Opevnené miesta Hornej zeme a Zakarpatskej oblasti – úvodná štúdia

Opevnené miesta Hornej zeme a Zakarpatskej oblasti – úvodná štúdia

Opevnené miesta Hornej zeme a Zakarpatskej oblasti

(hrady, hradné kaštiele, mestské hradby, kostolné hrady, jaskynné hrady, valy a pevnosti od 10. storočia do konca 19. storočia)

Úvod 

V tejto publikácii, ktorá je akoby pokračovaním nášho zväzku, ktorý vyšiel v dvoch vydania s názvom Opevnené miesta Sedmohradska, Partia a Banátu, sme predstavili pevnosti nachádzajúce sa v severných častiach niekdajšieho Uhorského kráľovstva. V priebehu zbierania materiálov a prieskumu literárnych zdrojov predstavovalo veľký problém to, že na nami skúmanom území sú publikácie týkajúce sa vykopávok a archeologických výskumov stavieb, ako aj štúdie, ktoré ich zhŕňajú, dostupné väčšinou iba v slovenskom jazyku. Pri tvorbe našej knihy, ktorá sa usiluje o komplexnosť, sme sa museli vysporiadať aj s tým, že najnovšia publikácia vymenúvajúca hrady, napísaná s vedeckými nárokmi a vydaná u našich severných susedov (Miroslav Plaček – Martin Bóna: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007.) obsahuje tiež iba všeobecne známe väčšie hrady a zrúcaniny hradov (spolu 150 lokalít). Ak však vezmeme do úvahy aj hrady datované do stredoveku, avšak dodnes zničené a identifikovateľné iba podľa stôp, ako aj castella, mestské hradby, kostolné hrady, novoveké valy a jaskynné hrady, počet opevnených miest nachádzajúcich sa na Hornej zemi sa blíži k siedmim stovkám. 

Toto všetko nás však neodradilo, práve naopak, kvôli tomu sme považovali za absolútne potrebné a aktuálne vytvoriť nový moderný zväzok obsahujúci historické a archeologické výskumy v tejto oblasti. Po niekoľkoročnej výskumnej činnosti a objasňovaní historických aspektov máme pocit, že sa nám podarilo poskytnúť čitateľovi primerane objektívne a triezve zhrnutie  postavené na korektných historických základoch. 

Počas zostavovania sme sa snažili predstaviť čo najviac opevnených miest Hornej zeme a Zakarpatskej oblasti tak, aby bol opis v každom prípade založený na prieskume miesta, fotodokumentácii a preštudovaní súvisiacich publikácií. Vzhľadom na obmedzenia rozsahu nemohla byť naším cieľom príprava detailných historických opisov, resp. umelecko-historických analýz, namiesto toho sme opäť kládli veľký dôraz na presnú identifikáciu lokalít a predstavenie súčasného stavu.

Pod súhrnným pojmom „opevnené miesta“ rozumieme akúkoľvek stavbu vybavenú nejakým obranným prvkom a vytvorenú spôsobom vhodným na obranu. Preto naša prezentácia zahŕňa hrady preskúmanej oblasti (či už kamenné hrady alebo drevozemné hrady), opevnené kaštiele, mestské hradby, castella, strážne veže, kostolné hrady, jaskynné hrady, pevnosti, resp. novoveké valy a trvalé bojové stanovištia. Opevnené kostoly jednotne označujeme v našej práci ako kostolné hrady, hoci si uvedomujeme terminologické nejasnosti s tým spojené. 

Časové ohraničenie nášho prieskumu sa pohybovalo od začiatku 10. storočia do konca 19. storočia. Z hradov vybudovaných pred 10. storočím uvádzame v našom zväzku iba tie, na ktorých použitie a opätovné využitie sme našli odkazy v príslušnej odbornej literatúre.

Priestorové hranice nášho zberu sme stanovili na hraniciach územia dnešného Slovenska a zakarpatskej časti Ukrajiny. V niekoľkých prípadoch sme však od tohto organizačného princípu odbočili. Urobili sme tak v prípade, keď sme za hranicami z roku 1914, avšak v ich blízkosti našli opevnené miesta súvisiace s dejinami Uhorského kráľovstva. Takéto výnimky sme urobili v prípade opisu pevnosti a trvalých bojových stanovíšť pri Jablonke, opevnených táborov aliancie z Bari postavených pri južných hraniciach Poľska, ako aj dlhého valového opevnenia vybudovaného na obranu pred kuruckými útokmi pozdĺž západného brehu rieky Morava. V prípade komárňanskej (komáromi) sústavy opevnení sme v záujme lepšieho pochopenia spoločne opisovali prvky slovenských opevnení a pevností nachádzajúcich sa v Maďarsku. 

Nami skúmané hrady a kostoly sme v posledných rokoch bez výnimky preskúmali na mieste, preto poskytnuté informácie a opisy pochádzajú z prvej ruky, sú aktuálne a spoľahlivé. Pripravili sme aj opis zaniknutých, ale významných hradov svojej doby, napriek tomu, že pri prieskume ich lokality sme nenašli žiadne významné pozostatky. 

Pri opise jednotlivých opevnených miest uvádzame najdôležitejšie súvisiace historické údaje a udalosti. Predpokladáme však, že čitateľ pozná aspoň hlavnejšie línie dejín Uhorského kráľovstva, preto sa im samostatne nevenujeme. 

Aj keď cieľom našej práce bolo predstaviť hrady a pevnosti vybraných oblastí a rozhodne sme sa nesnažili o historický prehľad, nebolo možné, aby sme neobjasnili naše stanovisko týkajúce sa niektorých zásadných otázok. Patrí k nim aj pomenovanie skúmaných geografických celkov a používanie ich názvov.

Naši slovenskí susedia aj v súčasnosti často protestujú proti názvu územia dnešného Slovenska Horná zem (Felvidék), ktorý je v Maďarsku rozšírený. Čo sa týka názvu regiónu, ktorý používame aj my, je pravda, že maďarský hovorový jazyk označuje celé územie Československej republiky založenej v roku 1918 na východ do rieky Morava ako Horná zem (Felvidék), avšak tento názov vždy používa ako názov regiónu a nie politického zoskupenia. Pod pojmom Horná zem sa do 19. storočia rozumeli severné hornaté oblasti Maďarska obývané predovšetkým Slovákmi. Okrem toho sa pre severnú časť krajiny používali aj iné názvy, navyše ako spoločné pomenovanie odlišných území rôznej veľkosti. Takto napríklad názov Horné Uhorsko z 19. storočia slúžil na označenie územia väčšieho ako je dnešné Slovensko, približne od línie severného brehu Dunaja, cez líniu Vác–Eger–Miskolc, zahŕňajúc dnešnú Zakarpatskú oblasť označoval aj región Hornej Tisy. 

Ani pomenovanie Zakarpatská oblasť (Kárpátalja), ktorá bola v rokoch 1919 až 1939 súčasťou Československej republiky, nemá tradíciu pred obdobím 20. storočia. Jej územie bolo Trianonskou mierovou zmluvou pripojené od Maďarska k Československu pod názvom Podkarpatská Rus. Aj maďarský hovorový jazyk začal používať názov Zakarpatská oblasť až po roku 1920.

Používaním historicky vytvorených geografických názvov Hornej zeme a Zakarpatskej oblasti nebolo našim cieľom uraziť Slovákov alebo Rusínov, ale v danom prípade sa pri písaní knihy v maďarskom jazyku nemôžeme vzdať ich používania.

Na presnú lokalizáciu jednotlivých objektov sme použili výrezy máp vyhotovených počas Tretieho vojenského prieskumu (1869–1887) s mierkou 1:25 000 a 1:75 000, vojenské mapy vypracované v rokoch 1941 až 1943 s mierkou 1:50 000, moderné mapy s mierkou 1:25 000 a všeobecne známe turistické mapy s mierkou 1:50 000. V prílohe našej knihy sa nachádza rozkladacia veľkorozmerná mapa, ktorá uľahčuje pochopenie umiestnenia predstavených pevností. Okrem máp a opisov sme všade, kde to bolo možné, zverejnili aj pomocný pôdorys a rekonštrukčný nákres. Kde sme nemali k dispozícii prieskumný výkres, ktorý bolo možné prevziať z odbornej literatúry, vyhotovili sme počas našich prieskumov na mieste svoje vlastné náčrty pôdorysov alebo vlastné mapovanie. Pri predstavovaní novovekých pevností často prikladáme dobové mapy, resp. ich detaily. V niekoľkých prípadoch nám dobové veduty a rytiny pomohli predstaviť určité detaily presnejšie.

Pri editovaní našej práce sme použili maďarské názvy obcí v blízkosti opevnených miest v abecednom poradí, zároveň sme vo forme prílohy k našej knihe pripojili viacjazyčný zoznam názvov obcí, aby sme uľahčili identifikáciu jednotlivých obcí. 

Na zostavenie zoznamu názvov obcí sme použili Maďarský slovník na identifikáciu názvu obcí (Magyar helységnév-azonosító szótár) od Györgya Lelkesa (Baja, 1998), resp. jeho rozšírené vydanie, ktoré vyšlo v Budapešti (Budapest) v roku 2011, na základe zoznamu názvov uhorských obcí založeného na sčítaní obyvateľstva v roku 1910.

Veľkú väčšinu fotografií v knihe vyhotovili autori a iba v niekoľkých prípadoch použili kvalitnejšie zábery svojich priateľov, prieskumníkov hradov. V prípade zverejnených fotografií nikdy nebolo cieľom čakanie na najlepšie svetelné podmienky, ani nájdenie najlepších uhlov, ale predstavenie najtypickejších pohľadov a detailov. Všade, kde to bolo možné, sa vyhotovila aj fotografia z diaľky, aby sa ukázala geografická poloha zrúcanín.

Moravania, Slovania a Maďari z perspektívy tisíc a sto rokov

Vzhľadom na to, že za začiatok časového obdobia nášho lexikónu hradov sme si vybrali objavenie sa uhorskej nadvlády na Hornej zemi, ku ktorej došlo po zaujatí vlasti Maďarmi, nemôžeme sa vyhnúť krátkemu historicko-geografickému prieskumu tohto kľúčového obdobia. 

Na základe oficiálneho slovenského stanoviska vznikla Veľká Morava v 9. storočí po roku 833 ako historický predchodca dnešného Slovenska a neskôr v priebehu 70-tych rokov 9. storočia vznikla za vlády kráľa Svätopluka I. tzv. Veľkomoravská ríša, ktorá aj dnes zohráva zásadnú úlohu pri formovaní slovenského pohľadu na dejiny. Podľa našich historikov (Gyula Pauler, István Bóna, György Györffy, Szabolcs Vajay, atď.) tvoril Moravský štát oblasť medzi Českomoravskou vrchovinou a Hronom. V 19. storočí takto uvažovali aj známi slovenskí historici ako Pavol Jozef Šafárik alebo František Sasinek. Tento názor sa však na slovenskej strane v druhej polovici 20. storočia radikálne zmenil. Dobre to odzrkadľuje dielo Jána Dekana z roku 1980 o období a umení Veľkomoravskej ríše; na základe jednej z jeho máp siahala Morava po roku 874 od Českej kotliny po Zemplín. Na stránkach publikácie Historický časopis (1985) a Studia Historica Slovaca (1988) sa historici Matúš Kučera a Peter Ratkoš jednotne zhodli spolu s viacerými archeológmi, že Veľkomoravská ríša siahala na východe až po miesto, kde pramení rieka Uh, a na severe ju ohraničoval hrebeň Karpát. Podľa ich názoru územie Veľkej Moravy pokrývalo počas vlády Svätopluka celé dnešné Slovensko a podľa Lubomíra Haulika dokonca dosahovalo rozlohu 380 tisíc km2 a zaberalo významnú časť územia krajín, ktoré v súčasnosti hraničia so Slovenskom.

Novodobí českí a slovenskí výskumníci s obľubou nazývajú Veľkomoravskou ríšou niekdajšie slovanské kniežatstvá v údolí Moravy a okolo Nitry, ktoré sa v roku 833 spojili, hoci ani jedna dobová listina, kronika alebo dokument ich tak nenazývajú. Cisár Konštantín (Porfyrogenet) II. vo svojom diele De administrando imperio, ktoré vzniklo niekoľko desaťročí po páde Moravského kniežatstva v roku 950, viackrát spomína krajinu Magna Moravia (μεγάλη Μοραβία), ktorú však rozhodne umiestnil do strednej časti Balkánskeho polostrova. 

Tu je potrebné spomenúť, že ohľadom lokalizácie Moravského kniežatstva sa začala diskusia už od 70-tych rokov 20. storočia, najmä v nadväznosti na prácu Imreho Bobu. Na rozdiel od tradičnej predstavy o polohe Moravského kniežatstva vytvorenej počas stáročí, Boba a jeho prívrženci ho umiestňujú odlišne do oblasti severného Balkánu, juhozápadného Sedmohradska a na územie medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ podľa nich obsadili územia severne od Dunaja až po rozmachu v roku 870. Tento systém prístupu je v zásade založený na novej interpretácii dobových dokumentov, avšak nie je podložený archeologickými nálezmi pochádzajúcimi z danej oblasti. 

Maďarská odborná literatúra nie je jednotná ohľadom obdobia pádu Moravského kniežatstva, výskum uvádza roky 902–908. (Gyula Kristó datuje porážku Moravanov ešte skôr, do roku 900). Ako to asi najnázornejšie opisuje László Koszta, Maďari v roku 902 vytlačili Moravanov z okolia Nitry a údolia Váhu a tento proces nakoniec vyvrcholil bitkou pri Bratislave (Pozsony) v roku 907 (podľa Bélu Miklósa Szőkeho jej dejiskom mohol byť Mosaburg, v okolí dnešného Zalaváru). V dôsledku tejto bitky sa začiatkom 10. storočia dostalo územie medzi riekami Váh a Nitra, pozdĺž Hronu a Matúšová zem pod uhorskú nadvládu. Slovenskí výskumníci naopak argumentujú za postupnú uhorskú okupáciu v priebehu 10. storočia a túto dobu označujú ako prechodné obdobie. 

Archeologické nálezy potvrdzujú, že po roku 900 zostalo slovanské obyvateľstvo na tomto mieste aj napriek bojom. Na území Moravského kniežatstva došlo v roku 902 k stretu dvoch cudzích národov, bavorského a maďarského, čo nasvedčuje, že Morava v tom čase už ako samostatný štát neexistovala. Mieste slovanské obyvateľstvo takmer neodporovalo, keď Maďari po vyhnaní bavorských vojsk ovládli územie dnešnej Moravy a západného Slovenska.

