tak, že dĺžka protiľahlých strán sa líši o približne 5 %. Pozdĺžna os chráneného územia je orientovaná v smere sever–severozápad a juh–juhovýchod.
Mestské opevnenie bolo postavené vo viacerých stavebných etapách. Prvý systém opevnenia je možné datovať do 13. storočia, jeho hlavnými prvkami boli veže takmer štvorcového pôdorysu vysoké päť podlaží. Zo 42 predpokladaných veží celého mestského opevnenia sa dodnes zachovalo 25 veží, z ktorých 17 bolo postavených počas prvej etapy výstavby. Pri archeologických vykopávkach identifikovali ďalšie štyri veže postavené v prvej etape výstavby, čím sa celkový počet veží postavených v 13. storočí zvýšil na 21. Tieto veže boli do druhej polovice 13. storočia spojené drevozemným obranným múrom. Mimo hradieb, pravdepodobne nie po celej dĺžke múrov, boli priekopy, ktoré napájala voda miestneho potoka.
Na obranných múroch z 13. storočia boli postavené štyri brány. Jedna z dvoch najdôležitejších brán, Horná brána, sa otvárala na západnej strane severných mestských hradieb a druhá bola Dolná brána postavená v západnej časti južných mestských hradieb. Okrem nich boli postavené ešte dve menšie brány: jednu tiež na severnom múre, ale blízko jeho východného konca (toto bola brána Maniga) a druhá bola brána Kislóca v blízkosti východného konca južného múru.
Štvorcové veže postavené v prvej perióde výstavby mali múry hrubé 2,3–2,35 metra, dĺžka ich strán bola 7,4–7,8 metra; ich vyhotovenie zodpovedalo samostatným vežiam budovaným v tomto období. Na prvom podlaží nemali otvory, vchod sa otváral na druhom podlaží a poschodia oddelené dreveným stropom boli spojené rebríkmi. Na horných poschodiach veží boli strieľne smerujúce dopredu a do strán. Počas neskoršej výstavby boli pôvodne päťpodlažné veže z prvej etapy výstavby búraním jednotne znížené do polovice štvrtého podlažia. Z obranného múru postaveného medzi vežami z 13. storočia sa na západnej a východnej strane zachovali zvyšky zemného valu, ktoré vznikli pravdepodobne pri rozoberaní pôvodného obranného múru drevozemnej konštrukcie.
Vzájomná vzdialenosť veží z 13. storočia sa na západnom múre pohybovala od 120 do 130 metrov. Na severnom, východnom a južnom múre boli veže z tej istej periódy postavené priemerne v odstupe 60 metrov, s výnimkou veží v blízkosti nárožných veží mestských hradieb, kde bola ich vzdialenosť od nárožných veží 45 až 100 metrov (zo štyroch nárožných veží postavených k mestským hradbám sa zachovali tri, severovýchodná veža bola zbúraná).
V ďalšej fáze výstavby okolo roku 1270 boli hradby drevozemnej konštrukcie vymenené za obranné múry (tehlové múry), avšak ani zďaleka nie je isté, či sa táto prestavba týkala celých mestských hradieb.
V ďalšej významnej etape výstavby v 14. storočí prestavali obranný múr, ktorý čiastočne spojili so štvorcovými vežami z 13. storočia a posilnili ho novými vežami otvorenými smerom dozadu. Staršie veže začlenili do systému nových hradieb tak, že s prihliadnutím na existujúce danosti vyskakovali od 0,6 do 3,6 metra dopredu z roviny obranných múrov. Veže otvorené smerom dozadu boli postavené v blízkosti zatvorených veží, ktoré boli skôr postavené vo veľmi veľkej vzdialenosti od seba, resp. nahradili veže z 13. storočia, ktoré boli zničené pred 3. etapou výstavby. Z múrov vybavených hradbovou ochodzou bolo možné vstúpiť priamo do jednotlivých veží, v prípade viacerých veží sa však podrobnosti ešte archeologicky nepotvrdili.
V období tureckej expanzie v rokoch 1553 až 1556 boli mestské hradby opäť posilnené a prestavané podľa plánov Pietra Ferrabosca, avšak moderné prvky opevnenia, ktoré zodpovedali vtedajšiemu delostreleckému vedeniu vojen, bašty neboli v tom čase postavené. Okrem štyroch brán vytvorených v 13. storočí boli neskôr v múroch otvorené ďalšie brány. V strede západných hradieb v blízkosti kostola Sv. Jakuba bola postavená jedna brána, naproti nej na východnom múre blízko baziliky Sv. Mikuláša ďalšia a napokon vznikla brána aj pri juhozápadnej nárožnej veži mestských hradieb.
Bránové veže postavené pri najstarších štyroch bránach, ako aj časť hradieb zbúrali v priebehu 19. storočia. Mestské hradby a veže sa vo veľkej miere zachovali v dobrom stave, zrekonštruované alebo schátralé, aj v súčasnosti je možné vidieť dlhé úseky hradieb, najmä na východnej strane. Obranné múry boli zničené predovšetkým na južnej strane a v severozápadnej časti.
Zdroje:
Thaly 1885–1892. III. 83, 304, 332–333.
MVV Pozsony 1904. 196, 525–526.
Gárdonyi 1941. 11.
Nagy 1961. 241.
Marosi 1974. 57.
Staník 1985. 9–13.
G. Györffy 1991. 38.
Rábik 2006. 6–7.
Staník 2009. 26–30, 33–39, 44–46.
Szende 2010. 149.
Fotografia:
Detail západnej strany mestských hradieb s jednou vežou
Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:
Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, II. kötet, Nagyszombat – városfal, 830–832.