Skutočnosť, že medzi miestnym obyvateľstvom väčšinou slovanského pôvodu a Maďarmi nebol nepriateľský vzťah, dobre ilustruje cintorín z 9-10. storočia odkrytý na okraji Lupky na západnom úpätí Zoboru, severne od Nitry (Nyitra). Okrem slovanských hrobov tam odkryli aj maďarské hroby z 10. storočia (čo jednoznačne potvrdili doplnky pohrebných obradov).

Zdroje:

Kniezsa 1938. 399–403. Ratkoš 1965. 158–159. Vajay 1968. 41–42, 94–95. Dekan 1980. 50. Püspöki 1982. 3–24. Györffy 1982. 298–301. Senga 1983. 307, 343. Györffy 1984. 589–590, 597–604, 634–639. Szarka 1986. 17–18. KMTL 652. Vékony 1986. 12–13. Chropovský–Ruttkay 1988. 15–50. Lukačka 1994. 136–138. Boba 1996. 1–141. Krekovič 2004. 51–52. Petrovics 2005. 175–199, 261–267. Nevizánszky 2007. 6–14. Koszta 2009. 266–267. P. Kazán 2010. 179–184, 186. Kováč 2011. 35. Langó 2012. 256–260. Katona-Kiss 2012. 199–218. Szőke 2014. 48–59, 87–93, 114–115.

Predstavenie opevnených miest podľa zoznamu názvov nepoukazuje na historické súvislosti a súvislosti z hľadiska hradnej architektúry medzi jednotlivými miestami, preto sa v ďalšej časti pokúsime poskytnúť stručný prehľad o charakteristických typoch pevností v danom období. Naše opisy práve v dôsledku ich stručnosti zrejme nedokážu nahradiť významné a rozsiahle knihy a štúdie, ktoré sa v posledných desaťročiach objavili v tejto tematike.

O slovanských hradoch postavených v 8–9. storočí a ich ďalšom živote po maďarskom zaujatí vlasti (začiatok 10. storočia)

Počet hradov, ktoré slovenskí výskumníci datujú do obdobia 8-9. storočia počas existencie Moravského kniežatstva, je pomerne značný. Z nich sa táto kniha zaoberá iba tými, o ktorých ďalšom živote a využívaní v 10-11. storočí po maďarskom zaujatí vlasti sú k dispozícii spoľahlivé údaje. O týchto hradoch neexistuje v maďarskej odbornej literatúre samostatná moderná štúdia, je možné si prečítať niekoľko kratších opisov a nepriamych zmienok o niektorej z týchto pevností. Preto autori tohto zväzku považovali za dôležité venovať sa tejto tematike vo väčšom rozsahu. 

V prvom rade sa oplatí vytvoriť si prehľad o historických a typologických otázkach hradov z moravského obdobia (8-9. storočie) zo slovenskej perspektívy. Tejto tematike sa  do hĺbky venovali naposledy v roku 2004 Drahoslav Hulínek a Michal Čajka v súvislosti s včasnostredovekými hradiskami oravského regiónu (Včasnostredoveké hradiská na Orave v kontexte hradísk na strednom a západnom Slovensku. Slovenská Archeológia 52/1. [2004] 77–120.). Vo svojej štúdii sa pokúsili zhrnúť výsledky súvisiacich výskumov za posledných 40-50 rokov, resp. sa pokúsili načrtnúť obdobie vzniku týchto hradov a vytvorili aj komparatívne analýzy (základy slovanskej typológie hradov, ktorá je všeobecne uznávaná v slovenských archeologických kruhoch, položil ešte v polovici 80-tych rokov 20. storočia Čenĕk Staňa).

Podľa Hulínka a Čajku boli najstaršie hrady na území dnešného západného a stredného Slovenska postavené na prelome 8-9. storočia (o skoršej slovanskej výstavbe hradov nemôžeme hovoriť). Analýzou politického pozadia ich vzniku dospeli k záveru, že svoju úlohu pri tom zohrali útoky Frankov v rokoch 791–796, ktoré zvrhli nadvládu Avarov. K najstarším hradom, resp. opevneným sídlam patrili s najväčšou pravdepodobnosťou pevnosti Smolenice-Molpír (Szomolány-Molpír), Vyšný Kubín-Ostrá Skala (Felsőkubin-Éleskő) Devín (Dévény), Prievidza-Hradec (Privigye-Hradec), Pobedim-Hradište (Pobedény-Hradistye) a  Podhradište (Podhradistye), Podbranč-Starý Hrad (Berencsváralja-Óvár) (Majeričky), Podbranč-Podzámok-Starý Hrad (Berencsváralja-Podzámok-Óvár) a Istebné-Hrádok (Isztebne-Hrádok). Podmienečne tam zaraďujú aj opevnené sídla Bratislavy (Pozsony) a Starého Tekova (Óbars), avšak v prípade Starého Tekova poznamenávajú, že vykopávky zatiaľ nepotvrdili toto datovanie. Na prelome tých istých storočí alebo možno o niečo neskôr, v prvej tretine 9. Storočia, mohla byť postavená pevnosť Nitry na vrchole Martinského vrchu (Mártonhegy) a opevnené sídla Jasenovo-Vyšehrad (Turócjeszenő-Visegrád), Mužla-Čenkov (Muzsla-Csenke-puszta) a Svätý Jur (Bratislavská župa) (Szentgyörgy (Pozsony vm.)). 

Po tom, čo sa Mojmír okolo roku 833 dostal k moci aj v okolí Nitry, viac hradov zaniklo počas bojov o moc (napr. Pobedim (Pobedény)) alebo stratilo svoj význam (Vyšný Kubín (Felsőkubin)). Po vzniku Veľkej Moravy (833) boli postavené nové hrady, resp. niektoré staršie zrekonštruovali. Na začiatku druhej tretiny 9. storočia vznikli oba slovanské hrady Devínskej Novej Vsi (Dévényújfalu), Divinka-Veľký Vrch (Kisdivény-Nagyhegy) a Beckov (Beckó), ako aj kúria v Nitrianskej Blatnici (Nyitrasárfő). S týmto obdobím je podľa nich možné spojiť aj výstavbu hradov v Bratislave (Pozsony) a Nitre (Nyitra). Medzi pevnosti postavené na prelome 9-10. storočia patrí Hronský Beňadik-Beňadická skala (Garamszentbenedek-Szentbenedekkő), Detva-Kalamárka (Gyetva-Kalamárka) a v tom čase sa prestaval Svätý Jur-Neštich (Szentgyörgy-Nestich). Zámčisko na okraji Novej Bane (Újbánya Zámcisko) je už možné spojiť s 10. storočím. 

Podľa názoru slovenských autorov pôsobilo na území Veľkej Moravy počas jej existencie (833–902) 35–40 hradov (vrátane niekoľkých refúgií). Hoci pri organizácii Uhorského kráľovstva niekoľko hradov zaniklo (napr. Ducové (Ducó)), podľa autorov je možné preukázať kontinuitu v 9–10. storočí. Viaceré slovanské pevnosti boli v 13. storočí prestavané na kamenné hrady, na mieste niektorých vzniklo stredoveké mesto. Bratislava (Pozsony), Nitra (Nyitra), Trenčín (Trencsén), Starý Tekov (Óbars) nestratili zo svojho významu: stali sa župnými sídlami a zohrali významnú úlohu v dejinách Uhorského kráľovstva. Aj ostatné slovanské hrady sa stali miestnymi strediskami, strážne hrady a refúgiá sa aj naďalej využívali.

Na základe ich funkcií rozdelili Hulínek a Čajka hrady po vzniku Moravského kniežatstva do nasledovných skupín: 

1. Centrálne opevnené sídliská so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu, priamo podliehajúce správe kniežatstva – podľa nich na týchto miestach fungovala remeselná výroba, obchod aj náboženské stredisko, preto je možné tieto sídliská považovať za určité proto-mestá, aglomerácie mestského typu (civitas). Nitra (Nyitra) je spomedzi nich výnimočne dôležitá, ako aj Devín (Dévény) (s významnou vojensko-strategickou úlohou) a Bratislava (Pozsony), hoci o nej existuje iba málo údajov.

2. Lokálne správne centrum územno-administratívnych celkov – v severnej časti Veľkej Moravy bol takým Vyšný Kubín-Ostrá skala (Felsőkubin–Éleskő) a potom Divinka-Veľký Vrch (Kisdivény-Nagyhegy), ktorý ho nahradil. K podobnému premiestneniu došlo aj medzi Pobedimom (Pobedény) a Ducovým (Ducó). Lokálne centrum predpokladajú aj v prípade Zvolena-Môťovej (Zólyom-Mátyásfalva) a Jasenova-Vyšehradu (Turócjeszenő-Visegrád).

3. Hradiská s dominujúcou vojenskou a strážnou funkciou – boli vybudované na zvýšenie ochrany sídlisk patriacich do dvoch vyššie uvedených skupín a bola v nich umiestnená stála stráž (medzi inými Svätý Jur (Szentgyörgy), Zemianske Podhradie-Martáková skala (Nemesváralja-Martákova skala), Malé Kozmálovce-Grác (Kiskoszmály-Grác), Trenčianske Teplice-Čertova skala (Trencsénteplic-Ördög-szikla),  Detva-Kalamárka (Gyetva-Kalamárka), Lednice). 

4. Útočiskové hradiská (refúgiá) uvádzajú 16 takýchto lokalít, ale dodávajú, že ešte neboli preskúmané vykopávkami. Úlohu refúgia jednoznačne potvrdil archeologický výskum iba v prípade hradiska Skalka nad Váhom-Chochel (Vágsziklás-Chochel) a Zemianske Podhradie-Bašta (Nemesváralja-Basta). 

Hulínek a Čajka potom uvádzajú topografické charakteristiky (veľkosť hradov, ich geografickú polohu a konštrukciu opevnení). Na základe ich veľkosti rozlišujú tri typy: za najrozšírenejší bol považovaný malý slovanský typ hradu s rozlohou do troch hektárov.  Mohli to byť kúrie, lokálne centrá (Nitrianska Blatnica (Nyitrasárfő), Ducové (Ducó), Zvolen-Môťová (Zólyom-Mátyásfalva)) alebo menšie opevnené strážne miesta (obe slovanské pevnosti Devínskej Novej Vsi (Dévényújfalu), Detva-Kalamárka (Gyetva-Kalamárka), Hronský Beňadik-Beňadická skala (Garamszentbenedek-Szentbenedekkő), Malé Kozmálovce-Grác (Kiskoszmály-Grác), Mužla-Čenkov Muzsla-Csenke-puszta), Tlmače (Garamtolmács)). 

Jedna časť s rozmermi 3–10 hektárov mala sídliskovú aglomeráciu, predmestie: Nitra (Nyitra) (8,5 hektára), Bratislava (Pozsony) (5,5 hektára), Devín (Dévény) (6,5 hektára). Patrilo sem viac opevnených lokálnych centier, ako napr. Vyšný Kubín-Ostrá Skala (Felsőkubin-Éleskő) a niektoré hradiská s vojenskou a strážnou funkciou. Existuje aj niekoľko príkladov na hrady s rozlohou nad 10 hektárov (Divinka (Kisdivény) a Hradisko nad Zemianskym Podhradím-Bošácou (Nemesváralja-Bosác)), avšak to boli iba riedko zastavané sídliská.

Pokiaľ ide o obrannú techniku týchto hradov, pri hradoch z 8–10. storočia najprv vykopali priekopy. Následne vznikali jednoduché alebo kombinované opevnenia. Pri jednoduchom type bola zapustená drevená palisáda do priekopy vykopanej pre koly alebo palisády umiestnili do priekopy a násypu (valu). Pri kombinovaných vznikla konštrukcia podobná stohovaniu alebo komorová konštrukcia, prípadne plášťová konštrukcia.

Dvojica autorov Hulínek a Čajka nakoniec uvádzajú asi 80 opevnených miest na západnom a strednom Slovensku, avšak rýchlo uvádzajú, že poznatky o nich sú rôzne, intenzita a detailnosť výskumov nie sú rovnaké a na viacerých miestach neúplné. Aj datovanie je možné označiť za problematické: väčšinou sa uskutočňuje na základe keramiky nájdenej na mieste, presné stanovenie jej veku je však väčšinou neisté. Často je dokonca ťažké určiť účel hradu. V prípade niektorých raných hradov sa pri archeologickom výskume objavili stopy sídliska, avšak neskoršie prestavby často úplne zničili staršie opevnenia, preto sú v ich prípade odkázaní na domnienky. Celkovo považujú výskum, vykopávky a prieskum lokalít v súvislosti so slovanskými hradmi z 8-10. storočia za nedostatočný.

Štúdia Petra Šalkovského z roku 2012 tiež poukazuje na to, že v súvislosti s terminológiou a najmä chronológiou moravských a veľkomoravských pevností považovaných Slovákmi za včasnostredoveké je možné badať značné nejasnosti. Šalkovský preskúmal slovanské hrady, resp. opevnené sídliská, ktoré sú dnes na Slovensku známe a ktoré datuje do 8-10. storočia. V súvislosti s ich pomenovaním sa najprv venoval terminologickým otázkam, neustále sa snažil aplikovať zahraničné (nemecké, poľské, české) analógie a potom hrady klasifikoval a zoskupoval na základe analýz a interpretácií založených na viac-menej detailných údajoch. Bol však nútený uznať, že na niektorých z nich sa uskutočnil iba malý alebo žiadny archeologický výskum, a preto vo viacerých prípadoch neexistuje dostatočné množstvo údajov na presné chronologické zaradenie. Na inom mieste poznamenal, že mnohé lokality boli neadekvátne zdokumentované, ale verí, že budúci výskum pravdepodobne potvrdí predchádzajúce presvedčenia týkajúce sa určovania veku (Šalkovský 2012. 47–60.).

V slovenskej odbornej literatúre je možné dobre vidieť, že názor na datovanie jednotlivých včasnoslovanských hradov sa z času na čas mení. Do značnej miery to je spôsobené tým, že jednu danú pevnosť datujú rôznymi metódami: na základe povrchových nálezov, analýzou odkrytých javov a artefaktov nájdených vo vnútornom priestore, po preskúmaní valu a všeobecne aj pevnosti, analýzou zriedkavých historických zdrojov, zosumarizovaním opisov z odbornej literatúry alebo typologickou metódou. 

Keramika nájdená na povrchu alebo vykopaná slovenskými archeológmi väčšinou skutočne nie je použiteľná na datovanie presnejšie ako 100 rokov, chronológia keramiky moravského obdobia (8-9. storočia) nie je dostatočne vypracovaná, resp. je pomerne subjektívna. Presnosť datovania typologického porovnávania je tiež len približná a relatívna. 

Nedávno boli v prípade niekoľkých pevností vykonané aj rádiouhlíkové (14C-izotópové) merania. Joachim Henning a Matej Ruttkay podrobili výskumu hrady v Majcihove (Majtény), Pobedime (Pobedény), Bíni (Bény), Nitre (Nyitra), Bojnej (Nyitrabajna) a Bratislave (Pozsony). Táto metóda ešte stále datuje so značnou, približne 50-60 ročnou odchýlkou, predsa môže lepšie zodpovedať  určité otázky. Teóriu Tatiany Štefanovičovej, podľa ktorej na bratislavskom Hradnom vrchu stálo v 9. storočí jedno z centier, resp. hradov Veľkej Moravy, vylúčil práve výskum izotopov 14C a jednoznačne zaradil vznik najstaršieho valu Bratislavského hradu do polovice 10. storočia, resp. do obdobia o 60 rokov neskôr. Prekoncepcia Štefanovičovej bola v polovici 70-tych rokov 20. storočia niekoľkokrát publikovaná, avšak tento nečakaný výsledok dodnes nebol rozšírený, hoci v odborných kruhoch je všeobecne známy. 

Dendrochronologické datovanie je v súčasnosti považované za najúčinnejšiu prírodovedeckú metódu na spresnenie datovania. Na Slovensku ešte nie je kompletná celá chronológia letokruhu pre obdobie 8-10. storočia, aj keď vzhľadom na prírodné danosti regiónu na to existuje možnosť. V súvislosti so štúdiom moravských centier už bola táto výskumná metóda použitá, ako to spomína aj historik Charles R. Bowlus. Viedenský (bécsi) archeológ Erik Szameit informoval Bowlusa o tom, „že vzorky pochádzajúce z lokalít vykopávok uskutočnených na sever od Dunaja a podrobené dendrochnologickému výskumu priniesli prekvapivé výsledky. Dokazujú totiž, že pevnosti ako Mikulčice neboli postavené okolo roku 830, ako naznačovali menej presné rádiouhlíkové výskumy pomocou izotopu 14C, ale až po roku 870” (Bowlus 2005. 215–216.). Čo sa týka uhorskej mocenskej zmeny na území Hornej zeme v prvom desaťročí 10. storočia, dnes známe moravsko-slovanské hrady nachádzajúce sa v regióne Nitry, údolí Váhu a pozdĺž Hronu nezohrali kvôli absencii významnejších bojov osobitnú vojenskú úlohu. Niektoré z nich mohli zaniknúť už oveľa skôr, počas takmer permanentných moravsko-franských vojen a bratskej vojny medzi Svätoplukom II. a Mojmírom II., ktorá vypukla v roku 898. Niekoľko pevností (Devín (Dévény), Nitra (Nyitra), Trenčín (Trencsén), Beckov (Beckó), Zvolen-Môťová (Zólyom-Mátyásfalva)) zohrali neskôr dôležitú úlohu v dejinách Uhorského kráľovstva. Ďalšie významnejšie pevnosti, opevnené sídliská, kultové náboženské strediská (Nitrianska Blatnica (Nyitrasárfő), Ducové (Ducó), atď.) sa v priebehu 10. storočia postupne vyraďovali z používania. Zopár opevnených izolovaných slovanských sídlisk sa zachovalo ešte počas niekoľkých storočí (dobrým príkladom je Kossuthfalva a Sučany-Skala (Szucsány-Skala)). Na týchto miestach miestni obyvatelia starostlivo udržiavali valy chrániace obec, ktoré dlho poskytovali ochranu pred menšími útokmi. 

Severné Karpaty sa do konca 12. storočia snažila uhorská kráľovská moc udržať ako hraničný zásek, obranný pás. Územie pokryté horami a rozsiahlymi lesmi obývali predovšetkým Slovania, ktorí žili v malom počte, voľne organizovaní a vo veľkej vzdialenosti od seba, živili sa lovom, rybolovom a pastierstvom a boli zaradení do systému služobníctva a pohraničná stráž medzi nich nasadila strážcov a strelcov rôznych etník. Tieto menšie slovanské spoločenstvá sa vo vojnových časoch niekedy presunuli do opustených pevností, ktoré boli často dostatočne bezpečné už iba vďaka svojej prírodnej polohe. Ako uvádza štúdia Juraja Maleca, už od 11. storočia rozptýlené nálezy potvrdzujú, že tieto hrady poskytovali útočisko pre obyvateľov okolia niekedy až do 15. storočia (napríklad  Hatné (Hatna), Dolná Mariková-Široká (Alsómarikó-Siroká), Zemianske Podhradie-Martáková skala (Nemesváralja-Martáková skala)). Známe sú aj pevnosti slovanskej histórie, ktoré boli prestavané v neskoršej Árpádovskej dobe (Dolný Kamenec (Alsókemenec), Turie-Hrádek (Háromudvar-Hradek), Jasenovo-Vyšehrad (Turócjeszenő-Visegrád)). Do niektorých sa v priebehu 15. storočia zahniezdili aj husiti (Zemianske Podhradie-Bašta, Dolná Mariková-Široká, Jasenovo-Vyšehrad). Alojz Habovštiak vymenoval v jednej zo svojich publikácií 36 malých hradov vidieckej strednej šľachty postavených v 12-15. storočí (Habovštiak 1972. 4–8). V tejto štúdii sa nachádza viac pevností so slovanskou históriou z 8-9. storočia (Horné Jasenovo (Nagyjeszen), Blatnica – Hrádek, Hrádok (Temetvény-Hrádok), Prievidza (Privigye) – Hradec), Slovenské Pravno (Tótpróna)).

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: Dolný Kamenec (Alsókemenec), Dolná Mariková-Široká (Alsómarikó-Siroká), Ducové (Ducó), Turie-Hrádek (Háromudvar-Hradek), Kossuthfalva, Horné Jasenovo (Nagyjeszen), Zemianske Podhradie (Nemesváralja)-Martáková skala, Nitrianska Blatnica-Pusta (Nyitrasárfő-Puszta), Sučany (Szucsány) – Skala, Hrádok (Temetvény-Hrádok), Slovenské Pravno (Tótpróna), Jasenovo-Vyšehrad (Turócjeszenő-Visegrád).

Išpánske hrady, hradné išpánstva, lesné išpánstva

Začiatkom 10. storočia maďarské kmene, ktoré sa postupne zmocňovali Karpatskej kotliny, vytvorili na zabezpečenie nimi obývaného územia a jeho oddelenie od cudzích území systém hraničného záseku, širokého neobývaného pásu, ktorý bol však kontrolovaný strážnymi hliadkami. Vodca Taksony ho po prehratej bitke pri Lechu neďaleko Augsburgu posilnil najmä na západe výstavbou prekážok v hraničnom záseku. Podľa predpokladu Györgya Györffyho boli v tomto období postavené aj menšie pohraničné hrady a hrady na kontrolu ciest, hoci dodnes sa nenašli ich archeologické stopy. 

Podľa Györgya Györffyho bolo datovanie výstavby prvých hradov po maďarskom zaujatí vlasti dlho spájané so vznikom štátneho zriadenia v 11. storočí a vytvorením komitátov. Neskoršie archeologické a historické výskumy však dokázali, že v 10. storočí vzniklo v Karpatskej kotline niekoľko mocenských centier oddelených od územia nadvlády kniežaťa Gézu. Po ukončení obdobia nájazdov za účelom získavania koristi a po usadení sa dovtedy kočujúcich kmeňov posilňovali vlastníci svoje novovzniknuté strediská výstavbou hradov ešte pred vládou kráľa Istvána I. (Svätého).  

Systém išpánskych hradov väčšieho rozsahu, ktoré slúžili ako strediská komitátov vytvorených v 11. storočí, vznikol čiastočne výstavbou nových hradov a zriedkavejšie obsadením pevností starších mocenských stredísk. Hoci v nových centrách postavili za niekoľko desaťročí mnoho hradov, len ťažko sa tak mohlo stať na základe koncepcie centrálnej vlády a jej programu výstavby hradov, o čom svedčia rozdiely medzi valovými konštrukciami jednotlivých išpánskych hradov. Niekoľko dôležitých hradov stálo už pravdepodobne aj za čias kniežaťa Gézu (Győr, Veszprém, Gyulafehérvár, Ostrihom (Esztergom)), čo dokazuje, že takéto hrady vznikali aj pred vládou kráľa Istvána. Môžeme vidieť, že od druhej polovice 10. storočia bolo v západnej pohraničnej oblasti postavených niekoľko hradísk, ale ľahko sa dá sledovať aj rastúci počet hradov postavených vo vnútornej časti krajiny, v centrách organizovaných hradných provincií, neskorších komitátov, ktoré vznikli na zabezpečenie rastúcej moci Árpádovskej dynastie. Stav zastavania systému západných pohraničných hradov dokazujú letopisy Altaichi. O vojnovom ťažení cisára Henrika III. v roku 1042 písali, že obsadil deväť hradov severne od Dunaja. Tie stáli pravdepodobne v údolí Váhu, v Nitrianskej a Trenčianskej župe. Výstavbu hradov v 11. storočí výrazne ovplyvnili vojny, ktoré nasledovali po smrti kráľa Istvána, resp. tri desaťročia bojov v čase kniežatstva v rokoch 1042–1060 a 1063–1074. V tom čase došlo k obnove Nitry (Nyitra) a pravdepodobne aj k opevneniu Bratislavy (Pozsony) a Tekova (Bars). 

Maxim Mordovin vo svojom diele z roku 2016 uvádza komparatívne štúdie v otázkach českých, poľských a uhorských drevozemných hradov s valovou konštrukciou z 10–11. storočia. Počas analýzy použitej techniky výstavby s pomocou typológie Rudolfa Procházku, ktorá bola založená na základe ich konštrukcie, rozdelil dobové pevnosti do troch hlavných skupín. Hradiská s jednoduchými palisádovými múrmi, bez vnútornej konštrukcie, na vrchu vybavené iba palisádovou výstužou, ktoré zaradil do prvej skupiny, nie sú typické z hľadiska techniky výstavby uhorských išpánskych hradov. Valy s vnútornou rámovou konštrukciou zaradené do druhej skupiny boli najviac rozšírené vo vtedajšej uhorskej výstavbe hradov. Patrili sem tzv. vláknité valy, kde medzi rady trámov uložených kolmo na val sa ubíjala zemina, takže táto konštrukcia nebola samonosná. Pri výstavbe mrežovej konštrukcie, ktorá je výrazne odlišná od vláknitej, sa použité trámy ukladali krížom na seba a priestor medzi nimi sa počas výstavby dopĺňal zemou. Pri výstavbe mrežovej konštrukcie najmä v Poľsku s obľubou aplikovali rám s hákovým spájaním, kedy sa na spevnenie spojov trámového rámu použili pevnejšie pahýle konárov stromov ponechané na jednotlivých trámoch. Podobnú konštrukciu našli vo vale Bratislavy z Árpádovského obdobia. Do druhej skupiny patrí aj zatvorená kazetová konštrukcia, ktorá bola postavená ako úplne samonosná konštrukcia, kde tesárskou prácou vytvorené kazety dopĺňali v rámci samostatného pracovného postupu. Do tretej skupiny zaraďuje Mordovin valy s vnútorným rámom posilnené nasucho naukladaným kamenným múrom na vonkajšej strane. 

Hoci rozšírenie jednotlivých typov valov vykazuje určité geografické tendencie a je možné konštatovať aj to, že mrežové konštrukcie sa na našom území používali najmä v 9-10. storočí, pričom kazetové hlavne od polovice 10. storočia, avšak na základe valovej konštrukcie nie je možné hrady v Karpatskej kotline presne datovať. V prípade hradísk na Hornej zemi je možné niekedy objaviť predchádzajúce okolnosti slúžiace ako vzor pri výstavbe, v prípade Tlmačov (Garamtolmács) a Nitry (Nyitra) vplyv hradnej architektúry Moravského kniežatstva alebo poľský vplyv pri výstavbe valov hradov v regióne Hornej Tisy. Úpadok hradísk drevozemnej konštrukcie bol spôsobený okrem skutočnosti, že sa stali nemodernými aj začiatok donácie kráľovských hradných panstiev v 13. storočí a následné spoločensko-správne zmeny. 

Po vzniku kráľovských komitátov sa na konci 12. storočia zriadili lesné išpánstva z lesných panstiev a poľovných revírov, ktoré sa pravdepodobne dostali pod nadvládu panovníka už v 11. storočí. V severnej časti krajiny vzniklo na riedko obývaných zalesnených územiach zvolenské, turnianske, spišské, šarišské, beregské a ugočské lesné išpánstvo a lesné išpánstvo v oblasti Sárospataku. S rastom počtu obyvateľov a donáciou kráľovských panstiev na konci 13. storočia a v priebehu 14. storočia vznikli na území lesných išpánstiev nové župy. Na území lesných išpánstiev, ktoré sa venovali najmä lesnému a poľovnému hospodáreniu, postavili v 13. storočí na niekoľkých miestach kráľovské hrady. Zatiaľ nie je jasné, či hradisko Môťová (Mátyásfalva) patriace k Zvolenu (Zólyom) je možné považovať za kráľovskú rezidenciu a rovnako nejasným predpokladom je aj to, či odkryté zvyšky kostola datovaného do polovice 13. storočia na území zvolenského kaštieľa zo 14. storočia boli súčasťou kráľovskej kúrie. Isté však je, že Pustý hrad postavený na kopci týčiacom sa juhozápadne od Zvolena a v jeho blízkosti postavený Dolný hrad z 13. storočia patrili pod kráľovskú moc. V centre kráľovského súkromného panstva, ktoré sa oddelilo z komitátu Gemera a Borsodu, sa v 12. storočí začala výstavba Spišského (Szepes) hradu. V blízkosti obce Bukovina bol postavený v polovici 13. storočia Liptovský hrádok, inak nazývaný aj Veľký hrad. Znievsky (Znió) hrad v Turčianskej župe bol podľa prameňov obľúbeným miestom Bélu IV., ale objavila sa aj centrálna časť Šarišského (Sáros) hradu ako pevnosť, podľa ktorej bolo pomenované lesné išpánstvo. Okrem uvedených je pravdepodobne možné zaradiť medzi lesné išpánstva najstaršiu časť šarišského Kapušianskeho (Kapi) hradu, Michalov hrad v Kolačne (Kalacsna), hrad Nyalábvár v Ugočskej župe a dodnes presne nelokalizovaný hrad v Beregu. Môžeme vidieť, že tieto hrady, okrem zvolenskej Môťovej, už nenadväzovali na niekdajší spôsob výstavby drevozemných hradísk, ale s výnimkou komplexu Pustý hrad-Dolný hrad ich postavili s kamennými múrmi podľa neskoršieho systému stredovekých šľachtických súkromných hradov.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady:

Išpánske hrady: Nitra (Nyitra), Starý Tekov (Óbars), Bratislava (Pozsony), Zemplín (Zemplén), Variová-Boršova (Vári-Borsova). Lesné išpánske hrady: Spiš (Szepes), Veľký Šariš-Šariš (Nagysáros-Sáros), Zvolen-Pustý hrad (Zólyom-Pusztavár).

Súkromné hrady z 12–14. storočia

Po veľkých spoločenských zmenách, ktoré sa udiali počas vlády kráľa Istvána I. (Svätého), panovník organizoval aj pomery panstiev krajiny. Okrem kráľovských a cirkevných panstiev rozhodoval zákonník kráľa Istvána II. aj o právnom postavení svetských súkromných panstiev. V zásade rozlišoval dva druhy súkromných panstiev: dedičné a získané formou kráľovskej donácie. Vlastníkmi dedičných mohli byť potomkovia pokrstených náčelníkov a hláv klanov, ktorí boli zástancovia politiky Gézu a neskôr Istvána, ktorí si svoje obydlie typicky zriaďovali v centre svojich panstiev. V súčasnosti máme o nich ešte stále iba veľmi málo údajov. Panstvo formou donácie mohli ako odmenu za svoje služby získať od kráľa hostia, ktorí prišli do krajiny na žiadosť panovníka, a urodzení prišelci. Rozdiel medzi týmito dvoma druhmi panstiev sa časom vytratil.

O opevnených panských strediskách a sídlach vládcov z 10-11. storočia, ktorí ich vlastnili na základe vlastného práva, vieme iba málo, podľa predpokladu Györgya Györffyho pri organizácii komitátov získala silnejúca centrálna moc tieto strediská násilím alebo výmenou.  Rozšírenie jednoduchších opevnených šľachtických súkromných hradov postavených na menších panstvách je možné spresniť iba v určitých medziach, vo všeobecnosti je akceptované datovanie šľachtických sídiel nazývaných aj ako „malé hrady Árpádovskej doby“ od konca 12. storočia, ale niektorí výskumníci (József Dénes) predpokladajú aj skoršie datovanie. Erik Fügedi skúmal vo svojich prácach publikovaných v rokoch 1975 a 1977 iba súkromné pevnosti jednoznačne spomínané v listinách ako hrady (castrum, turris). Tieto hrady postavili ich majitelia na základe kráľovského povolenia a z odolných materiálov. O takýchto hornozemských pevnostiach postavených pred rokom 1270 sa zachovalo viac údajov, v určitých prípadoch vieme aj o takých kráľovských hradoch, ktoré boli postavené na území lesných išpánstiev (napr. Šariš (Sáros), Spišský hrad (Szepesvár), Zvolen-Pustý hrad (Zólyom-Pusztavár), ale do tohto obdobia je možné datovať aj Hričov (Hricsó), Šášov (Saskő), Jelenec (Gimes), Hrádok (Temetvény) a iné pevnosti. Menšie kamenné hrady postavené zvyčajne s vežami, palácom, niekde aj kaplnkou, sa mohli neskôr stať skutočnými centrami panstiev.

Krátko po vydaní knihy Erika Fügediho, od roku 1979 výskumníci (predovšetkým Gyula Nováki, György Sándorfi, Zsuzsa Miklós a József Dénes) hromadne identifikovali počas prehliadok lokalít pevnosti menších rozmerov bez viditeľného muriva, opevnené väčšinou priekopami, ktoré nie sú uvedené v listinách. Podľa niektorých predstáv mohla byť príčinou absencie zmienok v listinách skutočnosť, že vtedajšia verejná mienka nepovažovala tieto slabšie opevnené šľachtické obydlia za „skutočné“ hrady. Podľa názoru Pála Engela, na rozdiel od predchádzajúceho systému hradných išpánstiev (kde patrili hradné pozemky pod správu hradu), tieto hrady malých rozmerov s neistým určením veku z dôvodu nedostatku nálezov neboli centrami, ale iba príslušenstvom súkromného panstva. Rozsiahla donácia panstiev začiatkom 13. storočia priala rozšíreniu týchto hradov, o čom svedčí aj ich hromadný výskyt. Na území, ktoré sme skúmali, Alojz Habovštiak v roku 1972 dôkladnejšie rozoberal tieto tzv. „malé hrady“, ktoré existovali pomerne krátko a väčšinou nedisponovali listinnými údajmi (Malá Mača (Kismácséd), Veselé (Vígvár), Prievidza-Hradec (Privigye-Hradec), Blatnica-Hrádek, Zemianske Podhradie (Nemesváralja), atď.) a v roku 2006 a 2007 sa im podrobnejšie venoval Alexander Ruttkay a v roku 2010 Juraj Malec.

István Feld vo svojej habilitačnej práci z roku 2011 o historickej úlohe hradov z 13. storočia po analýze súkromných hradných stavieb tejto doby uviedol, že pevnosti nespomínané v písomných prameňoch je možné rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej skupiny patrili jednoduché kúrie, ktoré bolo možné ubrániť, a na mieste mnohých z nich neskôr postavili castellá. Do druhej skupiny navrhoval zaradiť ako hrady tie jednoduchšie opevnené stavby, ktoré ľudia v 13. storočí nepovažovali za castrum. Tieto hrady o veľkosti 25–40×20–25 metrov postavené väčšinou z dreva a miestami čiastočne aj z kameňa, obklopovala priekopa a palisádový múr (niekedy kamenný múr) a za múrmi stála veža a dom. 

Nedostatočné nálezy, ktoré sa objavili pri archeologickom výskume, poukazujú na krátkodobé alebo občasné využívanie týchto hradov, ale najčastejšie sme nedostali odpoveď ani na to, ako často sa majiteľ hradu zdržiaval v danej pevnosti. V prípade súkromných hradov zriadených na ťažšie dostupných, niekedy až topograficky extrémnych miestach, bola zrejme dominantná funkcia útočiska a ochrany pokladu. Hrady patriace do tohto typu hradov neboli vhodné na odvrátenie vážnejšieho obliehania, slúžili predovšetkým ako obydlie rodiny, ktorá ich vlastnila, na ochranu ich pokladov a obranu pred menšími útokmi. Ich výstavba bola po tatárskom vpáde (1241–1242) zriedkavejšia a začiatkom 14. storočia ich hromadne prestali používať, niektoré z nich však ďalej stavali, rozširovali a nejeden z nich sa zachoval až do  novoveku.

Je potrebné poznamenať, že slovenskí výskumníci hradov používajú typológiu odlišnú od tej, ktorá je rozšírená v Maďarsku. Namiesto u nás používaných názvov malý hrad z Árpádovského obdobia, ranofeudálny súkromný hrad (György Sándorfi), malý hrad typu I. a II. (György Terei), predklasický hrad (József Dénes), zemný hrad, hrad bez histórie (Zsuzsa Miklós) používali názvy ako „hradek”, malá stredoveká pevnosť či sídlo nižšej šľachty.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: Brekov (Barkó), Pezinok-Starý zámok 1,2 (Bazin-Óvár 1-2), Brzotín (Berzéte), Cejkov (Céke), Bernolákovo (Cseklész), Cerovo-Litava (Cseri-Litva), Fiľakovo (Fülek), Rákoš-Kameňany (Gömörrákos-Kövi), Hanigovce-Nový hrad (Hőnig-Újvár), Bukovec (Idabukóc), Kamenín (Kéménd), Zlatno (Kisaranyos), Krásna Hôrka (Krasznahorka), Lednica (Lednic), Mudrovce-Ostrý Kameň (Modrafalva-Éleskő), Diviaky nad Nitricou-Malý Hrádek (Nyitradivék-Kis-Hradek), Rusovce-Bergl (Oroszvár-Bergl), Kysak-Kuní kameň (Sároskőszeg-Nyestkő), Podhradík-Šebeš (Sebesváralja-Sebes), Ruská Nová Ves-Solivar (Sósújfalu-Sóvár), Hrádok-Hrádok (Temetvény-Hrádok), Podhoroď-Tibava (Tibaváralja-Tiba), Slovenské Pravno (Tótpróna), Tuhrina-Bodoň (Turina-Bodonvár), Velčice (Velséc).

Husitské pevnosti

Po poprave náboženského reformátora Jana Husa (Husz János) a Jeromosa Prágaiho v roku 1415 sa ich prívrženci hromadne odtrhli od katolíckej cirkvi a vytvárali rôzne nové cirkevné obce v Prahe, Plzni a neskôr aj v Tábore. Tieto predreformačné pokusy o obnovu viery boli popri existencii iných skupín zoskupené do dvoch hlavných smerov. Umiernenejší kališníci bojujúci za samostatný český štát a oveľa radikálnejší táboriti, ktorí založili mesto Tábor, v rokoch 1419 až 1432 spolu bojovali v križiackych výpravách, ktoré proti nim organizovali a ktoré boli tvorené najmä armádami nemeckých rytierov. Spoločným vodcom husitských vojsk bol až do svojej smrti v roku 1424 táborita Jan Žižka. Potom časť bojovníkov táboritov nasledovala jeho podporučíka Prokopa Holého a druhá časť považovala Žižku za nenahraditeľného a založila nové spoločenstvo, oni boli sirotkovia. 

Vojská vedené Prokopom úspešne pokračovali v boji proti križiakov v Čechách, pričom v rokoch 1428 až 1434 husitské vojská viedli niekoľko ťažení proti západnej a severnej časti Hornej zeme. Počas týchto ťažení v roku 1431 vypálili Trenčín (Trencsén) a v roku 1432 obsadili Trnavu (Nagyszombat). Pri svojich nájazdoch sa dostali po Levoču (Lőcse), Kremnicu (Körmöcbánya), Bratislavu (Pozsony) a Levice (Léva). Počas nepokojov v rokoch 1431 až 1434 nechali na dlhší alebo kratší čas posádky okrem Trnavy aj v Topoľčanoch (Tapolcsány), Likave, Žiline (Zsolna), Ledniciach a Skalici (Szakolca). 

Kališníci sa v roku 1433 dohodli so Zsigmondom Luxemburským, nástupcom a nevlastným bratom českého kráľa Václava IV., ktorý umrel v roku 1419, a ich spojené vojská v roku 1434 pri Lipanoch porazili táboritov, ktorí následne pokračovali v bojoch iba v malých skupinkách a väčšina z nich sa vysťahovala z Čiech. Časť rozptýlených táboritov utiekla do Horného Uhorska, iní sa stali žoldniermi. Jeden z ich kapitánov János Giskra (Jan Giskra, príp. Jiskra) vstúpil so svojimi vojakmi do maďarských služieb a mal úspešnú kariéru plnú bojov. Ako hlavný kapitál kráľovnej Erzsébet získal väčšinu Hornej zeme od prívržencov kráľa Ulászlóa I. (1440–1444) a následne ako prívrženec kráľa Lászlóa (Pohrobka) V. (1445–1457) dve desaťročia riadil jeho obrovskú provinciu od Šariša (Sáros) po Košice (Kassa) a ďalej až po banské mestá. 

Giskra dostal od kráľovnej panstvo a hrad Zvolena (Zólyom), so svojimi žoldniermi obsadil banské mestá, Kremnicu (Körmöcbánya), Krupinu (Korpona), Levoču (Lőcse), Bardejov (Bártfa), Prešov (Eperjes), Šarišský hrad (Sáros), Košice (Kassa), dokonca ešte aj hrad v Tokaji. Zabránil vpádu poľských vojsk podporujúcich Ulászlóa na územie Hornej zeme, pričom sa dostal do sporu s Jánosom Hunyadim, ktorý chránil panstvo barónov a ktorý viedol v rokoch 1447 až 1452 štyri neúspešné ťaženia proti husitom. Po návrate kráľa Lászlóa V. v roku 1452 sa Giskra dohodol s Hunyadim. Na základe dohody si mohol ponechať svoje doterajšie obsadené miesta a za niektoré pevnosti, ktoré mali byť zbúrané, dostal kompenzáciu.

Aj keď Giskra počas svojho pobytu na Hornej zemi získal značnú moc aj majetok, nestačilo to na pravidelné vyplácanie jeho žoldnierskych jednotiek, preto tieto využili neprísny spôsob kontroly a vyberali sa na menšie lúpežné ťaženia, aby sa postarali o svoje vlastné živobytie. Na zabezpečenie získaných území a hradov často stavali menšie hrady, ktoré používali ako základne, odkiaľ pokračovali v drancovaní okolia. Tieto menšie hrady, ktoré bolo možné postaviť za krátku dobu, boli oveľa vhodnejšie na dosiahnutie ich cieľov ako obsadené, skôr postavené stredoveké hrady, preto českí žoldnierski velitelia často uprednostňovali tieto pevnosti. 

Kráľ Mátyás viedol na čele so Sebestyénom Rozgonyim v rokoch 1460-1461 vojnu proti husitom na území Hornej zeme a postupne obsadil hrady v ich vlastníctve. Nasledujúci rok, na jar 1462, sa Giskra dohodol s panovníkom a za kompenzáciu mu odovzdal hornozemské hrady, ktorým vládol, a on so svojimi vojakmi nastúpil do služieb Mátyása a bojoval za neho až do svojej smrti vo februári 1471.

Odborné štúdie zaoberajúce sa činnosťou husitov na Hornej zemi sa väčšinou venujú historickým otázkam. O husitskej hradnej architektúre a hradoch v severných častiach Uhorského kráľovstva bolo dodnes napísaných iba veľmi málo štúdií (napr. Polla–Slivka, 1980. 69–100.) Vo všeobecnosti je charakteristické, že husiti obsadzovali skôr postavené, miestami už opustené hrady a zrúcaniny (Tekovská Breznica (Barsberzence), Ducové (Ducó), Muráň (Murány), Ozdín (Ozdin)), zrekonštruovali ich a niekedy aj opevnili menšími opevneniami, valmi. Občas obsadili aj kostoly (Brzotín (Berzéte), Spišský Štvrtok (Csütörtökhely), Moldava nad Bodvou (Szepsi)) a kláštory (Nižná Myšľa (Alsómislye), Šahy (Ipolyság), Jasov (Jászó)) a realizovali na nich opevňovacie práce. Tam, kde postavili nové hrady, takmer všade zhotovili stavby malých rozmerov určené na krátkodobé používanie, ktoré opevnili zemným násypom, priekopou, palisádami a trámami, ktorých dostatočnú obranu zabezpečovala najmä dobre zvolená výhodná geografická poloha (Chmeľov (Komlóskeresztes), Gajary (Gajar), Jasenovo-Vyšehrad (Turócjeszenő–Visegrád)).

Pri slovenských archeologických výskumoch je často badať, že v prípade mnohých hradov sa pri absencii historických údajov na základe nálezov z 15. storočia nájdených na mieste predpokladá, že ide o pevnosti zriadené husitami (Nižná Myšľa-Skalka (Alsómislye-Kőhegy), Nižný Tvarožec (Alsótaróc), Mrázovce (Dér), Gbeľany (Egbelény), Nemecká (Garamnémetfalva), Turie (Háromudvar), Studenec (Hidegpatak), Spišská Nová Ves-Zámčisko (Igló-Zámcisko), Krnča (Kerencs), atď.).

Vo všeobecnosti je charakteristické, že pri stavbe husitských hradov sa už zohľadnili aj účinky použitia strelných zbraní. V prípade skôr postavených hradov, ktoré obsadili, existuje niekoľko príkladov na to, že na miestach ohrozujúcich obranu zhotovili vonkajšie opevnenia na vyvýšeninách v blízkosti pevností. Zvyčajne sa postavilo vonkajšie opevnenie kruhového alebo kruhu podobného pôdorysu, napr. v blízkosti starších hradov na území dnešného Maďarska v obciach Zagyvafő a Sajónémeti, na ktoré upozornil Gábor András Szörényi (Szörényi 2010. 103–106, 116–117), ale obranné objekty takého typu (v niektorých zdrojoch „predhradia“) sa nachádzajú aj severne od stredovekého hornozemského hradu Rybník-Derenk (Újvásár-Derenk). Tunajší výskum dokázal existenciu dvoch menších vonkajších opevnení postavených v polovici 15. storočia, z ktorých severný bol obohnaný dvojitou priekopou a valom. V blízkosti liptovskej Východnej (Vichodna) strážilo cestu vedúcu k miestnemu hradu podobné vonkajšie opevnenie. Tieto opevnenia poskytli obrancom možnosť udržať útočiacich nepriateľov ďaleko od centrálnej pevnosti strelnými zbraňami, pričom využili vyvýšeniny v blízkosti hlavného hradu.
V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: Tekovská Breznica (Barsberzence), Branč-Hrad Arkuš (Berencs-Árkus-vár), Spišský Štvrtok (Csütörtökhely), Ducové (Ducó), Gajary (Gajar), Studenec (Hidegpatak), Spišská Nová Ves-Zámčisko (Igló-Zámcisko), Krnča (Kerencs), Chmeľov (Komlóskeresztes), Muráň (Murány), Ozdín (Ozdin), Moldava nad Bodvou (Szepsi), Jasenovo-Vyšehrad (Turócjeszenő-Visegrád).

Opevnené mestá, mestské hradby 

Stredoveké mestá sa na území Uhorského kráľovstva z právneho hľadiska objavili na prelome 12-13. storočia, ale ich rozmach a rozkvet je možné datovať do obdobia po tatárskom vpáde  (1241–1242). 

Usadenie sa zámožných cudzincov prichádzajúcich zo západnej Európy podporovali aj naši panovníci. Získané privilégiá týchto zahraničných spoločenstiev, vrátane nariadení s ochranným cieľom, ktoré boli stanovené pre nich, predstavovali dôležitú etapu v procese urbanizácie. Králi Béla IV., Károly I., Lajos I. (Veľký), ako aj Zsigmond Luxemburský založili najväčší počet miest, resp. udelili mestské privilégiá tamojším obyvateľom. Hlavnú skupinu stredovekých miest (civitasov) predstavovali saské banícke mestá a mestá, ktoré zbohatli predovšetkým vďaka obchodovaniu (Levoča (Lőcse), Bardejov (Bártfa), Košice (Kassa), atď.). Medzi množstvom privilégií, ktoré vtedy získali, bola okrem iného aj možnosť výstavby obranných múrov. 

Obranný systém miest pred nájazdom Tatárov predstavovali väčšinou palisády, vodné alebo suché priekopy a val postavený na ich vnútornej strane. Ďalšiu ochranu poskytovali priaznivé terénne podmienky (napríklad strmý svah) alebo potoky, jazerá, resp. nimi vytvorené močaristé a bahnité prostredie. Počas tatárskeho vpádu sa ukázalo, že iba silné hrady a obce obohnané dobre vybudovanými mestskými hradbami majú šancu na úspešný odpor. Preto sa po skončení bezprostredného nebezpečenstva začli s kráľovskou podporou opevňovacie práce miest. 

Vybudovanie mestských hradieb predstavovalo obrovskú investíciu, preto sa stávalo, že s kráľovským povolením najprv postavili iba múr drevozemnej konštrukcie, ktorý nahradil kamenný múr až o desiatky rokov neskôr, ako to bolo v prípade Bojníc (Bajmóc), Pezinka (Bazin) a Zvolena (Zólyom) (v prípade Žiliny (Zsolna) a Rimavskej Soboty (Rimaszombat) nepostavili namiesto palisádového múru kamenný múr ani neskôr). O väčšine mestských hradieb sa však dá povedať, že od 14. storočia sa už stavali z kameňa a chránili ich veže a bašty predsunuté pred rovinu múru. Najzraniteľnejšie miesta mesta, mestské brány, boli obzvlášť opevnené, chránila ich priekopa, padací most, bránová veža a niekedy aj barbakan. Niekedy sa v rámci mestských hradieb postavil aj hrad, čoho najlepším príkladom je Podolínec (Podolin) a Kežmarok (Késmárk). Inokedy stál za mestskými hradbami aj opevnený kostol obklopený hradbami s vežami a baštami, ktorý zároveň predstavoval aj poslednú obrannú líniu (napr. Kremnica (Körmöcbánya), Banská Štiavnica (Selmecbánya), Krupina (Korpona)), zaujímavé však je, že tieto neboli v centrálnej časti mesta, ale pripájali sa k mestským hradbám na okraji mesta. 

S príchodom osmanských dobyvateľov sa od polovice 16. storočia snažili o modernizáciu mestských opevnení (niekedy aj so zapojením talianskych architektov), ale jej rozsah bol často obmedzený finančnými možnosťami daného spoločenstva. Ako doplnkový prvok obrany zriaďovali od druhej polovice 16. storočia na účely včasného varovania stráží, ktoré slúžili na mestských hradbách, pozorovacie miesta, strážne veže na vyšších bodoch v okolí, tento signalizačný systém bol rozšírený najmä v strednej časti Hornej zeme,  v baníckom regióne. V dôsledku neustálej tureckej hrozby vznikali múrmi obohnané mestá aj po stredoveku, v 16-17. storočí (Bojnice (Bajmóc), Pezinok (Bazin), Brezno (Breznóbánya), Modra (Modor), Svätý Jur (Szentgyörgy)). Niektoré trhové mestá (oppidá), ktoré boli v súkromných alebo cirkevných rukách, tiež opevnili múrmi. 

Ochranu mestských hradieb zabezpečovali od 15. storočia najmä cechy. V duchu spoločnej sebaobrany a zodpovednosti, ktorá bola základnou hodnotou stredovekých mestských spoločenstiev, sa však od každého obyvateľa mesta, či už občana alebo člena cechu, vyžadovalo, aby sa vo vojnových časoch povinne podieľal na odvrátení útoku. Výstavbu, údržbu, ako aj obranu opevnených mestských hradieb riadili obyvatelia mesta na základe prísnych kritérií. 

Cechy tvoriace oporu obrany väčšinou kontrolovali vyznačený úsek múru, vežu. Veže a bašty boli zvyčajne pomenované podľa cechov, ktoré ich udržiavali a starali sa o ich obranu vo vojnových časoch. Niekedy si občania najímali žoldnierov na posilnenie vlastných radov a pomerne účinným nástrojom bolo vytváranie krátkodobých alebo dlhodobých obranných spojenectiev medzi mestami. Keď už mesto nedokázalo pokryť výdavky na obranu, obrátilo sa na panovníka so žiadosťou o podporu. Náklady však znášali predovšetkým obyvatelia mesta. 

Po stredoveku sa v Karpatskej kotline objavil nový typ chránených obcí, opevnené mestá. V Hornej zemi je známy jeden príklad takého systému opevnenia postaveného predovšetkým na vojenské účely: Nové Zámky (Érsekújvár). Pevnosť navrhnutú podľa vzoru vtedajších talianských opevnených miest postavili so sieťou ulíc v tvare šachovnice a štvorcovým hlavným námestím, na ktorom sa nachádzal arcibiskupský palác, dom hradného kapitána aj kostoly. 

Po kuruckom období a uzatvorení Satumarského (szatmári) mieru (1711) už neboli potrebné mestské hradby, ktoré úplne stratili svoj predchádzajúci význam. Tam, kde bránili rozvoju mesta, sa od konca 18. storočia začalo s ich búraním.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Bojnice (Bajmóc), Bardejov (Bártfa), Pezinok (Bazin), Banská Bystrica (Besztercebánya), Brezno (Breznóbánya), Nové Zámky (Érsekújvár), Košice (Kassa), Krupina (Korpona), Kremnica (Körmöcbánya), Levoča (Lőcse), Modra (Modor), Banská Štiavnica (Selmecbánya), Svätý Jur (Szentgyörgy), Zvolen (Zólyom).

Strážne veže

Pre sledovanie pohybu nepriateľa alebo na účely kontroly dôležitej cesty sa už v Árpádovskej dobe stavali strážne veže na starostlivo vybraných vrcholoch kopcov. Moderná slovenská odborná literatúra spája s týmto obdobím, presnejšie s 13. storočím, niekdajšie veže Hrhova (Tornagörgő-Bocskorkő) a Kamenca pod Vtáčnikom (Kemenec). V prípade veže Bocskorkő je potrebné poznamenať, že jej existenciu predpokladajú iba z nálezov, pretože dodnes úplne zanikla a vežu v Kamenci pod Vtáčnikom niektorí zaraďujú medzi obytné veže. V súvislosti s týmito dvoma objektmi preto existuje nemalá miera neistoty. Na druhej strane je s týmto obdobím možné jednoznačne spojiť tzv. Živánsku vežu postavenú v Tekovskom komitáte, ktorá aj dnes disponuje značnými ruinami. Táto budova bola podľa dendrochronologických výskumov postavená v poslednej tretine 13. storočia a kontrolovala dôležitú obchodnú cestu a do konca 15. storočia zastávala aj funkciu mýtnice.

Adrián Vallašek, Michal Slivka a Dušan Čaplovič počas svojich výskumov uskutočnených v 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia v prípade viacerých lokalít bez stôp opevnenia usúdili z názvu územia, že tam v skutočnosti mohol kedysi stáť pozorovací objekt (drevená veža, „hláska“) za účelom kontroly neďalekej cesty. Na miestach vymenovaných autormi (Snina (Szinna), Dlhé nad Cirochou (Cirókahosszúmező), Koškovce-Hradek (Koskóc-Hradek), Víťazovce-Hradisko (Vitézvágás-Hradisko), Výrava-Hradek, Lukáčovce-Hradzisko (Lukácsi-Hradzisko), Klenov (Kelembér), atď.) sa však po prehliadke lokalít nenašli nálezy umožňujúce datovanie a  stopy predpokladaných drevených veží dodnes neboli archeologicky preskúmané. Keďže neexistujú historické údaje ani archeologické dôkazy, existencia strážnych veží je neistá, rovnako ako ich datovanie do stredoveku. 

V roku 1981 Michal Slivka a Adrián Vallašek pri prieskume gemerských pevností prišli s ďalšou zaujímavou hypotézou. Podľa nej strážna veža na Stráni týčiacej sa nad Gemerskými Teplicami a Hrádku v Štítniku boli spolu s ďalšími gemerskými hradmi súčasťou kedysi fungujúceho pozorovacieho a signalizačného systému. Ani túto predstavu sa však nepodarilo podložiť historickými údajmi a neuskutočnil sa ani archeologický výskum dvoch spomínaných strážnych veží. 

Po obsadení Budína (Buda) vojskom Szulejmána I. 29. augusta 1541 ohrozovala turecká expanzia aj severné časti Uhorského kráľovstva. Keď v roku 1554 obsadili Fiľakovo (Fülek), otvorila sa pred nimi cesta do severného Novohradu a smerom na bohaté nemecké banícke mestá. V nasledujúcom období sa znásobil počet strážnych veží. 

Dňa 14. mája 1564 sa v Banskej Štiavnici uskutočnila vojenská rada týkajúca sa obrany banských miest, ktorej sa okrem vyslancov a vysokopostavených vplyvných občanov siedmich banských miest – Kremnice (Körmöcbánya), Banskej Štiavnice (Selmecbánya), Banskej Bystrice (Besztercebánya), Pukanca (Bakabánya), Ľubietovej (Libetbánya), (Novej Bane) a Banskej Belej (Bélabánya) – zúčastnil aj hlavný kapitán banského regiónu István Dobó a zvolenský kapitán János Balassa. Na stretnutí prijali rozhodnutia a zhrnuli do bodov opatrenia na zabránenie náhlych nájazdov Turkov. Na základe ustanovenia piateho bodu bolo potrebné, aby „sa rýchlo dala odovzdať správa o približovaní sa nepriateľa, je potrebné držať stálu stráž, ktorá bude povinná odovzdať správu o príchode nepriateľa signalizačnými ohňami a strelami.“ V tom čase vyhliadli dvanásť dôležitých miest, kde plánovali postaviť strážne veže. 

Na jednej časti strážnych miest určených na zasadnutí rady v roku 1564 postavili vzhľadom na dôležitosť miesta a náklady drevenú alebo kamennú strážnu vežu. Na iných miestach, kde samotný týčiaci sa vrchol kopca poskytoval dostatočný výhľad, postavili pravdepodobne iba skromnejší strážny dom, kde sa mohli stráže stiahnuť pred nepriaznivým počasím alebo za účelom oddychu.

Pri skúmaní niekoľkých dodnes čiastočne alebo úplne zachovaných strážnych veží  je zrejmé, že neboli postavené podľa jednotného stavebného princípu. Niektoré veže svedčia o vážnejšom plánovaní a stavebných znalostiach (napríklad v prípade Krupiny (Korpona) alebo Vartovky nad Banskou Bystricou (Besztercebánya), inde (Lučatín-Stráž (Lucatő-Stráž), Ľubietová (Libetbánya)) postavili na sledovanie okolia jednoduché drevené veže bez kamenného základu.

Na vytvorených pozorovacích miestach uviedli do pohotovosti signalizačný mažiar a vopred pripravenú vatru chránenú pred poveternostnými vplyvmi. Na základe nariadenia oheň zapálili iba vtedy, keď už bolo isté, že sú Turci nablízku. Jeden výstrel signalizoval obyvateľom okolia, aby boli ostražití a opatrní, dva výstrely, že sa blíži nepriateľ a tri výstrely znamenali, že Turci prekročili hranice územia banských miest.

Okrem tuctu miest určených na zasadnutí rady v roku 1564 postavili strážne miesta ešte na niekoľkých miestach v okolí baníckych miest, o čom svedčí aj malý počet zachovaných písomných zmienok, resp. aj prieskum lokalít realizovaný prednedávnom. Zrúcaniny niektorých z nich (Vígľaš (Végles), Tekovská Breznica (Barsberzence)), resp. ich terénne útvary (Hronský Beňadik-Vartička (Garamszentbenedek-Varticska), Sása (Szászpelsőc)) sú na ich mieste dodnes viditeľné. 

V okolí Nitrianskeho (Nyitra) hradu postavili tiež v poslednej tretine 16. storočia viac strážnych veží, ktoré mali včas varovať pred blížiacimi sa tureckými jednotkami. Aj v širšom okolí Nových Zámkov (Érsekújvár) postavili strážnu vežu opevnenú palisádovým múrom (Palárikovo (Tótmegyer)), dokonca aj samotní Turci postavili strážnu vežu (Tekovské Lužany (Nagysalló-Halom)), tie však dodnes úplne zanikli a poznáme iba ich polohu.

Budúci prieskum, presnejšie výskum miest s názvami ako vrch Strázsa, Varta a Őr, ktoré sa vo veľkom množstve nachádzajú na starších aj súčasných mapách, bude pravdepodobne viesť k lokalizácii ďalších strážnych veží v banskom regióne.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Tekovská Breznica-Pustý hrad (Barsberzence–Pusztavár), Banská Bystrica-Vartovka (Besztercebánya-Vartovka), Dlhé nad Cirochou (Cirókahosszúmező), Štítnik-Hrádok (Csetnek-Hrádok), Hronský Beňadik-Vartička (Garamszentbenedek-Varticska), Gemerské Teplice-Stráň (Jolsvatapolca-Stráň, Klenov (Kelembér), Kamenec pod Vtáčnikom (Kemenec), Krupina (Korpona), Ľubietová (Libetbánya), Lučatín-Stráž (Lucatő-Stráž), Tekovské Lužany (Nagysalló-Halom), Sása (Szászpelsőc), Palárikovo (Tótmegyer), Vígľaš (Végles).

Jaskynné hrady

V jaskyniach nachádzajúcich sa na odľahlých a chránených miestach je často možné vystopovať prítomnosť človeka spätne až do praveku. Ako to dokazujú aj archeologické nálezy, v období stredoveku a neskôr aj počas novoveku sa obyvateľstvo Karpatskej kotliny v prípade nebezpečenstva často ukrývalo v jaskyniach poskytujúcich útočisko. Na území Hornej zeme využívali mnoho prírodných jaskýň ako útočiská a úkryty pred odvodmi. V porovnaní so sedmohradskými územiami tu je oveľa nižší počet jaskýň, ktorých otvory uzavreli ochranným múrom. Preto je naša odborná literatúra chudobnejšia a aj počet písomných zdrojov, ktoré sa im venujú, je možné označiť za minimálny.

Jaskynný hrad je po celej Európe známy a skúmaný typ opevnenia, avšak viac ako 7000 jaskýň, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska, ešte nebolo z hľadiska opevnenia rozsiahlejšie preskúmaných. Preto autori tejto knihy použili v tejto tematike predovšetkým súhrnné dielo Čecha Zdenka Fišera (Jeskynní hrady střední Evropy. Praha, 2005.),  ktoré sa venuje aj jaskynným hradom na hornozemskom území. V tejto zbierke predstavíme iba dva jaskynné hrady (Heligovce (Helivágása) a Jasov (Jászó)), ktoré však majú veľký význam z hľadiska najnovšej literatúry a prostredníctvom ich skúmania. 

Nie je možné vylúčiť, že po dôkladnejšom preskúmaní jaskýň severnej časti Karpát, presnejšie ich vstupných otvorov, by sa na základe miest múrov vytesaných do skál a stôp malty objavili aj ďalšie zaniknuté jaskynné hrady, nehovoriac o Zakarpatskej oblasti, ktorá je v tomto smere úplne neprebádaná.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: Heligovce (Helivágása), Jasov (Jászó).

Kostolné hrady

Charakteristickú skupinu opevnených typov stavieb tvoria kostolné hrady, ktoré sa stavali po celej Európe proti nebezpečných hrozbám a útokom a v záujme ochrany života a majetku miestneho obyvateľstva. Počet kostolných hradov, ktoré autori tohto zväzku navštívili na Hornej zemi, presahuje stovku a toto číslo sa v budúcnosti po ďalších prehliadkach, systematických prieskumoch, výskumoch múrov a zbere údajov pravdepodobne zvýši.

Na slovenskej strane ešte nedošlo k vypracovaniu zoznamu kostolných hradov ani k analýze ich chronológie a typológie. Do dnešného dňa vieme o existencii odbornej dokumentácie niektorých kostolných hradov a rukopisov vytvorených v tejto tematike, ktoré sú však v súčasnosti neprístupné, ako aj krátkych súhrnných štúdií o kostolných hradoch niektorých väčších regiónov a žúp. Preto má ešte aj dnes veľký význam kniha Gergelya Tolnaiho z roku 2001 o kostolných hradoch v Maďarsku, ktorá sa považuje za dôležité dielo aj s ohľadom na nami skúmaný región. 

Dodnes neexistuje jednotný a všeobecne uznávaný názor na to, čo môžeme považovať za kostolný hrad. V tomto diele sú medzi kostolné hrady zaradené objekty, na ktorých sú dobre viditeľné znaky opevnenia ohradného múru (strieľne, opevnená brána, resp. bránová veža, obranná veža, priekopa, atď.). Opísané sú aj tie opevnené kostoly, ktorých obranné múry a prvky sú už dnes zničené, ale písomné pramene potvrdzujú ich niekdajšiu existenciu. Múrový prstenec bez obranných prvkov, t.j. cintorínsky múr slúžiaci na vymedzenie cintorína nie je možné považovať za opevnenie, pretože neplnil obrannú funkciu. Vo všetkých prípadoch je stručne opísaný aj samotný kostol, pretože obranný múr a budova kostola predstavovali dvojnásobnú obranu, hoci vchod do kostola, ktorý sa ťažko bránil, a jeho široké okná boli sami o sebe iba menej vhodné na obranu. Vzhľadom na tematiku tejto knihy sa autori nesnažili o detailný opis stavebných slohov a architektonických podrobností kostola.

V porovnaní s relatívne veľkým množstvom historických a architektonických údajov kostolov sú často k dispozícii iba pomerne sporadické informácie o presnom dátume vzniku obranného múru okolo nich a o prípadných bojoch, ktoré sa tam mohli odohrať. V čase nástupu husitov v polovici 15. storočia sa na severe Uhorského kráľovstva začala prestavba viacerých kostolov na objekty obranného charakteru. V tom čase neuskutočnili tieto prestavby obyvatelia, ale samotní husiti, ktorí sa potom usídlili v kostolných hradoch, odkiaľ pustošili okolie a napádali svojich nepriateľov (sakrálna funkcia týchto kostolov bola v tomto období väčšinou pozastavená). Z obranných objektov husitami obsadených dedinských kostolov sa dodnes zachovalo iba veľmi málo. Patria sem obranné múry kostolov v Lúčke (Lucska), pravdepodobne v Brzotíne (Berzéte) a Turanoch (Nagyturány). Z mestských kostolných opevnení je možné v niektorých detailoch považovať za stavbu husitského pôvodu Krupinu (Korpona) (prípadne Rimavskú Baňu (Rimabánya)).

Prudký nárast počtu kostolných hradov je možné datovať do čias turecko-uhorských vojen, do obdobia po páde Budínskeho (Buda) hradu (1541). Kostoly sa opevňovali a vybavovali obrannými prvkami najmä na miestach, ktoré boli postihnuté dlhým obdobím vojen, resp. ich ohrozovali časté nájazdy. V Zvolenskom, Novohradskom a Tekovskom komitáte bola výstavba kostolných hradov a ich rozmach typický v polovici 16. storočia, resp. v jeho druhej polovici, v Bratislavskom, Nitrianskom a Liptovskom komitáte najmä v priebehu 17. storočia.

Výstavba a komplexnosť opevnenia kostolného hradu dobre odzrkadľovala materiálne možnosti danej obce, pretože dedinské alebo mestské spoločenstvá to väčšinou museli vyriešiť na vlastné náklady. Z tohto dôvodu sa pôdorysy, proporcie a obranné konštrukcie obranných múrov výrazne odlišujú. Pri dedinských kostoloch sa za najlacnejšie riešenie považovalo rozšírenie hrúbky cintorínskeho múru, následne vytvorenie strieľní, použitie hrubých vonkajších oporných pilierov. Tieto jednoduchšie kostolné hrady nedokázali odolávať väčším tureckým útokom, avšak poskytovali ochranu pred nečakanými turecko-tatárskymi nájazdmi, ktorých účelom bolo plienenie a získanie zajatcov. Keď sa v regióne banských miest od polovice 16. storočia vybudoval systém zberu informácií založený predovšetkým na horských strážnych vežiach, ktorý bol schopný vopred signalizovať smer a silu predpokladaných útokov, obyvateľstvo sa mohlo včas stiahnuť do kostolov s obrannými múrmi alebo v prípade objavenia sa väčších armád utiecť do lesov.

Väčšina hornozemských hradných kostolov z 15–17. storočia bola postavená s oveľa jednoduchším systémom obrany ako to je viditeľné v prípade kostolných hradov postavených vo východnej časti Uhorského kráľovstva, najmä v Sedmohradsku. Výnimku tvorili kostolné hrady postavené v mestách (Banská Bystrica (Besztercebánya), Kremnica (Körmöcbánya), Banská Štiavnica (Selmecbánya), atď.). Boli to zvyčajne najstaršie obranné objekty miest a neskôr sa stali neoddeliteľnou súčasťou mestských hradieb, resp. systému mestského opevnenia. Tieto mestské kostolné hrady podobné pevnostiam vznikali prácou niekoľkých generácií a boli opevnené obrannými vežami, smolnými nosmi, hradbovými ochodzami ako aj bránovou vežou s padacím mostom a mrežou. 

Na území Hornej zeme postavili aj niekoľko opevnených kláštorov a prepošstiev, ktoré opevnili mnísi v záujme väčšej bezpečnosti (Hronský Beňadik (Garamszentbenedek), Jasov (Jászó), Leles (Lelesz), Malacky (Malacka), Spišská Kapitula (Szepeshely)) alebo budovy opevnili po ich vyhnaní (Bzovík (Bozók), Gombasek (Gombaszög), Myslina (Mislye), atď.). V druhom prípade však môžeme hovoriť o kláštoroch prestavaných na hrady, svetských vojenských objektoch. Väčšinou sa však aj tie druhé, pravda, niekedy až o stáročia neskôr, dostali späť do vlastníctva mníchov, resp. cirkevných rádov. 

Kostolné hrady stratili svoj význam po skončení kuruckej doby (Satumarský (szatmári) mier, 1711). Zasypaním priestoru medzi obranným múrom a kostolom v 18-19. storočí je možné spozorovať, že strieľne sa dostali oveľa bližšie k povrchu zeme, čo dobre ukazuje, že ich funkcia v tomto období už úplne zanikla. Rozpadajúcu sa korunu múru v tom čase už skôr rozobrali ako opevnili.

Väčšina mestských kostolných hradov sa zachovala do súčasnosti a po starostlivej rekonštrukcii sú považované za dôležité turistické atrakcie. Jedna časť dedinských kostolných pevností, ktoré majú jednoduchšiu stavebnú podobu, sa v dôsledku nedostatočnej údržby v posledných dvoch storočiach dostala do veľmi zlého stavu, zanikla alebo bola zbúraná. Hoci sa pamiatkový výskum obecných kostolov vo viacerých prípadoch uskutočnil, často zisťujeme, že ich niekdajšie obranné múry čakajú na archeologický prieskum a odbornú rekonštrukciu už omietnuté a s prekrytými strieľňami. Musíme však spomenúť, že v priebehu posledných desaťročí už na viacerých miestach prebehla náročná rekonštrukcia obranných múrov.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Banská Bystrica (Besztercebánya), Čachtice (Csejte), Plavecký Mikuláš (Detrekőszentmiklós), Divín (Divény), Gajary (Gajar), Gelnica (Gölnicbánya), Jastrabá (Karvaly), Krupina (Korpona), Kočín-Lančár (Köcsény-Lancsár), Kremnica (Körmöcbánya), Lovčica-Trubín (Lócsakürtös), Lopej (Lopér), Liptovské Matiašovce (Mattyasóc), Veľké Šenkvice (Nagysenkőc), Zemianske Kostoľany (Nemeskosztolány), Partizánska Ľupča (Németlipcse), Nitrianske Sučany (Nyitraszucsány), Pobedim (Pobedény), Rimavská Baňa (Rimabánya), Banská Štiavnica (Selmecbánya), Studienka (Szentistvánkút), Liptovský Ján (Szentiván), Mýtna (Vámosfalva), Vyškovce (Visk), Zolná (Zolna), Žilina-Najsvätejšia Trojica (Zsolna-Szentháromság).

Palisádové hrady

Význam palisádových pevností je v dejinách Uhorska nespochybniteľný, najmä v období pohraničných bojov v priebehu 16-17. storočia. Počas tureckej okupácie postavili Maďari aj Turci niekoľko palisádových hradov na ochranu svojho územia. Metódy ich výstavby, presný počet pevností a stanovenie presného počtu jednotlivých posádok je aj dnes predmetom sporov. Dielo Gergelya Tolnaiho z roku 2011 o maďarských palisádových hradoch poukazuje aj na to, že pojem palisádový hrad je pomerne zovšeobecňujúci, počas jeho histórie sa nevytvoril jednotný názov, jednotlivé pevnosti je ťažké oddeliť na základe spôsobu ich realizácie, resp. súčasná terminológia je v tomto smere pomerne nepresná. 

Na základe všeobecne akceptovaného výkladu je palisáda obranným múrom postaveným z kolov, trámov, zeminy vtĺkanej medzi výplet z prútov. Jej jednoduchšou formou bolo oplotenie vytvorené z kolov vtlčených do zeme vedľa seba, ktoré nazývali aj ako „lotrova záhrada“ (latorkert). Turci s obľubou používali stredne silnú, tzv. vtĺkanú palisádu, ktorá sa skladala z prepletaného dvojitého trámového múru, ktorý bol pokrytý blatom zliepanou šikmou škridlou. „Ukladaná palisáda“ svojou pevnosťou takmer súperila s kamenným múrom; bola vytvorená z nahusto naukladaných zvislých drevených stĺpov, ktoré boli spojené železnými sponami. 

Na území Uhorského kráľovstva bol stavebný spôsob drevozemnej konštrukcie rozšírený už v prípade išpánskych hradov v 10-11. storočí a neskôr takýmto spôsobom zvyšovali obranu včasných zemianskych súkromných hradov („malých hradov“) v 12-13. storočí, ako aj kúrií a miest v 14-15. storočí. Za čias kráľa Mátyása (1458–1490) sa tiež zachovali údaje o palisádových hradoch na území pohraničného hradného systému popri Dunaji. 

Po okupácii strednej časti krajiny a obsadení Budína (Buda) Turkami (1541) bolo Habsburským panovníkom jasné, že je potrebné vytvoriť novú obrannú líniu na zastavenie čoraz častejších tureckých útokov smerujúcich na sever. Preto sa snažili vyplniť a zabezpečiť medzery medzi stratenými hradmi vybudovaním palisádových hradov. Na územiach, ktoré zostali v kresťanských rukách, je možné pozorovať v druhej polovici 16. storočia vznik významného množstva palisádových hradov, ako aj palisádami opevnených kostolov a miest. Palisády však stavali aj pri hradoch a kaštieľoch na účely umiestnenia väčšej jazdeckej jednotky alebo pechoty. Je dôležité poznamenať, že okrem turecko-uhorských bojov ovplyvnila výstavbu viacerých malých palisádových hradov aj vojna medzi kráľovským Uhorskom a Sedmohradským kniežatstvom, ktorá bola v polovici 16. storočia už v plnom prúde. Poznáme aj palisádové obliehacie hrady (ten vznikol napr. pri obsadení Muráňa (Murány) v roku 1549). V 17. storočí už počet nových miest opevnených palisádami nebol významný, avšak tie staršie aj naďalej udržiavali. 

Turci postavili v rokoch 1541 až 1560 mimoriadne veľa palisádových hradov na územiach, ktoré obsadili. Ich počet sa neustále zvyšoval a ani v 17. storočí výrazne neubúdal počet nových, palisádami opevnených miest, na rozdiel od tých častí krajiny, ktoré ovládali kresťania. 

Tajomstvo hromadného využívania palisád a palisádových hradov bolo ukryté najmä v tom, že ich bolo možné postaviť pomerne lacno a rýchlo z dreveného materiálu z miestnych alebo neďalekých lesov. Vyžadovali si pomerne pravidelnú údržbu, ale dali sa ľahko opraviť. Palisádový múr najviac ohrozoval požiar, preto ak to bolo možné, na jeho výstavbu použili  drevo z jelše alebo duba močiarneho, pretože tie nehoreli a aj obojstranné zliepanie sa ukázalo ako osvedčená a účinná metóda. 

Ku koncu 17. storočia palisádové hrady takmer úplne stratili svoj predchádzajúci význam a v dôsledku nedostatku údržby začali rýchlo chátrať. V súčasnosti po nich nezostali žiadne stopy, iba pri archeologických výskumoch sa občas nájdu zvyšky drevených kolov pochádzajúcich z palisád alebo diery poukazujúce na umiestnenie radu kolov. 

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Nitra-Janíkovce (Nyitra-Nagyemőke), Štúrovo (Párkány), Rimavská Sobota-Sobôtka (Rimaszombat-Szabadka), Svodín (Szőgyén), Vráble (Verebély).

Opevnené kúrie, castellá, kaštiele

Predchodcom castella je v mnohých prípadoch šľachtické obydlie všeobecne používané v stredoveku, kúria. Jej základnou črtou bola kamenná veža alebo budova(y), ktoré nemuseli tvoriť jeden spolu postavený celok (Zalužany (Zaluzsány), Poltár). Zdá sa, že na vybudovanie dreveného oplotenia alebo palisády, prípadne vykopanie priekopy nebolo potrebné osobitné povolenie panovníka, ale ďalšie opevnenie kúrie si povolenie už vyžadovalo.

Počet pevností castellum, ktoré sa objavili v druhej polovici 14. Storočia, sa výrazne zvýšil v druhej polovici 15. storočia a prudko rástol až do roku 1526, dokonca tvorili veľkú väčšinu stavebných povolení vydaných panovníkom v tomto období. Vybudované castellá boli zriadené najmä v južnej časti krajiny v tieni tureckého nebezpečenstva, hoci existujú o nich údaje aj na viac chránených územiach kráľovstva. V dôsledku neistoty po Moháči (Mohács) a občianskej vojny vzrástla ochota opevňovania.

Čo v skutočnosti odlišuje castellum od castrumu, hradu? V architektonickom vyhotovení a v súvislosti s aplikovanými obrannými prvkami často nie je možné nájsť významné rozdiely. V tomto smere sa nezachovala jednoznačná interpretácia. Hoci stredovekí ľudia a úradníci boli schopní odlíšiť castellum od iných pevností, ich názor sa nezakladal iba na charakteristikách opevnenia. Tibor Koppány opisuje niekoľko foriem castellumov: zaraďuje sem pevnosť zastavanú na spôsob hradov, ktorú tvorila kamenná aj niekoľko podlažná šľachtická kúria a k nej patriaca skupina hospodárskych budov, ktorá bola obohnaná obranným múrom a opevnená vežami, ako aj obranný systém postavený okolo centrálnej kamennej veže, dokonca aj dom obohnaný priekopou, ktorý bol postavený v štýle castella.

Podľa Richárda Horvátha bolo dôležitou, nie architektonickou charakteristikou castella to, že do konca stredoveku sa v celej krajine vytvorila sieť hradných panstiev, preto už nanovo vydané stavebné povolenia nemohli schvaľovať výstavbu nového hradného panstva, ale mohli povoľovať iba výstavbu novej pevnosti v tých častiach existujúcich panstiev, ktoré nedisponovali opevnením alebo vybudovanie opevnenia už existujúcich šľachtických sídiel. Samozrejme, existujú aj výnimky a v určitých prípadoch sa okolo castella zriadilo menšie panstvo, čím sa mohlo stať strediskom panstva.

Ako castellum alebo fortalitium nazývali niekedy menšie hrady hornozemských husitov, ktoré sa používali ako dočasné obliehacie hrady (napr. pri Hrušove (Hrussó)). Slovenskí výskumníci často používajú výraz castellum aj na pevnosti, ktoré sa v maďarskej terminológii všeobecne spomínajú ako „malé hrady“. Ďalšiu terminologickú neistotu spôsobuje to, že tú istú pevnosť nazývajú zdroje v niektorých prípadoch ako castrum a v iných prípadoch ako castellum, dokonca niekedy sa vyskytne aj pomenovanie fortalitium alebo curia nobilitaris a mnohé iné názvy. 

V každom prípade je možné stanoviť tendenciu, podľa ktorej sa za kúrie (domus, curia, curia nobilitaris) považovali kamenné budovy alebo veže s jednoduchým opevnením v podobe priekopy a dreveného oplotenia, pričom castellum bola nová budova postavená „na spôsob hradu“ alebo takto opevnené, už skôr postavené šľachtické sídlo. Okrem vyhotovenia budovy ovplyvnilo jej názov aj spoločenské postavenie jej majiteľa, jeho funkcia a dokonca aj jazykové znalosti pisára, ktorý o budove informoval. Hoci sa nedôsledne používal aj názov pevnosť, nikdy sa nestalo, že by bola jednoduchšia kúria, iba čiastočne postavená z kameňa, pomenovaá castellum.

Maďarský názov kaštieľ, pochádzajúci zo slova castellum, bol známy už od 15. storočia a v 16. storočí sa pomaly stotožnil s budovou postavenou na základe súmerných plánov s nárožnými baštami alebo nárožnými vežami napodobňujúcimi tvar bašty. V tom čase bolo dôležitým prvkom kaštieľov vyhotovenie podobné hradom s vonkajšou ochrannou priekopou, bránou s padacím mostom a systémom strieľní na hradbách.

Tibor Koppány a Alojz Habovštiak sa pokúsili zoskupiť castellá, avšak veľa otázok ostalo otvorených, preto autori tohto diela diskutované objekty nekategorizovali.

Neskôr, s príchodom pokojnejších čias v 18. storočí, zanikla obranná funkcia hradov, kaštieľov a castellumov. Obranné priekopy boli zasypané, bašty prestavané, vonkajšie obranné múry skrotli do podoby symbolického oplotenia a strieľne sa zmenili na ozdobné prvky. Tieto priestranné pohodlné a reprezentatívne obydlia však už nie sú predmetom tejto knihy.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Dolná Mičiná (Alsómicsinye), Bátovce (Bát), Boťany (Battyán), Betliar (Betlér), Borša (Borsi), Bošany (Bossány), Brodzany (Brogyán), Demjata (Deméte), Drahňov (Deregnyő), Diviacka Nová Ves (Divékújfalu), Divín (Divény), Dlhé (Dolha), Dúbravica, Prešov-Nižná Šebastová (Eperjes-Alsósebes), Horné Obdokovce (Felsőbodok), Horné Lefantovce (Felsőelefánt), Fričovce (Frics), Galanta (Galánta), Kráľová (Garamkirályfalva), Hronsek (Garamszeg), Hraň (Garany), Figa (Gömörfüge), Hertník (Hertnek), Humenné (Homonna), Kecerovce (Kecer), Trebostovo (Kistorboszló), Kotešová (Kotesso), Lukáčovce (Lakács), Bytča (Nagybiccse), Liptovská Štiavnica (Nagyselmec), Veľké Uherce (Nagyugróc), Necpaly (Necpál), Zemianske Kostoľany (Nemeskosztolány), Nemešany-Zalužany (Nemessány-Zaluzsány), Pečovská Nová Ves (Pécsújfalu), Radvaň (Radvány), Šimonovce (Simonyi).

Delové veže, rondely, bašty a pevnosti 

Koncom 15. storočia sa ukázalo, že stále sa zdokonaľujúce a agilnejšie obliehacie delostrelectvo si vyžadovalo hľadanie nových riešení zo strany obrany. Vzhľadom na to, že ťažiskom vedenia vojen v ranom novoveku boli hrady, efektivitu obrany sa snažili zvýšiť predovšetkým ich opevnením, prestavbou a rozšírením. S rozvojom diel, ktoré boli už na začiatku storočia všeobecne známe a používané, sa obliehajúce vojská dostávali k čoraz strašidelnejším zbraniam. Staršie kamenné náboje nahradili do konca storočia väčšie a ničivejšie železné gule, v dôsledku ktorých bolo možné zmenšiť rozmery diel, ktoré boli predtým ťažkopádne. Vynález delovej kolesny, sedlového voza a lafety s kolesami zjednodušili prepravu diel a ich používanie sa stalo bežným pri obliehaní hradov na začiatku 16. storočia. 

Skôr postavené stredoveké hrady sa stali ľahšie brániteľnými vďaka prestavbám v priebehu 15. storočia. Hradné múry boli hrubšie a stavali sa nižšie, na vnútornej strane ich podopreli zemným násypom. Okrem zvýšenia pasívnej obrany sa objavili aj objekty postavené na účely aktívnej obrany, kde bolo možné umiestniť delá obrany. Najdôležitejšou úlohou diel brániacich hrad bolo okrem flankovania aj zničenie delostreleckých postavení útočníkov.  Aby mohli úspešne realizovať tento boj na veľké vzdialenosti, obranné delá sa snažili podľa možnosti umiestniť vysoko. Jedným z riešení bolo vyhotovenie niekoľkopodlažných delových veží s mimoriadne hrubým múrom, postavených v smere očakávaného útoku. Takáto delová veža bola postavená vo viacerých hornozemských hradoch a niektoré z nich sú dodnes v dobrom stave. Aj dnes stojí juhovýchodná veža Trenčína (Trencsén), tri delové veže Šomošky (Somoska) a dve vo Fiľakove (Fülek). Ešte aj dnes poskytujú impozantný pohľad štyri veže hradu Červený Kameň (Vöröskő) alebo Bzovíka (Bozók). Pôdorys delových veží zhotovených s masívnymi stropmi mohol byť rôznorodý, štvoruholníkový, päťuholníkový, prípadne podobný kruhu.

Okrem zraniteľnejších vysokých delových veží bolo rozšírené aj používanie rondel s kruhovým pôdorysom, ktoré sa stavali v rovnakej výške ako okolité múry, prípadne aj o niečo nižšie. V rondelách bolo možné umiestniť značné množstvo diel, čo zvyšovalo silu obrany a bolo viac-menej schopné uspokojiť aj potreby bočnej obrany (napr. Lietava (Zsolnalitva), Plavecké Podhradie (Detrekő)). Tieto stavby veľkého priemeru s rozšírenou hrúbkou na spodku dodatočne stavali pri existujúcich hradoch na obranu ich zraniteľnej strany až do začiatku 17. storočia. Špeciálny druh rondel, barbakan, často používali na vonkajšiu obranu hradných alebo mestských brán, napríklad v Bardejove (Bártfa) alebo v Košiciach (Kassa).  

Zdokonaľovanie palebných zbraní a bojov s nimi nútilo aj obrancov vyvíjať nové metódy obrany. Do polovice 16. storočia vytvorili predovšetkým talianski vojenskí inžinieri tzv. taliansky systém výstavby hradov. Inžinieri v podstate zdokonalili metódu výstavby hradov alebo pevností, ktorých niektoré prvky vyňaté z celkového systému často aplikovali v Uhorsku na zlepšenie obranychopnosti skôr postavených hradov. 

Pri výstavbe hradov talianskeho systému navrhovaných predovšetkým pre rovinaté územie sa aplikovali iba múry rovnej línie a na miestach lomu múrov postavili päťuholníkové bašty. Múry medzi jednotlivými baštami, kurtíny a mnohokrát aj samotné bašty podopierali zemné násypy na ich vnútornej strane. Každý úsek múru takto vytvoreného systému a aj jeho predpolia mohli udržiavať pod paľbou delami umiestnenými v baštách a na múroch. V prvej etape vývoja systému používali bašty malých rozmerov vzhľadom k dĺžke kurtín, čo malo za následok to, že ťažisko boja sa dostalo na dlhé úseky múrov medzi baštami a na bašty dokázali umiestniť menej diel ako bolo potrebné. V tomto systéme prispôsobili dĺžku kurtín predovšetkým dostrelu diel umiestnených v baštách. V niektorých prípadoch postavili do stredu dlhých rovných úsekov múrov menšie päťuholníkové opevnenia – puntone, alebo predsunuté trojuholníkové opevnenia piattaformy. Pri ďalšom zdokonaľovaní talianskeho systému výrazne zväčšili veľkosť bášt, jednu časť múru bašty, ktorá bola kolmá na múr, stiahli dozadu smerom k hrdlu bašty, aby boli tu umiestnené delá chránené a dĺžku kurtín stanovili vzhľadom k dostrelu strelných zbraní.

V čase tureckých vojen sa v Uhorsku rýchlo rozšíril nový spôsob výstavby, ktorého zavedenie riadili talianski hradní architekti, ktorí boli do krajiny pozvaní. Avšak nedostatok financií a nízky počet hradnej stráže viedli k tomu, že sa postavilo iba málo úplne nových pevností a aj v ich prípade iba zriedkavo zhotovili vonkajšie obranné objekty v predpolí hradu, pred múrmi. 

V severnej časti krajiny bol na základe talianskych princípov postavený v polovici 16. storočia úplne nový hrad v Komárne (Komárom) a neskôr pevnosť v Nových Zámkoch (Érsekújvár) v roku 1582. Tu je možné zaradiť aj hrad v Kolárove (Gúta) a aj Citadelu v Košiciach (Kassa) postavenú na konci 17. storočia. Najvýznamnejšie vojenské priemyselné centrum severného Uhorska, mesto Košice, obohnali kompletne novým systémom obranného múru. Neskôr, po páde Nových Zámkov, sa okolo roku 1673 postavila nová šesťuholníková pevnosť blízko Hlohovca (Galgóc), ktorú poznáme pod menom Leopoldov (Lipótvár). Na Hornej zemi sa na viacerých miestach postavili talianske baštové prístavby k starším hradom, napr. pri hrade v Branči (Berencs), Nitre (Nyitra), Fiľakove (Fülek), Starej Ľubovni (Ólubló), Jasenove (Várjeszenő). Na iných miestach stredoveký hrad obohnali novými múrmi a baštami tak ako v Šintave (Sempte) alebo Užhorode (Ungvár). V Mukačeve (Munkács) sa stalo aj to, že v okolí staršieho hradu došlo k výstavbe takého rozsahu, že je možné ho považovať takmer za novú pevnosť.

Počas častej modernizácie hradných opevnení na Hornej zemi viackrát postavili talianske bašty napriek vysokým nákladom, napríklad v prípade Pezinka (Bazin), Modry (Modor), Krupiny (Korpona) alebo Pukanca (Bakabánya). Niekedy aplikovali taliansky systém bášt aj pri opevňovaní kaštieľov (ako v Holíči (Holics)), ktorý v mnohých prípadoch slúžil skôr ako ozdobný prvok ako skutočné opevnenie (napríklad v prípade Galanty (Galánta), Bernolákova (Cseklész)).

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Delové veže: Bzovík (Bozók), Častá-Červený Kameň (Cseszte-Vöröskő), Fiľakovo (Fülek), Hronský Beňadik (Garamszentbenedek), Šomoška (Somoskő), Trenčín (Trencsén).

Rondely: Orava (Árva), Beckov (Beckó), Branč (Berencs), Čabradský Vrbovok (Csábrág), Plavecké Podhradie (Detrekő), Jelenec (Gimes), Stará Ľubovňa (Lubló), Lietava (Zsolnalitva). 

Barbakany: Bardejov (Bártfa), Prešov (Eperjes), Košice (Kassa).

Bašty: Branč (Berencs), Nitra (Nyitra), Šintava (Sempte), Jasenov (Várjeszenő). 

Baštové hrady, pevnosti: Nové Zámky (Érsekújvár), Kolárovo (Gúta), Košice-Citadela (Kassa-Citadella), Komárno (Komárom), Leopoldov (Lipótvár), Mukačevo (Munkács), Užhorod (Ungvár).

Baštové kaštiele: Bernolákovo (Cseklész), Divín (Divény), Halič (Gács), Galanta (Galánta), Holíč (Holics).

Táborové opevnenia, obliehacie valy, pozdĺžne valy, reduty, delostrelecké postavenia 

Boj proti hradom postaveným podľa talianskeho systému si v dôsledku zvýšeného používania delostrelectva vyžadoval veľkú obliehaciu armádu, premyslené metódy obliehania a dostatočné zásoby vojenskej výzbroje. Vojnové ťaženia v 15-16. storočí znamenali predovšetkým sériu obliehaní hradov s relatívne malým počtom významných poľných bitiek. Obliehanie hradov postavených s čoraz zložitejším a rozsiahlejším obranným systémom si vyžadovalo zostavenie väčšej a lepšie organizovanej obliehajúcej armády. Zásobovanie veľkých útočných armád, ich nástup a zostavenie potrebnej techniky obliehania predstavovali vážnu úlohu pre vodcov vojenských ťažení. Keď aj obrana hradu začala používať delá a aktívne sa bránila, prinútila obliehajúce vojská vypracovať a aplikovať nové metódy obliehania. V priebehu 14a–15. používali armády pripravujúce sa na obliehanie hradov iba rýchle táborové opevnenia na posilnenie svojich táborov (pozri Čabraď (Csábrág)). Neskôr sa rozšírili o delostrelecké stanovištia postavené pre batérie (Muráň (Murány)) a vybudovanie podzemných chodieb pre narušenie múrov. 

Počas boja o dobre vybudované hrady podľa systému vytvoreného v priebehu 16. a 17. storočia najprv obohnali obliehajúce vojská hrad valmi, aby zabránili výpadom, a potom v oveľa väčšom okruhu postavili valové opevnenia na obranu obliehajúceho tábora. Následne na obranu útočiacej pechoty vybudovali systém obliehacích priekop a valov v niekoľkokrát nalomenej línii pre priblíženie sa k múrom. V miestach lomu obliehacích priekop postavili delá útočiace na hrad. Takto vybudované obliehacie priekopy a valy sa dodnes nezachovali na skúmaných miestach, ale zobrazenie a opis ich použitia v Hornom Uhorsku sa uvádza vo viacerých prípadoch (napr. Nové Zámky (Érsekújvár), Nitra (Nyitra)). Aj obliehaní používali počas svojej obrany systém vopred pripravených táborových opevnení (Štúrovo (Párkány), 1604) a zároveň dočasne posilnili z materiálov nahromadených na tento účel múry, ktoré boli zbúrané počas obliehania. 

Jednotky pechoty, ktoré sa od 14. storočia stali disciplinovanejšími a organizovanejšími, spôsobili, že od 15. storočia sa rytiersky spôsob boja založený na jazdeckej armáde stal zastaraným. Zdokonaľovanie ručných zbraní, využívanie žoldnierov a spoločný nacvičený pohyb formácií viedli k tomu, že do 16. storočia sa vytvorila jednotná európska pechota. Úloha jazdeckých jednotiek sa ešte dlho zachovala, ale hlavnú silu armád predstavovali najmä jednotky pechoty. V polovici 17. storočia zohrávali popri stále dôležitých obliehaniach hradov čoraz významnú úlohu poľné bitky. Do tohto obdobia prešli európske armády ďalšími dôležitými zmenami. Základ armády tvorila posádka naverbovaná žoldnierskymi skupinami. Namiesto jednotiek dlhodobo bojujúcich v uzavretých formáciách sa začal vývoj líniovej taktiky. Reorganizovali sa taktické jednotky armád, jazdci dostali novú úlohu a aj výzbroj prešla významným vývojom. Západné armády sa do konca storočia začali transformovať na stálu armádu. V 18. storočí vznikol štáb dôstojníkov a začalo sa vzdelávanie profesionálnych dôstojníkov.

Neustále zvyšovanie operatívneho stavu armády si vyžiadalo zriadenie opevnených skladov v oblasti vojenských operácií. Vzhľadom na rastúci dopyt po týchto a iných zariadeniach sa stala dôležitou organizácia technických jednotiek. Dobové princípy vedenia vojny založené na manévrovaní a pochodovaní začali oceňovať technické jednotky, ktoré neboli považované za vojakov. V čase vojen o opätovné získanie územia v Uhorsku sa dosahovali najväčšie úspechy v takých otvorených bitkách (napr. Szalánkemén, Zenta), kde zohrala dôležitú úlohu aj výstavba táborových opevnení a technických zámkov. Francúzsko, popredná pozemná vojenská veľmoc svojej doby, začalo so vzdelávaním vojenských inžinierov už na konci 17. storočia, čoho význam pochopili aj v Habsburskej monarchii, kde v roku 1718 začala svoju činnosť Viedenská (bécsi) akadémia vojenského inžinierstva. V tom čase už boli k dispozícii významné vedecké poznatky v oblasti matematiky, balistiky, obrábania kovov a architektúry.

Výcvik a technickú výkonnosť západných armád, ktoré prešli na prelome 17. a 18. storočia významným rozvojom, nedokázal nasledovať vojenský rozvoj krvácajúcich uhorských území.  Počas Rákócziho povstania bolo knieža v oblasti delostrelectva, výstavby opevnení a táborových opevnení odkázané na pomoc francúzskych odborníkov. V tom istom období vytvorili cisárske vojská s pomocou školených odborníkov významné valové opevnenia (valy pri Jablonke, valy pozdĺž Moravy, valy v okolí Vavrišova (Vavrisó) a valy v okolí Vrboviec (Verbóc)). 

V rámci delostrelectva zriadili v roku 1716 čatu minérov, počas vlády Márie Terézie vznikol zbor vojenského inžinierstva, zbor sapérov, vodné technické jednotky a neskôr od roku 1758 aj ženijný zbor príležitostne zostavený počas vojnových ťažení. V týchto formáciách už slúžilo aj niekoľko uhorských dôstojníkov. Využijúc skúsenosti z rakúskej vojny o dedičstvo a sedemročnej vojny sa tieto formácie zúčastnili jednotlivých prác výstavby hornozemských valov, napr. na ďalšom rozvoji opevnenia priesmyku v Jablonke. Pamiatky výstavby valov zaujímavej epizódy tejto epochy vytvorili Poliaci patriaci do aliancie Bari pri uhorských hraniciach v okolí Bardejova (Bártfa).

Po francúzskej revolúcii opäť nasledovala veľká reforma organizácie armády, vznikli masové armády založené na odvodovej povinnosti. Reorganizácia taktických jednotiek a zlepšenie spolupráce ozbrojených útvarov si vyžiadali aj rozvoj technických jednotiek.  V tomto období už málokedy stavali dlhé súvislé valové systémy, oveľa bežnejším sa stalo budovanie samostatných palebných stanovíšť a redút, ktoré boli schopné sa navzájom podporovať počas vojenských operácií alebo v rámci príprav na odrazenie predpokladaných útokov (Bratislava  (Pozsony), 1809). 

Počas uhorskej vojny za nezávislosť v rokoch 1848–1849 využívali obe bojujúce strany táborové opevnenia, valy a výstavbu technických zámkov. Maďari stavali pri Petržalke (Pozsonyliget) a severnej časti Bratislavy (Pozsony), resp. na obranu Komárna (Komárom) a Rakúšania v okolí Trenčína (Trencsény) a Hlohovca-Leopoldova (Galgóc-Lipótvár) reduty a delostrelecké postavenia. V súčasnosti je z nich viditeľných iba málo zvyškov.

Ešte menej je vidieť zo všetkých technických zámkov, ktoré boli nevyhnutným príslušenstvom každej výstavby valov. Táborové opevnenia, ktoré boli postavené takmer výlučne zemnými prácami a vybavené drevenými palisádami, bránami, barakmi a palebnými lávkami boli doplnené o ďalšie prvky obmedzujúce pohyb nepriateľa. 

Boli to špicaté koly – bodce zabudované do stien valov alebo umiestnené do zamaskovaných jám, zábrany vo forme živého plota, ktoré sa objavili na dobových nákresoch, ako aj zátarasy z konárov alebo ťahané drevené zátarasy z vyrúbaných stromov. Patrili sem aj železné ježe, ktoré poranili nohy koní, zátarasy poskladané z oštepov, diery na vrhanie kameňov, ktoré fungovali na princípe výbuchu strelného prachu a míny ukryté v zemi pred valmi.

V súvislosti s tematikou odporúčame do pozornosti čitateľa nasledovné typické príklady: 

Obliehacie tábory, obliehacie priekopy: Čabraď (Csábrág), Plavecké Podhradie (Detrekőváralja), Nové Zámky (Érsekújvár), Hrušov (Hrussó).

Obranné táborové opevnenia: Štúrovo (Párkány).

Opevnené sklady, tábory: Valy aliancie Bari.

Táborové opevnenia priesmykov a priechodov: Valy v Jablonke, Janíky (Jányok), Kraľovany (Kralován), valy Liptovský hrádok-Vavrišovo (Liptóújvár-Vavrisó), valy medzi Vrbovcami a Lysou pod Makytou.

Novoveké dlhé valy: Jablonka-Kleine Schantz, valy popri Morave.

Valy z napoleonského obdobia: Bratislava-Petržalka (Pozsony-Pozsonyliget).

Valy z rokov 1848–1849, reduty: Hlohovec (Galgóc), Komárno (Komárom), Bratislava (Pozsony), Trenčín (Trencsén).

Na obsah stránky možno odkazovať nasledovným spôsobom:

Karczag Ákos – Szabó Tibor: Felvidék és Kárpátalja erődített helyei – Várak, castellumok, erődített kastélyok, városfalak, templomvárak, barlangvárak, sáncok és erődök a 10. századtól a 19. század végéig, Budapest, Nemzetstratégiai Kutatóintézet, 2018, I. kötet, Bevezető, 9–33.